Verejnosť ho spoznala ako jedného z dvojice intelektuálnych komikov v Tatra revue. Komike Lasicu a Satinského však štátna moc udelila začiatkom 70. rokov dištanc. Normalizáciu "prežil" na Novej scéne. Po 23 rokoch sa vrátil do priestorov bývalej Tatry -- Štúdia S (dnes Štúdio L+S), kde zotrval až dodnes. Riaditeľ scény, ktorá koncom roka oslávi štvrťstoročnicu. Humorista, dramatik, herec, režisér a spevák Milan Lasica.
Ako bol na tom humor, keď ste v roku 1959 začínali s Julom Satinským v profesionálnom kabaretnom súbore Tatra revue s autorskými dialógmi a scénkami?
Išlo skôr o ľudovú veselosť ako o humor. Väčšinou sa prezentovali vtipy aktualizované v konkrétnom prostredí. Najpopulárnejší boli ľudoví rozprávači ako napríklad ujo z Detvy. Boli nedotknuteľní, pretože v očiach ideológov reprezentovali predstaviteľov ľudu.
Uvoľnenie koncom 50. rokov po 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a odhalení Stalinových zločinov zasiahlo všetky sféry života. Vystupovali sme každú nedeľu dopoludnia v Tatre pod záštitou príslušného výboru Československého sväzu mládeže (ČSM). Mali sme odlákať mladých od návštevy kostola. Odlákavali sme ich však tak, že naše predpoludnia po vyše roku zakázali. Boli pre komunistov nebezpečnejšie ako kostol.
Do vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 teda panovala istá sloboda?
V žiadnom prípade nemožno hovoriť o slobode, iba o uvoľnení. Všetko, čo ste napísali a chceli uverejniť alebo zahrať, musela schváliť správa tlačového dozoru. Všetko, čo zaváňalo slobodou a nezávislým myslením bolo vnímané ako útok na režim.
Ako sa vám darilo obchádzať cenzúru?
Na tlačovom dozore sa dalo diskutovať. Aj keď to nebola diskusia, ale skôr "handlovanie" v štýle "túto vetu necháme, túto pustíme". Niektorí autori preto zámerne dávali do textov vety, ktoré boli pre tlačový dozor absolútne neprijateľné. Vedeli, že neprejdú, ale popritom sa prehliadnu iné.
Diktatúrou vymedzenú "slobodu" ste pocítili na vlastnej koži aj začiatkom 70. rokov, keď vám režim udelil dištanc...
V 70. rokoch nás vyhodili z divadla a zakázali nám akékoľvek verejné účinkovanie a publicitu. Dostali sme ponuku z Čiech, ale po dvoch rokoch nás zákaz dostihol aj tam.
Vedenie v brnianskom kabarete Večerní Brno angažovaním dvojice Lasica -- Satinský asi dosť riskovalo?
Áno. Bolo to riziko. Začiatkom 70. rokov bolo možné lavírovať -- tí Česi, ktorí nemohli "vďaka" zákazu štátnej moci pracovať v Čechách, prišli na Slovensko, a naopak. Netrvalo to však dlho.
Ako sa vám v roku 1972 podarilo stať sa členmi spevohry Novej scény?
Byť nezamestnaným bolo zakázané. Mohli sme ísť pracovať na benzínovú pumpu, čo by bolo chápané ako provokácia. Vďaka ľuďom ako Kamil Peteraj, Ivan Krajíček a šéf spevohry Bedřich Kramosil sme sa dostali na Novú scénu. Našli sme si tam svoje miesto a spravili sme predstavenia, ktoré mali aj divácky úspech, ako napríklad Plné vrecká peňazí.
No pod všetky texty ste sa v tých rokoch nemohli podpísať...
Mali sme priateľov, ktorí nám občas ponúkli možnosť napísať niečo pod ich menom a potom nám vyplatili honorár. Riskovali, pretože ak by sa na to prišlo, mali by veľké nepríjemnosti.
Človek sa asi zobúdzal so strachom?
Boli sme mladí, nemali sme deti a brali sme to trošku s humorom. Na začiatku 70. rokov sme však mali pocit, že sa naša kariéra predčasne skončila a nikdy nebudeme môcť robiť autorské divadlo. Skôr než strach tu bol hlúpy pocit, že čokoľvek, čo urobíme, sa môže obrátiť proti nám. Vždy sa našiel niekto, kto mohol a často aj označil našu prácu za protištátnu.
Kto vám napriek tomu, že Lasica a Satinský boli na čiernej listine, pomohol v roku 1982 do Štúdia S?
Vtedajší šéf Ivo Ladižinský mal ambíciu, odvahu aj pozíciu na to, aby nás pozval. Začínali sme skromne a hneď prvé predstavenie nám zakázali. Ladižinský však presadil, aby sme ho mohli po istých úpravách hrať. Udržal nás tam, na čo bolo treba silné nervy, pozíciu a občiansku odvahu, ktorú mal. Vrátili sme sa na miesto do priestorov Tatry, kde sme začínali v roku 1959.