Všetko tajomné nás fascinuje. Smrť, agresivita, nešťastie i záujem o "zázraky" sú pre človeka prirodzené rovnako ako sexualita. "Je to hlboko v nás," tvrdí psychológ Anton Heretik.
Zázraky ľudí tešia, príkladom toho je aj malý holandský chlapec, ktorý ako jediný prežil pád lietadla v Líbyi. Prečo?
Zaujíma nás to, pretože sa identifikujeme s tragédiou. Je to ako keby sa blížilo niečo zlé, no obišlo nás to.
Asi je silným momentom aj to, že v tomto prípade išlo o dieťa.
Áno, cítime sa ako rodičia a záchrana dieťaťa dojíma vždy viac ako prežitie iného človeka. A súvisí to aj s hlbokými ľudskými potrebami ako je potreba zachovania rodu a podobne. Je to prirodzené.
Potrebujeme po nešťastiach takéto "zázraky"?
Často aj v tragických správach človek hľadá niečo, čo zanechá úľavu, čo mu dá možnosť uniknúť a povedať si, že sa niekto zachránil.
Pomáha nám to tlmiť tú tragédiu?
Áno, ale zároveň je to akýsi prejav toho, že to nie je fatálne. Dáva to istú nádej, že aj pri takýchto udalostiach je človek schopný prežiť.
Takže nás zázraky fascinujú?
Ľudia majú vzťah k tomu, čo vyzerá ako zásah prozreteľnosti, čo má nádych niečoho mimoriadneho, zázračného či magického.
Prečo?
Podľa mňa je to fascinácia akýmikoľvek nešťastiami. Ľudia o nich radi čítajú a takéto seriály sú najsledovanejšie. A plynie to aj z našej fascinácie agresivitou a fascinácie smrťou, pretože je súčasťou osobnosti každého z nás.
Takže sa ventilujeme?
Áno, aj pritom, keď o tom čítame či sledujeme programy. Sigmund Freud hovoril o pude smrti, ktorý nazval Thanatos a do tejto skupiny zaradil aj agresivitu. Takže naša fascinácia smrťou a agresivitou má spoločné psychologické korene.
Je to svojím spôsobom prirodzené?
Myslím si, že agresivita je rovnako prirodzená ako sexualita.
Tieto témy majú v médiách priestor a oslovujú masy...
Oslovuje to určité potreby, ktoré sú zafixované v najhlbších štruktúrach človeka. Vrátim sa zase na chvíľu k Freudovi: podľa neho poznáme dve základné skupiny pudov -- jedna je eros, kde patrí sex a prežitie, a druhá je ten spomínaný Thanatos, teda pudenie ku smrti, deštruktivite a agresivite. Ak si otvoríte bulvárny časopis, polovica je venovaná sexu a neverám a druhá nešťastiam a agresivite práve preto, že je to kdesi hlboko v nás.
Ľudia teda o nešťastiach i zázrakoch chcú čítať.
Samozrejme, dotýkajú sa ich úvah -- či existuje nejaká vyššia moc, ktorá riadi naše životy. V hierarchii ľudských potrieb je kdesi najvyššie aj potreba zmyslu života a odpovedí na otázku, či existuje nejaká vyššia sila, ktorá nás presahuje. Ľudia to riešia rôzne a často aj v tragických správach hľadajú odpovede na tieto otázky a niečo, čo zanechá úľavu či možnosť uniknúť nevyhnutnosti smrti. Pretože, ak sa niekto zachráni, je to úľava a nádej aj pre nás ostatných.
Zázraky trvajú väčšinou tri dni. A aj náš záujem...
Človek je zaplavovaný podnetmi a informáciami a postupne zabúda. Funguje u nás aj zvláštny mechanizmus, ktorý odsúva veci, ktoré nás priťahujú, do nevedomia, aby neprišlo k príliš veľkému nahromadeniu zážitkov, ktoré by vzbudzovali strach. V každom z nás fungujú určité obranné mechanizmy, ktoré nás chránia.
Takže nie sme pokrytci?
To je otázka morálky. Mňa skôr zaujímajú tie mechanizmy, ktoré ich vyvolávajú... často je to bagatelizácia, potom racionalizácia a niekedy sa reaguje tak, že mne sa toto nemôže stať, toto neberiem na vedomie. Však aj účastníci podobných tragédií zabúdajú na časti deja, pretože boli príliš hrozné na to, aby si ich vedeli zapamätať. Fakt je ten, že v niekde v našom nevedomí zostávajú.