Zdá sa vám, že tento úryvok z Taragelových Rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov by sa pred niekoľkými desaťročiami v rozprávkovej knihe nemohol objaviť? Myslíte si, že kedysi boli rozprávky umeleckejšie, hodnotnejšie a nie také zamerané na komerčný úspech? Je jednoduché povedať si, že voľakedy bolo všetko akési ľudskejšie a milšie. Zložitejšie je priznať si, že až také zlé to zase nebude.
Dobrého veľa nebýva
Ako pre HN povedala Zuzana Stanislavová z Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity, za ostatných pätnásť rokov sa zásadne zmenili najmä podmienky, v akých detská literatúra žije. "Dnes sa kniha pohybuje v ohromnom konkurenčnom prostredí elektronických médií. Stala sa trhovým artiklom so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, ako je napr. vysoká cena kníh, závislosť ich existencie od trhovej úspešnosti a kúpyschopnosti obyvateľstva, od finančných možností vydavateľa alebo od distribučných mechanizmov."
Podľa Stanislavovej však rovnako ako pred 15 rokmi jestvuje aj dnes literatúra kvalitná a literatúra zlá. O tej prvej sa, žiaľ, vie vo verejnosti dosť málo, hoci takáto neinformovanosť je v čase explozívneho rozvoja masmédií tak trochu paradoxom. Na druhej strane je však pochopiteľným konkurenčným ťahom médií. No kvalitnej literatúry podľa Stanislavovej nikdy nebolo nazvyš. "Tá druhá, teda literatúra veľmi štandardných a subštandardných hodnôt, je podstatne početnejšia, na knižných pultoch vďaka svojej krikľavej adjustáži nápadnejšia a aj reklama, pokiaľ sa vôbec zaoberá knižnou kultúrou pre deti a mládež, sa jej venuje ochotnejšie."
S týmto názorom súhlasí aj Eva Vitézová z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Podľa jej názoru je veľa literatúry, ktorá sa predáva len z toho dôvodu, že sa momentálne "nosí", že je módna. Vitézová však súhlasí aj s názorom, že aj takáto literatúra môže deti priviesť k čítaniu "kvalitnejšej" literatúry.
Agresivita? Áno aj nie
Podľa niektorých je možno oveľa väčším problémom ako konkurencia pre detskú literatúru jej čoraz väčšia agresivita. Stanislavová si myslí, že takéto paušalizovanie nie je namieste. To, že je literatúra pre deti agresívnejšia, platí, "ak máme na mysli agresívnu farebnosť, triviálny až primitívny obsah (disneyovky, limonádové dievčenské romány), v prípade časti tvorby hádam aj brutálne scény (rodokapsy)". V posledných pätnástich rokoch však vyšlo viacero vyslovene klenotov detskej literatúry. Stanislavová spomína napríklad prózy českej spisovateľky Ivy Procházkovej Soví zpěv či Pět minut před večeří. Na Slovensku sú to napríklad knihy Daniela Heviera Krajina Agord, Tuláčik a Klára Erika Jakuba Grocha, Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali Petra Karpinského alebo Modlitbičky Milana Rúfusa. "Tieto a mnohé iné knihy majú veľmi ďaleko od agresivity, naopak: majú všetky predpoklady humanizovať a zušľachťovať dušu dieťaťa," hovorí Stanislavová.
Vitézová vidí rozdiel najmä medzi pôvodnou a prekladovou detskou literatúrou. Za agresívnejšiu považuje najmä prekladovú literatúru. "U nás sme skôr tradičnejší. Mnohé ľudové rozprávky sú plné agresivita až brutality. Červená čiapočka nie je žiadna selanka. Táto agresivita však nebola prvoplánová. V mnohých dnešných knihách pre deti je agresivita akoby účelom, cieľom."
Agresivita v knihách sa však podľa Vitézovej líši napríklad od agresivity v televíznych rozprávkach. "Už samotný fakt, že dieťa siahne po knihe, je chvályhodný. Dokonca som raz čítala o jednom výskume, z ktorého vyplynulo, že deti, ktoré v detstve čítali, mali v dospelosti menšie problémy so zákonom." Otázkou však je, či čítanie priamo vplýva na budúci vývoj dieťaťa, alebo oba tieto fakty vyplývajú z nejakého iného faktora, napríklad z rodinnej výchovy.
Vstanú noví hrdinovia
Tvrdšia konkurencia a nástup prvoplánovej agresivity však nie sú jedinými zmenami, ktorými prešla detská literatúra Ako hovorí Stanislavová, zmenili sa aj hrdinovia, ktorí predovšetkým "zrozprávkovateli". "Tým chcem povedať, že sa z literatúry vytratili živé postavy detí a dospievajúcich, mám na mysli postavy súčasných detí a súčasných tínedžerov s ich životnými problémami, a spolu s nimi sa zo žánrového kontextu detskej literatúry vytratili aj príbehy zo života súčasných detí. Možno to súvisí s faktom, že stredná a staršia generácia spisovateľov (a na nich dnes stojí kvalitná tvorba) málo pozná svet dnešných detí a dospievajúcich, a teda netrúfa si transformovať do príbehu zo života to, čo nepozná."
Stanislavová si myslí, že súčasné detstvo a dospievanie v príbehových žánroch autenticky vyjadrí predovšetkým mladá generácia autorov, ktorí ho budú mať zažité a skúsenostne "ohmatané". Ale mladá generácia je predbežne ešte v nedohľadne. V každom prípade však hrdinovia rozprávok dokážu veľmi presvedčivo, hoci aj prostriedkami fantázie a výmyslu, vyjadriť pocity súčasného človeka. Vitézová vidí vývoj hrdinov detskej literatúry v tom, že už to nie sú tí absolútne kladní hrdinovia. Tento prerod však nastal už v šesťdesiatych rokoch napríklad Hrdinským zápisníkom Kláry Jarunkovej. Rozdiel bol aj v sovietskej a domácej literatúre. Istá relativizácia hrdinu však podľa Vitézovej nemusí znamenať nič zlé. "Staršie deti dokážu pochopiť, že Taragelove rozprávky sú zveličením, že to nie je obraz reality."
Podľa Stanislavovej sa dnešná tvorba pre deti uberá dvoma smermi. Na jednej strane sú to ľudské charaktery, aj etické hodnoty života, aj dobro, krása a vznešenosť - "to je jedna línia tvorby a tá, ako sa zdá, v posledných rokoch takmer nebadateľne, ale predsa, zmohutnieva". Druhá línia preferuje humor, nonsens a hru, aj celkom nezáväznú, realizovanú len pre samotnú radosť z hry - teda z hry so slovom, s predstavou, motívom, príbehom a pod. Aj taká literatúra však dieťa obohacuje. Poskytuje mu totiž rozkoš zo slobodnej tvorivosti.
Obava z negramotnosti
Keď je reč o knihách, rozhovor sa zákonite stočí aj k ich vysokej cene a následne k náreku nad tým, že dospelí i deti nečítajú, resp. že čítajú málo. Stanislavová si nemyslí, že počet detských čitateľov dramaticky klesol. "Vždy budú deti, ktoré knihy vyhľadávajú viac, a potom tie, ktoré kniha neoslovuje. Možno, že dnes je tých druhých viac - veď majú k dispozícii médiá zábavy, ktoré nevyžadujú toľkú námahu ako čítanie. Mám však správy, a hovoria o tom aj výsledky prieskumov mojich študentov, že ak deti doma a v škole vedú k čítaniu, ak ich my, dospelí, naučíme čítať krásnu literatúru, teda rozumieť reči literárnych obrazov, ktorá je iná než reč vecných pojmov, nemajú problém vyhľadávať práve takúto duševnú aktivitu. Základy kvality človeka, a v tom rámci teda aj potreby práve takého typu estetického zážitku, aký poskytuje jedine a len kniha, sa kladú najmä v humánne orientovanej škole. To by si mala uvedomiť celá naša spoločnosť." Vitézová ponúka odlišný názor. V súvislosti s počtom detských čitateľov hovorí o dosť výraznom poklese. "Dieťa, ktoré nevidí vo svojom okolí nikoho čítať, samo čítať nebude. Nečitateľ nevychová zo svojho dieťaťa čitateľa. Zostáva ešte škola, ale základné návyky človek získava v rodine. Nech dieťa číta čokoľvek, hlavne, aby čítalo."
Následky nedostatočného rozvinutia čitateľských návykov môžu byť rôzne. Vitézová hovorí najmä o vplyve na emocionálnu stránku človeka, ktorá sa nemusí rozvinúť tak, ako by sa rozvinúť mohla. "Tí, čo nečítajú, to však nepovažujú za nejaký závažný hendikep. Za hendikepovaných ich považujú tí, čo čítajú." Stanislavová ide ešte ďalej a hovorí o negramotnosti, ani nie tak v zmysle neschopnosti dešifrovať znaky písma (hoci aj toto je reálna hrozba: ľudia, ktorí málo čítajú, majú spravidla aj horšiu techniku čítania), ako skôr v zmysle neschopnosti porozumieť reči umeleckých obrazov a symbolov. "S tým súvisí strata vnútornej citlivosti, ochudobnenie zážitkového, emocionálneho rozmeru vlastnej osobnosti. A tam sa uvoľňuje cesta hrubosti, agresivite."