Začínal na požičaných bicykloch, za prvé víťazstvo dostal safalátkový veniec. Prvý cenný kov zo svetového šampionátu -- bronz -- získal v roku 1970 v časovke. Ako cyklistický šprintér sa stal trojnásobným svetovým šampiónom. Profesionálny vojak, reprezentačný tréner, ponovembrový poradca ministra obrany pre šport. Olympijský víťaz z Montrealu a slovenský cyklista 20. storočia, Anton Tkáč.
S akým športom začínal Anton Tkáč kariéru cyklistu svetovej triedy?
Od detstva som veľmi rád behával. Neskôr mi spolužiaci požičali bicykel, ktorý mi rodičia vzhľadom na môj temperament nechceli kúpiť -- báli sa pádov a zranení...
Cesta k cyklistike však nebola priamočiara. K tomuto športu ma dostal aj tréner atletiky Pavol Safko, ku ktorému som si chodil po rady, nielen ako profesionálny športovec, ale aj ako reprezentačný tréner.
Takže namiesto zlatého medailistu z olympijských hier v dráhovej cyklistike sme mohli mať najcennejší kov v behu?
Bicykel mi učaroval. Možno preto, že za prvé víťazstvo som dostal safalátkový veniec (smiech). Druhé "vážnejšie" víťazstvo som zaznamenal ako 14-ročný na požičanom Favorite -- vyhral som preteky neorganizovaných žiakov v štvrti 500 bytov.
Vtedy si ma všimli tréneri Igor Šťastný a Jozef Klestinec a zavolali ma do cyklistického oddielu Slovan Bratislava.
Ako sa dali popri škole a neskôr zamestnaní stíhať tréningy?
Počas učňovských rokov som trénoval popri škole každý deň v popoludňajších hodinách. Počas víkendov sa nahrádzalo to, čo sa nestihlo cez týždeň.
Po prvých majstrovských tituloch -- Bratislavy, Slovenska a Československa -- ste sa dostali do reprezentácie... situácia sa zrejme zmenila?!
Podmienky sa zlepšili, ale času nazvyš nebolo. Keď som v roku 1974 narukoval do armádneho strediska vrcholového športu Dukla Trenčín s pôsobiskom v Bratislave, čakal ma profesionálne riadený, dvoj- až trojfázový tréning. Popri trénovaní som si musel plniť povinnosti vyplývajúce zo zaradenia. Neskôr ako profesionálny vojak som študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského
v Bratislave.
Dali sa vaše podmienky porovnávať s konkurenciou zo západného bloku?
Keď svetoví odborníci videli, na čom som v roku 1974 vyhral majstrovstvá sveta, neverili vlastným očiam. Bicykel bol vyrobený z trubiek, ktoré dodávala fabrika zameraná aj na výrobu vodovodných trubiek.
Po návrate domov sa to dozvedel vtedajší predseda vlády Lubomír Štrougal. Ten prikázal trénerovi, aby vycestoval do zahraničia a objednal štyri kvalitné bicykle. Iba bicyklový rám stál 20-tisíc Kčs, výbava asi 30-tisíc vtedajších korún. Konečne som však mal bicykel, za ktorý som sa nemusel hanbiť.
Mohli ste si vôbec takto privyrobiť k platu, ktorý ste dostávali ako vojak z povolania?
Športovalo sa za medaily, diplomy a vyznamenania. Za bronz z majstrovstiev sveta som dostal 2-tisíc korún.
Chodili ste do zahraničia, stretávali sa s ľuďmi zo Západu. Neboli ste sledovaní?
Na niektoré súťaže chodili s nami ľudia poverení špeciálnymi úlohami. Vždy sme o nich vedeli, lebo ich nikto nepoznal. My sme si ich však nevšímali. Občas prišli na tréningy, ale nejako zvlášť nás neobťažovali. Doma pred odchodom sme mávali poučenia, ako sa správať v zahraničí vo forme prednášky.