Farebná budova Materskej školy na Piesočnej ulici v Bratislave medzi svojimi stenami opatruje deti a ich detské svety. Plné čarovných bytostí, Spidermana i knižiek. Od 1. apríla by k týmto detským zázrakom mal pribudnúť zarámovaný prezident, štátny znak, texty preambuly a v pondelok by si po prezutí papúč mali vypočuť hymnu. "To je tá ľudová pesnička," hovorí päťročný chlapček. Pani riaditeľka Jarmila Hergottová ho pohladí po hlave a vysvetľuje: "Pri najmenších je to ťažšie. Samozrejme, že učíme deti, čo je zástava, kto je prezident, ale je to formou zážitkového učenia. Deti asi nepochopia, že hymna, ktorú budú počúvať, má viesť k vlastenectvu." Asi si viete predstaviť tie nechápavé oči pri "čítaní" preambuly.
Deti v ríši divov
Na farebnom koberci sa vytvárajú skupinky. Dievčatá si listujú knižku, chlapci sa ako budúci drsní muži hrajú s kockami a stavajú mosty. To, že celé Slovensko diskutuje o vlasteneckom zákone, ich evidentne netrápi. Steny škôlky sú dosť hrubé.
Hlavu štátu však poznajú. "Je to taký ujo," hovorí Lucka. A keď im napoviete menom Ivana Gašparoviča, vedia, ktorá bije. "Prezident, povedala to moja mama," znie rozhodne chlapček. Možno budete prekvapení, ale vedia aj o hrade, zástave i rieke Dunaj. Dokonca zborovo identifikujú zástavu ako tú bielu, modrú a červenú. Dávid vie náš erb aj nakresliť. "Dva malé kopce, jeden väčší a potom také niečo veľké a biele," hovorí a naznačuje prstami kríž.
Z hier sa však nenechajú tieto päť- až šesť ročné deti dlho rušiť, pre ne je zaujímavejšie listovanie v knižke so zvieratkami ako diskusie o vlastenectve. Ony majú rady svoj domov, mesto a určite i túto krajinu. "Mamina mi hovorila, že ju budeme spievať. Mne to dovolia," hovorí na margo hymny dievčatko. Možno lepším príkladom sú pre ne hokejisti. Áno, tí s korčuľami a hokejkou v modrých dresoch a štátnym symbolom na hrudi. Hokej, či medaily z olympiády vnímali. Šatan im síce nič nehovorí, ale malý chlapček pozná Škrtela. "Škrtič je had, nie futbalista," opravuje ho spolužiak a ukončuje našu diskusiu o národných hrdinoch.
Do batôžka si nalož... hymnu
Schodiskom, ktoré zdobia kvety, sa poberáme za najmenšími deťmi. Tie vzorne upratujú triedu a zdravia pani riaditeľku. "Vedieme ich k tomu, aby poznali svoje mesto i krajinu. Je to aj v Štátnom vzdelávacom programe pre materské školy. Dieťa vníma farby a tvary... Vizuálne naše symboly chápu," vysvetľuje Hergottová. Najmenšie deti tiež poznajú prezidenta. No na otázku riaditeľky, kto býva na Bratislavskom hrade, odpovedá malé dievčatko úprimne -- bez konvencií, bez bytia sa do pŕs: "Býva tam princezná," a čuduje sa nad tým, že tam dosadzujeme človeka. Možno by jej ešte neprekážal princ, ale Gašparovič? Ten do jej sveta nepatrí.
Na moju otázku, či poznajú hymnu, odpovedá Daniela: "Babka ma ju učila." Zrazu zo zadného radu počuť známu melódiu. Lenka potíšku spieva: "Nad Tatrou sa blízka, hromy divo bijú." Presne tú melódiu, ktorá dnes tak trochu rozdeľuje Slovensko. Lenku ju ako trojročná pozná a páči sa jej. Nepočula ju z rozhlasu, vie ju od mamy, pretože si pri dlhých cestách autom spievajú. Našu, českú a iné ľudové piesne. Národovec Rafael Rafaj by musel pri pohľade na ňu puknúť od hrdosti.
Breše, ale nehryzie
"Pod horou, pod horou čierne psíča breše, susedovie malá, susedovia malá, nerada sa češe..." spievajú maličké deti pre pani redaktorku a uja s fotoaparátom na krku. Ema a Deniska sa postavia a pri odchode ku hračkám mi po našej diskusii milo povedia: "Bývame v Bratislave a máme rady Slovensko." Z ich úst to znie nevinne a skutočne. Aj keď do ich mikrosveta to Slovensko veľmi nezapadá. Časom ho však pochopia. Pri odchode sa Denisa spýtam, či vie, kto je Róbert Fico. "Mama mi to hovorila, ale zabudol som," hovorí zahanbene. Občas vie byť pamäť milostivá.