Donedávna bola na Sahare zelená krajina s jazerami a riekami, pri ktorých brehoch žili ľudia. Dôkazy o tom našli vedci v oblasti Teneré. Tam, kde je dnes iba piesok a vyprahnuté skaly, pred niekoľkými tisícročiami dobre prosperovali rybárske a poľnohospodárske osady.
Oblasť Teneré leží v srdci Sahary a ide o jedno z najnehostinnejších miest našej planéty. Preto sa jej niekedy hovorí "púšť v púšti“. Profesor Paul Sereno z University of Chicago sa sem pôvodne vypravil za pozostatkami dinosaurov a ďalších druhohorných tvorov. K jeho objavom patrí napríklad bylinožravý dinosaurus Nigerosaurus, ktorý žuval potravu čeľusťami s piatimi stovkami zubov, či obrovský krokodíl Sarcosuchus.
Potom však expedícia narazila na objav, ktorý sa v porovnaní s viac ako sto miliónov rokov starými kosťami javil veľmi mladým. Z piesku trčali kosti a nástroje ľudí žijúcich tu v období, ktoré z geologického hľadiska predstavuje takmer súčasnosť. Pamiatky na ľudské osídlenie sa nachádzali prakticky na povrchu, a napriek tomu boli v dobrom stave - pohyb piesočnatých dún zrejme lokalitu šťastnou náhodou sprístupnil krátko pred príchodom expedície.
Tajomstvo púštnych hrobov
"Kamkoľvek sme sa pozreli, ležali kosti zvierat, ktoré nežijú na púšti,“ spomínal na objav profesor Sereno. "Ocitli sme sa v časoch, keď Sahara ešte bola zelená.“
Kosti, rovnako ako ďalšie artefakty, boli dokonale zachované. Medzi nájdenými predmetmi nechýbali ani harpúny a ďalšie rybárske nástroje. Podrobnejší prieskum, ktorý tu po dve sezóny viedla Národná geografická spoločnosť, odhalil dve stovky hrobov. Ukázal tiež, že v geologicky veľmi nedávnom období tu bol breh veľkého jazera. Kedysi tu žili dve rôzne ľudské populácie, ktoré od seba delil časový rozstup jedného tisícročia. Staršie osídlenie trvalo od 5. do 6. tisícročia pred naším letopočtom. Osadníci boli vysokého vzrastu, merali často aj viac ako 180 centimetrov a pravdepodobne sa živili lovom alebo rybolovom.
Mladšie osídlenie v tejto lokalite trvalo od 5. tisícročia pred naším letopočtom do obdobia okolo roku 2 500 pred naším letopočtom. Išlo už o spoločnosť s komplikovanejšími vzťahmi, ktorá sa zaoberala obrábaním pôdy a chovom hospodárskych zvierat. Mali subtílnejšie postavy a v ich hroboch sa nachádzali šperky, keramika a zvyšky odevov. "Je ťažké si predstaviť dve navzájom odlišnejšie kultúry ako tieto,“ povedal člen vedeckého tímu bioarcheológ Chris Stojanowski. Záhadou je, prečo obe pochovávali svojich mŕtvych na jednom mieste, a prečo mladšie hroby nikdy neporušili staršie.
Čas, keď prišli dažde
V súčasnosti je už jasné, že Sahara v pomerne nedávnej dobe prešla úrodným a vlhkým obdobím, ktoré celkom zmenilo tamojšiu krajinu. Počas poslednej doby ľadovej bola púšť ešte väčšia ako teraz. Neskôr došlo k výraznej zmene. Ide pritom o záhadný prelom, v ktorom sa na Zemi udiali aj iné významné veci: skončila sa doba ľadová, začala rásť úroveň hladiny svetového oceánu, zmenil sa smer rastu kvapľov v niektorých jaskyniach, vymrelo mnoho živočíšnych druhov. Práve v tomto období došlo podľa Platóna aj k skaze Atlantídy...
Názory na to, čo sa vtedy stalo, sú rôzne. Podľa niektorých došlo k malej výchylke v sklone osi zemskej rotácie, podľa iných k zmene v intenzite slnečného žiarenia. V každom prípade sa vtedy na Saharu vrátili dažde, púštnu krajinu pokryla zeleň, vznikli jazerá a rozsiahla riečna sieť, za zvieratami prišli ľudia.
Posledný výskum ukazuje, že vlhké obdobia boli na Sahare dve. Staršie medzi 8. a 6. tisícročím pred naším letopočtom sa vyznačovalo monzúnovými dažďami a vysokým ročným úhrnom zrážok. Potom nasledovala krátka - suchšia perióda, po ktorej sa priaznivé podnebie opäť vrátilo, hoci vody už nebolo toľko. Niekedy okolo roku 3 400 pred naším letopočtom sa však monzúnové dažde posunuli na svoju súčasnú úroveň a Sahara začala pozvoľna vysychať. V súčasnosti tu opäť panujú rovnaké podmienky, ako na sklonku poslednej doby ľadovej pred 13-tisíc rokmi.