V nedeľu zomrel muž menom Augusto José Ramón Pinochet Ugarto, čílsky generál, ktorý takmer sedemnásť rokov tvrdou rukou ovládal svoju krajinu. Pre jedných záchranca Čile pred komunizmom, pre iných ekonomický liberál, pre ďalších len krvavý diktátor, ktorý má na svedomí tisíce ľudských životov.
Pinochet znechal Čile rozdelené a jeho početní priaznivci dnes plačú. Zanechal za sebou krajinu, kde si len 56 percent obyvateľov myslí, že demokracia je lepšia forma vlády ako ktorákoľvek iná. Opustil štát, kde sa prestal znárodňovať súkromný majetok, ale mnohé iné ľudské práva nebral príliš na vedomie.
Smerom ku Kube
Pinochetovu vládu môžeme hodnotiť rôznym spôsobom. Vždy by sme však mali brať ohľad aj na udalosti, ktoré jej predchádzali.
Čile nebolo práve ideálnou krajinou pre život, ako ju poznáme napríklad z románového príbehu Isabel Allendovej Dom duchov a z jeho filmového spracovania. Od roku 1970 v nej vládol spisovateľkin strýko Salvador Allende, prvý slobodne zvolený marxista na západnej pologuli.
Hneď po nástupe k moci začal Allende zavádzať široký program nazvaný La via chilena al socialismo (Čílska cesta k socializmu), čo v preklade do reálnej reči znamenalo znárodnenie bánk a baní (z ktorých mnohé vlastnili americké korporácie), štátne riadenie zdravotníctva, vzdelávania a masívne prerozdeľovanie.
Ešte ďalší preklad hovorí, že čílska cesta mala nasmerovať krajinu smerom ku Kube. V roku 1971 strávil na pobreží Pacifiku kubánsky diktátor Castro celý mesiac. S Allendeho podporou zasahoval do čílskej politiky a udeľoval prezidentovi verejné rady, ako riadiť spoločnosť.
Červená na západe
O rok neskôr sa v krajine zdvihla vlna štrajkov a inflácie. Allende svojou politikou zdvíhal mzdy, ale potápal export. Opozícia v parlamente, vedená kresťanskými demokratmi, obviňovala prezidenta, že vedie krajinu do záhuby a navzájom sa obviňovali z porušovania ústavy.
Nová vláda nevoňala ani zahraničiu. Strach dostali aj v Bielom dome, kde v tom čase vládol republikán Richard Nixon. USA začali hneď po voľbách prostredníctvom medzinárodných organizácií, a zrejme aj prostredníctvom CIA, vyvíjať ekonomický a politický tlak. Druhá komunistická krajina na západnej hemisfére by pre Spojené štáty bola po vojne vo Vietname druhou tvrdou ranou.
Naopak, pre Sovietsky zväz bol nástup Allendeho dobrou správou. Podľa sovietskych archívov bol samotný Allende od päťdesiatych rokov spolupracovníkom KGB.
Bez ohľadu na záujmy oboch mocností, nepokoj rástol aj medzi domácimi politikmi, ústavnými sudcami i vojakmi.
11. september
Po nevydarenom júnovom prevrate a augustovej predohre v podobe obvinenia Allendeho, že ničí demokraciu a práva a výzve na jeho odstúpenie, prišiel 11. september 1973. V tento deň prebrala vojenská chunta na čele s generálom Pinochetom Allendeho moc.
Bleskový vojenský puč sa začal obsadením dôležitého prístavu Valaparaíso a pokračoval obkľúčením prezidentského paláca. Allende dostal ultimátum, aby sa vzdal funkcie. Prezident to odmietol a pri následnom útoku zomrel so samopalom v ruke. Nikdy sa neobjasnilo, či spáchal samovraždu alebo zomrel rukou niekoho iného.
O dva dni bol do čela chunty vymenovaný Pinochet, ktorého do funkcie vrchného veliteľa čílskych pozemných vojsk vymenoval Allende.
Vojenská vláda
Jedným z prvých krokov novej moci bolo, že prerušila všetky diplomatické i ekonomické styky s Kubou. Boli zakázané socialistické, marxistické a ľavicové strany a ich predstaviteľov začali prenasledovať. Pinochet možno zachránil krajinu pred komunizmom, ale vôbec krajinu nevrátil k občianskej demokracii. Aj neľavicové politické strany, ako napríklad najsilnejší kresťanskí demokrati, sa v úlohe lojálnej opozície stali skôr mimovládnymi zoskupeniami. Bol to rozdiel oproti iným latinskoamerickým krajinám. Čile malo, na rozdiel od takej Argentíny, dlhú tradíciu demokratických vlád.
Pinochetovu vládu však možno najviac charakterizuje, že priniesla krv. Dôkazom toho boli najmä tisícky mŕtvych a nezvestných, desaťtisíce uväznených a státisíce emigrantov. Medzinárodné spoločenstvo reagovalo podráždene. Najväčšiu pozornosť však vyvolal prípad Orlanda Leteliera, bývalého veľvyslanca v USA, ktorého v roku 1976 zabila vo Washingtone bomba.
Kapitán a diery v lodi
V roku 1974 sa Pinochet vymenoval za prezidenta Čile. Konsolidoval svoju moc a stal sa faktickým diktátorom. O sedem rokov si dokonca privlastnil titul Capitán General, ktorý bol v čase kolonializmu vyhradený len čílskym guvernérom či Bernardovi O´Higginsovi, hrdinovi boja za nezávislosť.
Napriek tomu bola v roku 1980 schválená nová ústava, ktorá predpisovala prezidentské referendum v roku 1988 a návrat k občianskej vláde. V osemdesiatych rokoch organizovala opozícia a odbory masové demonštrácie proti režimu, ktoré často vyvolali krvavú odpoveď. V roku 1986 zadržali bezpečnostné sily 80-tonovú dodávku zbraní, ktorá sa mala dostať do rúk ozbrojenej zložky zakázanej komunistickej strany.
Referendum bolo začiatkom diktátorovho konca. V plebiscite 55 percent voličov odmietlo, aby mu bolo predĺžené funkčné obdobie. Po slobodných voľbách sa Pinochet 11. marca 1980 vzdal funkcie a na jeho miesto nastúpil Patricio Aylwin.
Prechod k strate moci však trval dlhšie - ešte osem nasledujúcich rokov Pinochet pôsobil vo vrchnom velení armády. Bol tiež doživotným senátorom s výsadami bývalých prezidentov, ktorého chránila imunita. Vzhľadom na zdravotný stav a intervencie zo zahraničia nebol súdený ani vo Veľkej Británii, kde ho zatkla britská polícia, ani vo Francúzsku, Švajčiarsku či v Belgicku, ktoré požiadali o jeho vydanie. Domáca justícia ho dostihla, až keď ležal na smrteľnej posteli.
Chicago boys
Tvrdí sa, že negatíva Pinochetovej vlády aspoň čiastočne vyvažujú ekonomické pozitíva či aspoň porovnanie s okolím. Podľa českého ekonóma Miroslava Zajíčka je tento rozdiel badateľný. Kým Allende vytvoril z relatívne zdravej súkromnej ekonomiky prototyp štátnej regulácie na pokraji krachu, Pinochet odovzdal krajinu do rúk demokratickej vlády v skvelej ekonomickej kondícii. Pučistom možno podľa Zajíčka ďakovať len za cenovú liberalizáciu a začiatky fiškálnej reformy.
Všetko ostatné mali v rukách "Chicago boys" - skupina čílskych ekonómov, ktorí študovali na University of Chicago. Až tí uskutočnili toľko oslavované reformy - fiškálnu a menovú stabilizáciu, privatizáciu a aj u nás známu dôchodkovú reformu.
Zajíček preto tvrdí, že sa nedá jednoznačne povedať, že Čile sa dobre darí vďaka Pinochetovi. "Kľúčom k čílskemu úspechu tak nebol vojenský puč, ale samotná existencia skupiny ekonómov, ktorá mala k dispozícii využiteľný ekonomický program a bola schopná ho realizovať," napísal ekonóm pre české Hospodářské noviny.
Pinochet verzus Che
Pinochet bol diktátor s krvavými rukami. Zlikvidoval síce hrozbu komunizmu, ale jeho krajinu ovládla hŕstka vojakov. Odstránil politických oponentov, ale ekonómov nechal robiť svoju prácu. A obrazne na smrteľnej posteli priznal niektoré chyby.
Napriek tomu sa mu nikdy nedostane toho, čoho sa dostalo iným diktátorom. Fidel Castro je dodnes "vodcom kubánskej revolúcie", Ernesto Che Guevara je "symbolom slobody", a Hugo Chávez "zlepšuje život chudobných". Ako napísal v časopise Respekt Marek Švehla: "Ľavicoví diktátori pôsobia tak akosi sympatickejšie: charizmatickí rozosmiati plebejci, ktorí myslia na dobro ľudu... Túto neschopnosť dať rozosmiatym vodcom ľavicových revolúcií správne meno stojí za to si pripomenúť nielen na pamiatku umierajúceho Augusta Pinocheta."