Zločiny počas slovenského štátu a Slovenského národného povstania nepáchali iba gardisti, nemeckí vojaci, či prisluhovači režimu Jozefa Tisa. Zločinov proti ľudskosti sa dopúšťala i druhá strana -- ľudia, ktorí sa pridali k partizánom operujúcim na povstaleckom území pritom neboli vôbec výnimkou.
Jedenásť mŕtvych
Partizáni boli ťažko ovládateľní. Regulárna slovenská povstalecká armáda sa ich snažila dostať pod kontrolu alebo aspoň skoordinovať vlastné akcie s akciami partizánov.
V neprehľadnej situácii, v nedeľu 17. septembra 1944 ráno, našli v obci Hájniky (dnes časť obce Sliač) na brehu Hrona mŕtvoly jedenástich ľudí. Zastrelili ich neznámi páchatelia a ich telá hodili do rieky. Medzi obeťami bol aj miestny farár Anton Šalát, jedna žena z Čiech, ale i jeden Žid, ktorý krátko predtým ušiel z koncentračného tábora v Seredi.
Bratislavský rozhlas ešte v ten večer o incidente informoval a vyhlásil, že ide o ďalší dôkaz anarchie na povstaleckom území, spomína na tragické udalosti prokurátor Anton Rašla v knihe pamätí Civilista v armáde. Propaganda slovenského štátu použila vraždy ako dôkaz, že Slovenská národná rada, ktorá povstalecké územie spravovala, je len "hračkou v rukách boľševických banditov". Potreba vyšetriť masaker v Hájnikoch tak nadobudla podľa Rašlu okrem kriminálnych aj politický rozmer -- len rýchle vypátranie a prísne potrestanie páchateľov mohlo vziať vietor z plachiet protipovstaleckej propagande, podľa ktorej boli všetci povstalci banditi. Za prísny trest sa zasadili všetci členovia Slovenskej národnej rady i veliteľ povstaleckej armády generál Ján Golian.
Bojovník proti fašizmu či vrah?
Našťastie, vrahov sa podarilo vypátrať rýchlo. Podľa zistení vtedajších orgánov išlo o dvoch partizánov, ktorí sa pridali k partizánskej skupine pod vedením ruského veliteľa Petra Alexejeviča Veličku. Boli to Michal Golcbár, ktorý ušiel z nemeckého zajatia a Rudolf Molinek z Ostravy, ktorý údajne ušiel z nemeckej jednotky Todt. Pomáhal im istý Haverla z Hájnik.
Rašla vo svojich pamätiach spomína, že pri výsluchu Haverla tvrdil, že nikoho nezabil. Molínek sa zas vyhováral, že síce strieľal, ale na príkaz Golcbára. Ten sa, naopak, k vraždám hrdo priznával s tým, že predsa zabíjal fašistov.
Medzi zastrelenými skutočne figurovali najmä gardisti a kolaboranti, ktorých Golcbárova skupina násilím vytiahla z väzenia vo Zvolene, kde čakali na povstalecký súd. Na otázku, prečo zastrelili aj ženu z Čiech, Golcbár odpovedal, že bola špiónka, pretože ju niekde počuli hovoriť po nemecky. Zastrelený Žid bol podľa Golcbára tiež nemecký špión.
"Keď som sa potom neskoršie, v 50. rokoch, zamýšľal nad tým, kde väzia korene primitívnej podozrievavosti a fabrikovania špiónov, neraz som si spomenul na Golcbára, ako vedel jasnovidecky identifikovať špiónov," spomína Anton Rašla, jeden z neskorších žalobcov v procese s Jozefom Tisom.
Pre všetkých navrhol trest smrti. U samozvaného sudcu i kata Golcbára sa našli náušnice, prstene i náhrdelník zastrelenej Češky, 20-tisíc korún, ktoré zobral zastrelenému Židovi, i zlaté hodinky a nové poltopánky ďalšej z obetí. To z "bojovníka proti fašizmu" robilo obyčajného lúpežného vraha.
Trest pre odsúdených
Všetkých troch popravili na moste v Hájnikoch, teda na mieste činu, len niekoľko dní po vražde. Poprava bola verejná, aby odstrašila ďalších potenciálnych lupičov v radoch partizánov. Rašla spomína, že prítomní policajti mali čo robiť, aby udržali na uzde prítomný dav miestnych obyvateľov, skandujúcich "Obesiť, obesiť!" Vražda ich farára a civilistov ich očividne rozhnevala, a len príkladný trest mohol očistiť meno partizánov v očiach ľudí.