V staroslovenskom orloji ma, ako inak, zaujal rujeň či veľký rujeň, v dnešnom jazyku október. Slovenský názov zrkadlí jednoznačne jeleniu ruju, ktorá v tomto mesiaci vrcholí.
Vo veľkom vždy rujene,
trúbia v horách jelene.
Rujeň plný listov hrátok,
maľovaný kolovrátok.
Rujeň je farebný fešák. Ľudové kalendárové myslenie párovalo mesiace veľmi zaujímavým spôsobom. September považovali za jesenný máj a október za jesenný apríl. Je to na meditácia.
Veľký rujeň dubňa brat,
v predsieni je slnovrat.
Októbrom začína neúprosne jeseň, hoci počasie býva stabilné a vyrovnané. Často trvá babie leto. Stále prebieha zber a spracovávanie ovocia, je to posledný "exteriérový" mesiac, po ňom sa už ľudia ťahajú do teplých interiérov. Letný čas sa mení na normálny.
V rujeni kto sadí strom,
z jari nájde silu v ňom.
Zo starých ľudových rituálov stojí za pozornosť tzv. mitrovanie, pastierske účtovanie a hodovanie na záver ovčiarskeho roku. Jeden z valašských rituálnych tancov má názov "ovčí zdych". Ovčiar v ňom predvádza uhynutie a vzápätí vzkriesenie ovce. Krásna metafora prírodných a životných cyklov.
Duch s prírodou vedmo,
tvoria vid i vedmo.
Včely končia znášku, na zimospáčov sa začínajú tlačiť driemoty.
Rozvíja sa jeseň clivá,
zadumaný človek býva.
Celkom na konci rujeňa sa zvykla mládež zabávať a zábavne strašiť s osvietenými tekvicami.
Jasot z tekvíc, svetlonosy,
neradno už behať bosý.
Dušan Fabián
(autor je psychológ)
StoryEditor