Antonín Kratochvíl: Chvíľu som sa rozhodoval medzi zločinom a umením

Viem, že Juraj Heger, majiteľ vydavateľstva Slovart, dlho túžil vydať vašu knihu. A potom sa to všetko, nejakou náhodou, zbehlo...
- Náhody, všetko sú náhody. To sa v živote stáva. Všetko je také "náhodové". Správny moment v správnom čase. Je náhoda, že môj svetový nakladateľ je na Slovensku. Ale dnes je distribúcia globálna, je vlastne celkom jedno, kde kniha vyjde. A ak je v angličtine, tak je to o. k.
Kto vyberal fotografie do knihy?
- Tie som vyberal ja. A potom ešte môj švagor a spoluzostavovateľ knihy Honza Zachariáš, on robil úpravu. On moje fotografie pozná dosť intímne. Je dobré, že nám Juraj nechal voľnú ruku. Nechal na nás, aby sme tú knihu spravili.
Takže ste vyberali aj to, ako budú fotografie radené?
- To tiež. Dosť dlho sme nad poradím rozmýšľali. Mesiac, dva mesiace.
Je zvláštne, že sú v nej portréty celebrít a potom zrazu ľudia s aidsom Je to náhoda?
- Čo si myslíte?
Myslím si, že to má zmysel, ale neviem, aký...
- Aký to má zmysel?
Že sme všetci ľudia.
- Presne taký. Cez tie celebrity sme hlavne chceli ukázať niečo iné. Ľudia si túto knihu kúpia alebo ju vezmú do ruky kvôli celebritám. Budú si myslieť, že je to kniha len o nich. A potom narazia na tých ostatných, normálnych ľudí. Je tam súčasný politický statement, je tam všetko, čo sa dnes vo svete deje, tie hlavné témy, aids, vojna, americká administratíva, republikáni. Posledná fotografia je vlastne porazený Saddám Husajn. Takže ste mali pravdu.
Fotografie sú v podstate bez komentára. Nemali ste pocit, že k nim chcete niečo dopísať?
- Nie, pretože fotografia je výpoveď, je môj jazyk, takže písať k nej text znamená, že nepracuje. Ak fotografie nefungujú, sú hlúpe, k nimi potom niektorí ľudia cítia potrebu niečo písať. Myslím si, že moje fotografie sú dobré, aj keď arogantné. Preto nemusím písať nič.
Je zvláštne robiť rozhovory s fotografmi, väčšinou málo rozprávajú.
- Za mňa hovorí fotoaparát. Určite sú fotografi, ktorí radi hovoria, sú takí preintelektualizovaní, všetko sa intelektuálne snažia vysvetliť. Ale teoretik, to nie je dobrý fotograf, to je človek od teórie.
Fotografujete na klasický film alebo na digitál?
- Nezáleží na tom, čo na obrázku je a je jedno, či je to na digitálnej fotografii alebo klasickej. Ja fotografujem na analóg, pretože som stará hydra. Mladí chalani uprednostňujú digitálne fotografie, lebo ich môžu ľahšie spracovať a stojí to menej peňazí.
Filmy aj fotografie si robíte sami?
- Nie, posielam ich do laboratória. Robil som to roky, ale teraz nemám čas, tak mi to robí už desať, pätnásť rokov jedno laboratórium, ktorému dôverujem.
Robíte už na ďalšom projekte alebo momentálne oddychujete?
- Chystám sa spraviť knižku Moskovské noci. Projekt, ktorý som robil minulý rok v Moskve o bohatých Rusoch. Fotografie zhotovené v noci, exkluzívne kluby, taká tá zlatá ruská mládež.
Ako si vyberáte témy?
- Túto tému som dostal od časopisu Vanity Fair. Nadchla ma, je to veľmi exkluzívne, tam sa hocikto nedostane.
Ako sa k vám správali?
- Dobre. Robili si svoje, ja som iba pozoroval.
Hovoríte o ďalšej knihe. Je pre fotografov dôležité vydávať knihy?
- Ja myslím, že áno. Dnes áno. Je to také uzatvorenie niečoho: spravíte to sám a nikto vám do toho nehovorí. Časopisy majú svoju agendu, vezmú vaše fotografie a spravia si to tak, ako to chcú mať. Určite to poznáte, editor pre svoj magazín upraví výslednú podobu všetkého. Kniha je ultimátny slobodný prejav vašej práce. Všetky svoje knihy som si editoval sám, spravil som šesť alebo sedem kníh a boli úspešné, mali dobrú kritiku, takže si myslím, že som dobrý editor vlastnej práce. Hoci veľa ľudí to nezvládne, stane sa im, že sa niekedy upnú na nejakú fotografiu, čo je veľmi subjektívne, pretože tá fotografia možno nie je taká dobrá, ale vy máte na ňu vlastnú spomienku. Je pre vás dôležitá, ale možno nie je taká dôležitá pre iných ľudí. Na to mnohí doplatia.
Máte tendenciu dávať do knihy všetky svoje fotografie?
- Väčšinou ukážem fotografie ľuďom, ktorým dôverujem, pretože som zvedavý na ich názor. Aj skúsený vydavateľ vám povie svoj názor a ja nad tým porozmýšľam. Viete, nemôžete robiť veľmi hrubé knihy fotografií, pretože potom ľudia prestanú fotografie vnímať. A ak je tam, napríklad, veľa zlých fotografií, zničia tie dobré, a všetko sa tak zamotá, že to prestáva byť zaujímavé. Takže proces výberu musí byť krutý až nemilosrdný. Niektoré fotografie sa do knihy nedostanú. A niekedy spravíte chybu a nedáte tam tú dobrú - zrazu niečo vypadne a vždy sa potom na to dívate a hovoríte si, táto sem nepatrí. U mňa je takých vypadnutých fotografií len minimum. Pri málo fotografiách mám pocit, že možno táto tam nemala byť.
Možno je to ako v hudbe, niektoré pesničky už nechcete na koncertoch hrať.
- Presne tak. Niektoré fotografie sa "obohrajú". Býva to väčšinou jedna fotografia, na ktorú sa ľudia upnú, niečo ako "common dominator" (spoločný vládca). Tá ma začne hnevať, pretože tá fotografia sa sprofanuje. Ak sú niektoré moje fotografie predmetom spoločného obdivu, potom ich mám menej rád. Mám rád fotografie, ktoré nikto iný nemá rád alebo fotografie, ktoré ľudí rozčuľujú. Ale ešte neviem, ktorá fotografia to bude v tejto knihe.
Máte svoje fotografie vystavené aj doma?
- Nie, mám fotografie iných ľudí. Len jedna fotografia je moja, tú zavesila moja žena, pretože sa jej páčila. Je to jej voľba, rešpektujem to.
Čo by ste poradili začínajúcim fotografom? Sú dôležité výstavy, knihy, alebo...?
- Dôležité je, aby fotografoval a mal dobrý pocit z toho, že fotografuje. Možno raz s tými fotografiami niečo spraví. Alebo sa nahnevá, ak je to sociálny fotograf, ak o tom chce niečo povedať, alebo si sám pre seba spraví očistu fotografiou.
Ste sociálny fotograf? Niečo ako Dostojevskij?
- Ja som sociálny fotograf. Zločin a trest. Adresujem svoje fotografie, robím reportáže o ľudských podmienkach, aidse v Afrike, zločine v Los Angeles alebo moskovských nociach. To patrí k ľudskej skúsenosti. Je to veľmi zaujímavá práca, veľa vidíte, naučíte sa, máte zážitky. Pomáha vám to v živote. V rozhodnutiach.
Prečo ste začali fotografovať?
- Začal som fotografovať, lebo som chcel niečo povedať.
A teraz?
- Teraz chcem skôr adresovať. Chcem osloviť ľudí. Ak je moja fotografia súčasťou zmeny, je to dobré. Aj keď to nevidíte hneď. Ale fotografia možno osloví ľudí a pomôže im, aby spravili iné rozhodnutie, pretože vidia realitu. Ide o také tie malé každodenné rozhodnutia. Aj podvedomie tu hrá svoju úlohu. Akýkoľvek vizuálny vnem. Fotografia je podľa mňa silnejšia ako film. Fotografia je vyhrotenie situácie, zostane v podvedomí viac ako film, film pokračuje, fotografia je niečo ako ikona. Ja síce nemám ikonické fotografie, ale niektorí fotografi áno. Spomeňte si na fotografie z vietnamskej vojny, ktoré podporili protivojnové postoje v Amerike. Alebo taký symbol ako Che Guevara, ktorého fotografia je tiež veľmi silná. Také fotografie ľudí inšpirujú.
Ktorá vaša fotografia niečo zmenila?
- Hovorím, že ju možno ani nemám. To si vy nevyberiete, fotografiu, ktorá zareaguje na ľudí. Moje fotografie sú také tiché, žiaden tlak. Sú viac novinárske, dokumentárne, pôsobia skôr ako celok, nie ako jedna fotografia. Ako téma. Nejdem po vyhrotenej situácii ako novinár, som skôr dokumentarista.
Moskovské noci, o ktorých sme hovorili, budú čiernobiele fotografie?
- Čiernobiele aj farebné. Mix. O tom, či bude fotografia čiernobiela alebo farebná, rozhoduje obsah. Nerobím emócie cez farbu, ale cez obsah. Nechcem, aby moje fotografie boli o farbe, ale o fotografii. Fotografie sú magické. Berú nás niekam tam, kde sme ešte neboli, ale chceli by sme tam byť. Alebo ste tam boli, ale zrazu vám fotografia ukáže, toto je to, čo som zažil. To je tá sila fotografie, ak je dobrá, ak účinkuje.
Ak na ulici vidíte niekoho zaujímavého, spýtate sa, či ho môžete odfotografovať?
- Niekedy áno, niekedy nie. Väčšinou sa pýtam. Nedávno som videl zaujímavého človeka na ulici skvelého na portrét, ale nechcel sa fotografovať. Niektorí ľudia sa boja otvoriť.
Rešpektujete to?
- Ulica je ulica. Keď si doma, patríš sebe, ale keď si na ulici, patríš všetkým.
Keby ste neboli fotografom, čím by ste boli?
- Ja neviem. Študoval som akadémiu umenia v Holandsku, tam som sa chvíľu rozhodoval medzi tým, či budem zločincom alebo umelcom. Takže mne fotografia zachránila život.
Zločinec akademik?
- Vždy ma nahnevá, keď nejakého zločinca, ktorému sa niečo podarilo, niečo, na čom drel, napríklad vykradol banku, chytia. Tak dlho na tom predsa drel, že by mal mať pokoj. To je tiež v podstate umenie. Asi mám k tomu blízko. Vykradnúť banku je umenie. Na to potrebuješ obrovskú odvahu alebo zúfalstvo. A ty to spravíš, a... Preto ma neuveriteľne dráždia tie hollywoodske filmy, kde je odsúdenie a kresťanské hodnoty, zločin a trest, všetko je jasné.
Odfotografovať pri práci vykrádačov bánk by bolo určite zaujímavé. Ale to by ste boli spolupáchateľ...
- To by som v tom išiel s nimi, to je jasné.