Irak je iná krajina, iní sú protivníci i samotná vojna. Ak by sa mohol vyvíjať podobne nepriaznivý scenár, bude sa skôr podobať Veľkej vlasteneckej vojne, ale znovu s nízkou pravdepodobnosťou, v inom rozsahu a v úplne iných podmienkach.
Vojna, ktorú vedú Spojené štáty a ich spojenci proti Iraku, nie je prvou skúškou inteligentných zbraní. Tou bol už konflikt v Perzskom zálive v roku 1991, prípadne vzdušné operácie USA v Juhoslávii a v Afganistane. Na tejto vojne je však unikátny rozsah ich nasadenia. Spojenci nestavajú a ani nemôžu stavať svoj úspech na jednej kategórii zbraní, nech by boli akokoľvek dokonalé, pretože vo vojne pôsobí nespočetné množstvo faktorov a kvalita zbraní je len jedným z nich.
Napokon rozhodujúcu časť obetí majú vo vojnách na svedomí ešte stále ručné zbrane. Boj je len prostriedok na dosiahnutie zámeru, technika je iba prostriedok na vedenie boja. V modernej manévrovacej vojne nie je cieľom samotný prostriedok, teda boj. Rovnako nie sú cieľom ani obete, tie sú "len" neželaným dôsledkom boja. Moderná vojna ešte nenašla cestu na úplnú elimináciu obetí a ani ju nikdy nenájde, hoci smer technologického pokroku sa orientuje na takzvané nesmrtiace zbrane.
Atraktívne obete
Švec je presvedčený, že vojna už svojou podstatou nemôže byť humánna. Znižovanie počtu obetí a vylúčenie rozsiahlych škôd neznamená humanizáciu vojny. Naopak, použitie moderných technológií vedie k dehumanizácii vojnového konfliktu, pretože umožňujú oddelenie vojaka -- operátora, ktorý ovláda technologický prostriedok z bezpečnej vzdialenosti, od následku jeho pôsobenia. To však neznamená, že rytiersky boj muža proti mužovi bol humánnejší. Jednoducho, vojna je a bude nehumánna za každých okolností.
Moderné vojny, aj s použitím inteligentných bômb, budú mať vždy svoje obete. Na druhej strane by sme nemali mať ilúzie ani o počte obetí Husajnovho režimu. Podľa Šveca znie otázka, čo je menšie zlo. Problém je v tom, že obete vojny a výbuchy bômb sú aj mediálne atraktívne, zatiaľ čo dlhotrvajúcu genocídu národa dokáže šikovná diktatúra zakryť pred očami médií aj vlastného obyvateľstva. Nové chápanie vedenia vojny nie je o vylúčení obetí, ale o minimalizácii ich počtu na najnižšiu možnú mieru, nevyhnutnú na dosiahnutie zámerov konfliktu.
Čo vravia klasici
Morálnejšie pravidlá vedenia vojny vyplývajú z celkovej demokratizácie sveta. To však neznamená, že by sme dnes nemali brať do úvahy, alebo dokonca popierať, klasika vojenskej stratégie Clausewitza, podobne ako netreba zavrhovať, napríklad, Macchiavelliho. Clausewitz je propagátorom nátlakového prístupu a je nemálo stratégov, ktorí si tento fakt dodnes neuvedomili, definoval aj zásady vedenia vojny, ktoré majú trvalú platnosť.
Čínsky klasik Sun Tzu bol tiež realistom, ktorého výroky však treba správne chápať v kontexte celého jeho diela. Sun Tzu považuje za vrchol vojenského umenia podrobenie si nepriateľa bez boja, čím inými slovami uprednostňuje manévristickú rafinovanosť pred nátlakovou krvilačnosťou a fetišizáciu procesu, ktorý stavia nad cieľ. Lebo on v rovnakom kontexte hovorí, že vybojovať sto víťazstiev v sto bitkách nie je vrcholom zručnosti, ale idolom bola a zostáva výhra vojny bez boja.
Ako ďalej?
Existuje množstvo scenárov možného pokračovania konfliktu. Tie priaznivejšie môžu znamenať pomerne rýchly zlom po páde režimu aj samotného husajnovského klanu a nájdenie kompromisných riešení s umiernenými predstaviteľmi Iraku. Tie menej priaznivé budú spravidla dôsledkom nevhodných stratégií spojencov, vyplývajúcich z menej kvalifikovaného hodnotenia faktorov prostredia. Analýzy aj scenáre pripravujú ľudia, a nie stroje a technika, a preto nemôžeme vylúčiť omyl v ich príprave, ale ani v samotnej realizácii.
Ako tvrdí analytik Švec, môžeme byť svedkami akýchsi verzií Stalingradu, Mogadiša alebo Bejrútu, ale určite to nebudú ich kópie a takéto scenáre sa vyskytnú len lokálne. Stratégiou spojencov môže byť len využívanie príležitostí a bránenie tomu, aby Husajn diktoval podmienky vedenia vojny. To, čo spojenci môžu využívať, sú vojenskostrategické princípy, ktoré na Západe ovláda a vie tvorivo využívať aj desiatnik.
Z hľadiska možných scenárov je nutné zohľadniť aj politicko-strategické predpoklady. Prechod konfliktu do zdĺhavej a krvavej občianskej vojny, inými slovami do anarchie, nemôže vyhovovať ani Iraku, a už vôbec nie spojencom. Tento scenár by znamenal prehru oboch strán.
Spojenci si však prehru nemôžu dovoliť, naopak, Husajn vie, že nemusí vyhrať, jeho úspechom bude už to, ak neprehrá. Riešením pre neho môže byť zachovanie určitých ohnísk odporu pod kontrolou jeho prívržencov a bude pritom využívať slabé miesta protivníkov. To je už však špekulatívna rovina a jedna i druhá strana určite hľadá protistratégie na všetky hroziace scenáre.
Možné riešenia a riziká
Vojna je záležitosťou dvoch strán. Ani Husajnovi, ani spojencom, ktorí nemôžu pripustiť, aby konflikt prebiehal podľa Husajnových pravidiel, nemôže vyhovovať scenár zákopovej vojny. Posledná vojna vedená týmto spôsobom bola práve iracko-iránska vojna a zlé spomienky na ňu sú ešte čerstvé. Keby sa Irak uchýlil k takejto vojne, spojencom by to prinieslo obrovské konkurenčné výhody. Filozofia decentralizácie a technológie im totiž umožňuje uplatňovať tzv. plastické postupy vedenia vojny. Ak má najmenšia jednotka spojencov vážne ťažkosti na taktickej úrovni, môže kvalitným spojením privolať takmer okamžitú palebnú podporu delostrelectva či letectva, ktorá zabezpečí zmenu postavenia.
Druhým rizikom je boj v mestách. Ten znevýhodňuje spojencov a degraduje tzv. znásobovací efekt technologických výhod. Preto je prirodzené, že sa mu budú chcieť vyhnúť. Existujú však stratégie, ktoré môžu vytvoriť priaznivé podmienky na použitie metód eliminácie ohnísk odporu v mestách. Stratégia spojencov závisí aj od toho, aké sú ich politicko-strategické zámery. Konflikt môže, napríklad, prebehnúť v etapách tak, že udržanie niektorých mestských aglomerácií v rukách prívržencov súčasného irackého vedenia ho dostane do takej nevýhodnej pozície, že spojenci budú môcť vyhlásiť dosiahnutý stav za splnenie zámerov.
Výhody asymetrie
Švec by nebol prekvapený, ak po vojne vyjde najavo, že ťažiskovým politicko-strategickým prvkom vojny nebolo obsadenie Bagdadu, ale iba jeho izolácia s podmienkou, že sa zabráni humanitárnej katastrofe. Moderná vojna si na dosiahnutie zámerov nemusí vyžadovať obsadenie miest -- je to len jeden z viacerých variantov.
Saddám Husajn má jedinú možnosť na odvrátenie prehry vo vojne -- nesmie prijať pravidlá hry, ktoré mu vnucujú spojenci. Inými slovami, nesmie pripustiť symetrizáciu konfliktu. Symetrické stretnutie znamená také pôsobenie, v ktorom sa stretávajú rovnaké typy prostriedkov, napríklad muž proti mužovi, tank proti tanku. Pri symetrickom stretnutí môžu spojenci naplno využiť svoju technologickú prevahu nad irackým vojskom. Naopak, asymetrizácia konfliktu bude z Husajnovej strany znamenať, že to bude on, kto vnúti spojencom svoje pravidlá hry a bude ho tlačiť do spôsobov a podmienok vedenia konfliktu, v ktorých sa degradujú spojenecké výhody. Nasadenie mechanizovaných vojsk do otvoreného terénu je preto osudovou chybou. Napokon pred takouto chybou varoval už Sun Tzu pred dva a pol tisíc rokmi.