Ako zlaté prasce v slovenskom žite

Pravá betónová cesta, na ktorej natriasa, a periféria ako zo starého československého filmu... Ak človek stiahne okno, vytrčí ruku, pohladí ho vzduch, cíti blízkosť prírody a chuť vidieka. Bez slnečných okuliarov má repka olejná pravú farbu slnka. Pár desiatok kilometrov od Bratislavy je jedno z mnohých miest, ktoré sa nám starajú aj o nedeľňajší obed. V dedinke Kráľov Brod je firma Agrostaar KB - miesto, kde ľudia chovajú zvieratá, ktoré sa nám dostávajú na tanier.

Mexiko? Mal som tú česť
Pred strediskom Slovenské pole ma čaká veterinár Ladislav Pleva a vedúci živočíšnej výroby Karol Schnábelt. Silno potrasú mojou pravicou a vedú ma do areálu. Ak sa spýtam na prasaciu, po novom - novú chrípku, zverolekár mi hneď odpovie, že je to trochu nafúknutá bublina. "Netreba ju podceňovať, ale ani vytvárať paniku,“ dodáva Pleva. Hospodárska kríza podľa neho ohrozuje ošípané viac ako vírus, ktorý je s nimi spájaný. Zmutoval v Mexiku, kde mal na to podmienky, u nás je podobná vec podľa neho veľmi málo pravdepodobná. Práve v krajine tequily a slnka mal Pleva "česť“ zažiť podmienky, ktoré sú na míle vzdialené tým našim. "Zvieratá tu žijú v jednom prostredí s ľuďmi a v znížených hygienických podmienkach. A nie je ťažké predstaviť si, ako sa vírus prenáša z ošípaných na hydinu, človeka a niekde na ceste zmutuje.“
Prechádzame popri traktoroch, pri ktorých sa cítite ako lilipután, vojdeme do kancelárie, kde si páni vybavujú "papierovačky“ a diskutujú o novinkách v stredisku. Spýtam sa zverolekára, aké to je, byť lekárom zvierat už druhé desaťročie. "Nie je to ľahká robota, tu je vám oblek nanič, často ho dokonca vymeníte za tamtie veci,“ a letmo ukáže na zablatené gumáky opierajúce sa o stenu. Z jeho hlasu však cítiť spokojnosť a vyrovnanosť.

Plášť
Po ceste do chlieva ma zastaví pán Schnábelt a džentlmensky ma navlečie do plášťa. Naša debata sa ešte stále točí okolo hlavnej témy posledných dní. Na otázku, čo hovorí na to, že Rusko výrazne obmedzilo dovoz ošípaných do krajiny, odpovie s jednoznačnosťou v hlase: "Politika.“ Na nariadenie Egypta pobiť tristo až štyristotisíc "nečistých“ ošípaných, odpovie podobne rázne: "Náboženstvo.“
Na Slovensku sa prasiat ľudia nemusia báť. Sú pod neustálym lekárskym dozorom. A prasacia chrípka nie je novinka. Teda tá klasická a nezmutovaná bola popísaná ešte v roku 1928. Ide o typ A/H1N1. Influenza prasiat je ochorenie celého stáda. Toto ochorenie sa objavuje najmä na jeseň alebo v zimných mesiacoch a postihuje väčšinu zvierat. Ťažké príznaky trvajú štyri až šesť dní. Môžu sa spontánne uzdraviť. Zvieratá kašlú a tečie im z nosa. Skôr to však podľa Plevu oslabí ich imunitu a následne hlavnú šarapatu spôsobia baktérie, ktorými sa nakazia. "Liečebné prostriedky neexistujú ak majú vhodne vytvorené podmienky, zoohygienu na požadovanej úrovni, prísun kvalitného krmiva, kvalitnú vodu a ventiláciu, vírus nemá šancu vystrčiť pazúry.“ Uzdravia sa samy.

Svinsky dobrý život
A aký je život slovenskej ošípanej, kým sa neocitne na tanieri? So smiechom mi odpovedá, že slušný. Odkedy tu máme európsku úniu, sú podmienky oveľa tvrdšie. Ak sú dodržiavané, majú sa dobre. Dôležité sú priestory, čistota i pitný režim.
V areáli prechádzame okolo nízkych domov s plechovou strechou a moji sprievodcovia ukazujú sýpky, ktoré uskladňujú krmnú zmes a vysvetľujú, že prasatá sú naozaj v žite, pretože dostávajú toľko jedla, koľko zvládnu zjesť. Hneď, ako sa otvoria dvere do chlieva, je jasné, prečo ma páni nechcú pustiť ďalej "V redakcii by sa vám nepotešili,“ hovoria so smiechom. V železných ohradách pobehujú ošípané a vyzerajú tak, že ich nezaujíma okrem prísunu jedla nič. A už vôbec nie prasacia chrípka. Zverolekár mi vysvetľuje, že tieto ružové potvory majú dokonca aj "hračky“. Lopty a reťaze, aby sa zabávali a aby sa náhodou nevytvoril určitý kanibalizmus. A aby sa zvieratá navzájom neobhrýzli. Zverolekár však moje nadšenie schladí. "Chováme ich však preto, aby sme ich zjedli, a aby mali čo najviac potomkov a chovatelia zisk.“ Ako dlho žijú ošípané, vraj nie je správna otázka. Skôr je namieste jej obdoba - koľko sa dožijú tu. Zväčša to je sedem mesiacov a ich jatočná váha je okolo stodvadsať kíl.

Až na váš stôl
Budúcnosť prináša podľa mojich spoločníkov väčšiu kontrolu. Ako hovorí Schnábelt, ktorý tu pracuje už od roku 1977 - dnes sa vyprodukuje viac muziky za menej peňazí. "Za komunizmu sme tu mali vtip - ak má prasnica 6 mláďat, nahlási sa desať, z toho ide šesť štátu a zvyšok zostáva v stredisku.“ Podľa Plevu stúpa aj možnosť kontroly. Budete môcť, takpovediac, zistiť, čo vám leží na stole. Pri označovaní zvierat sa už bude odoberať vzorka, ktorá sa odošle do databázy, a napríklad ak kontrolór niekde na trhu či v obchode odoberie kus mäsa a pošle ho na rozbor, podľa genetickej informácie zistí, odkiaľ je a z akých podmienok pochádza.
Toľko skloňované bravčové nie je hrozbou. Ak by nastali akékoľvek komplikácie, zasiahnu lekári i chovatelia. Skôr je podľa Plevu pravdepodobné, že nejaký chovateľ príde z Mexika, a je nositeľom zmutovaného vírusu - nakazí zvieratá. Jeho slová potvrdzuje aj prípad Kanady, kde ošetrovateľ, ktorý sa vrátil z mexickej dovolenky, priniesol aj vírus H1N1 a stádo pravdepodobne nakazil. Kanadské úrady ho však izolovali a nakazené ošípané sa už zotavujú. Neustále sa aj tu zdôrazňuje, že šanca prenosu na človeka je veľmi malá. Na poplach bije aj svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ktorá nestíha zdôrazňovať, že klobása i karé sú bezpečnými lahôdkami, pretože aj keby sa vírus nejako k ošípaným dostal, pri tepelnom spracovaní je konzumácia bravčového mäsa bezpečná. To isté si myslia aj moji spoločníci, ktorí sa o tieto zvieratá starajú už nejaký ten rôčik. Posledný nádych, vážení, a ide sa späť do reality veľkomesta, kde prasiatko môžeme vidieť na grile s jablkom v ústach či v nákupnom stredisku ako vákuovo balenú údenú šunku. A bez obáv si ju vychutnať. Nezabudnite si však vyzliecť plášť a dať rúško.