Keď sa povie Pavol Hammel, väčšine ľudí zabliká slovo legenda. Vy ste však stále ešte v pohybe?!
A legendy nie sú v ruchu?
Väčšina sa necháva oslavovať.
Ja som ešte žijúca legenda, takže musím niečo robiť. A viete, že mám práve také milé tvorivé obdobie (smiech).
To máte asi už niekoľko desaťročí.
Áno.
Ako to robíte?
Robím to tak, že si z toho nič nerobím. Nemyslím v zmysle roboty. Ale ak sa na to pozriem s nadhľadom - v akej malej krajine som známy, aké široké je tu publikum. Beriem to triezvo.
Pochádzate z muzikantskej rodiny, študovali ste hru na husliach. Ako ste sa dostali ku gitare?
Na bubny som hrať nevedel, husle som mal "zmáknuté“ - čo iné mi zostávalo? Noty som poznal a viete, gitara bola na začiatku 60. rokov veľmi moderná.
V roku 1962 ste založili kapelu Prúdy, ku koncu 60. rokov sa k vám pridala ďalšia legenda - Marián Varga. Ako sa vám spolu hralo?
Marián bol obrovským prínosom pre skupinu. Po jeho príchode nastal výraznejší posun v tvorbe. Ja som bol skôr spevák, no napríklad väčšina vecí na platni Zvoňte zvonky vznikla z jeho pera.
Ako ste vnímali roky Dubčekovej uvoľnenejšej éry do roku 1968?
Bolo to krásne obdobie. Zažívali sme veľkú eufóriu. Niektorí sa za to hanbia, ale my sme to brali ako závan nového vetra. Dúfali a verili sme v zmenu. Boli sme skôr takí voľnomyšlienkari.
Takže, takí slovenskí hipisáci?
Nosili sme dlhé vlasy aj tenisky a všetko, čo k tomu patrí. Ale nebrali sme to ako ideológiu. Skôr sme to brali ako voľnosť... Až kým neprišli Rusi.
Normalizácia musela byť aj pre umelcov tvrdá.
Dá sa to tak povedať. Ale na druhej strane, pozrite sa napríklad na Mariána Vargu - vtedy, počas normalizácie, vznikla najznámejšia československá kapela - Collegium Musicum.
Skutoční umelci sa teda mohli presadiť aj v tomto čase?
Ak ste boli ambiciózny, dalo sa niečo mimoriadne dokázať. Mám skôr pocit, že sa niektorí na to len vyhovárajú.
Skrývali svoju "neschopnosť“ za režim?
Áno. Samozrejme, boli tu zákazy. Ale výhovorka, že doba je ťažká, bola pre mnohých dobrou. A ak mal človek talent a chuť, dalo sa aj v tých časoch tvoriť. Niektoré veci vznikli a neboli prekonané a bohvie, či niekedy aj budú prekonané.
Čo cenzúra?
V roku 1969 ani mne nevydali album Pokoj vám. Jednu časť urobil Kamil Peteraj, druhú Boris Filan. Ale nebol to vlastne ani zákaz – vydavateľ nám povedal – Paľo, radšej to nevydajme,bude veľký problém, takže to bola svojím spôsobom aj autocenzúra.
V štýle radšej počkajme a uvidíme?
Áno. Nakoniec som čakal dvadsať rokov.
Kamil Peteraj, Boris Filan... To boli textári, ktorí dávali hudbe slová, ktoré jej dnes trochu chýbajú.
Sú to vynikajúci textári, no aj my interpreti sme sa zaujímali o texty, nebolo nám jedno, čo v nich je. Dnes tu ten záujem chýba. Niekto použije na pódiu vulgarizmy a už sa cíti ako hviezda. Nechcem vyznieť ako puritán, veď ja som rocker od podlahy a aj to chápem.
Ale...
Ale ten vonkajší obal nesmie byť prioritou. Je to na úrok umenia, ktoré medzi to všetko prekĺzne niekde inde.
Dnes si pri mene Pavol Hammel väčšina ľudí pospevuje Medulienku či Učiteľku tanca. Nemrzí vás, že v úzadí zostal zvyšok vašej tvorby?
Nedá sa povedať, že ma to mrzí. Určite mám aj kvalitnejšie skladby. Na druhej strane si ich vybrali ľudia. Vtedy sa to robilo jednoduchšie, bez prefíkanosti – dnes sa vyberie singel a tlačí sa do rádií.
Ľudia si ich pamätajú, pretože sú jednoduchšie a spevavejšie, no vy máte piesne s kapelou Prúdy, ktoré boli premakané do posledného tónu.
Určite,ale tie pesničky poznajú tí,ktorých to zaujíma.Aj Rolling Stones majú veľa úžasných skladieb, a predsa musia na každom koncerte zahrať najväčší hit – Satisfaction.
Marián Varga v jednom rozhovore uviedol, že dôvodom, prečo z Prúdov odišiel, bolo, že bol lepší ako celá kapela.
Lepší ako spevák? Určite chcel robiť niečo iné. Bola by škoda, keby sme zostali v jednej kapele. Takto vznikli dve. Aj ja môžem vyhlásiť, že som lepší, dokonca najlepší. V umení sa to nedá takto posudzovať.
| Takí sme boli Vybrali sme z archívu: Zóna A, Koňýk a ŠtB Zóna A je bratislavská punková kapela, ktorá vznikla v roku 1984. Počas komunistického režimu nemohla verejne okrem pár výnimiek) koncertovať, ŠtB jej rušila koncerty, kapelníci boli častými návštevníkmi na Verejnej bezpečnosti. V tomto období skupina nesmela oficiálne vydať žiaden album, piesne sa preto po Slovensku šírili na neoficiálnych nosičoch bez účasti oficiálneho vydavateľstva Opus. Piesne Janko žil na malej dedine, Prečo je život taký?, Pivo a Cigánsky problém sa stali istým druhom protestu. Objavovali sa v nich dobové politické témy, ako špehovanie (napr. v songu Muž s kožušinovým límcom) či narážky na socialistický internacionalizmus (Nech žijeme!). Prvý album vydali v roku 1990 – Potopa. Kontroverzný je spevák kapely – Koňýk, ktorý verejne priznal spoluprácu s ŠtB. Podľa jeho slov oznamoval koncerty Zóny A a doručoval výtlačok samizdatu Inflagranty. Zdroj: wikipedia.sk Medailón: Dežo Ursíny, 4. október 1947 – | 2. máj 1995 Malý Dežo vraj rád chodil po horách, chytal s otcom motýle a robil si z nich zbierky a svoju prvú gitaru mal už v jedenástich rokoch. Ako stredoškolák hral v kapelách Fontána a Jolana. V roku 1963 sa postaral o malú slovenskú revolúciu a vytvoril skupinu The Beatmen, ktorá ako vôbec prvá kapela z východného bloku koncertovala na Západe. Neskôr založil The Soulmen, ktorá sa stala najlepšou skupinou festivalu v Lucerne. Zlom nastal, keď sa dal dokopy s ďalším vynikajúcim hudobníkom Jarom Filipom a založili Provisorium. Nezmazateľne sa pod jeho hudbu textovo podpísal Ivan Šrtpka, ktorý spolu s ním vytváral akúsi zhudobnenú poéziu. Koncertoval a skladal filmovú hudbu napríklad aj pre muzikál Neberte nám princeznú (1981). Neskôr založil aj skupinu Burčiak. V 1991 mu diagnostikovali rakovinu. K jeho menu patria albumy ako Ten istý tanec, Modrý vrch, Pevnina detstva, ale aj filmy a dokumenty – O rakovine a nádeji. Chorobe podľahol 2. mája 1995. Zdroj: ohudbe.sk Pikoška: Slovenský bigbít |