Kolonializmus samotný za zaostávanie nemôže

Podľa okrídlenej definície je imperializmus najvyšším štádiom kapitalizmu. Tento výklad je však trochu zavádzajúci. Počiatky imperializmu, snažiaceho sa rozšíriť moc jedného štátu aj na iné územia s cieľom jeho ovládnutia, siahajú až do staroveku. Vo svojej klasickej podobe je však spojený najmä s expanzionistickou politikou európskych mocností v druhej polovici 19. storočia a s bojom za rozdelenie menej vyvinutých oblastí na sféry vplyvu - s kolonializmom.
So vznikom modernej podoby imperializmu sa spájajú mnohé dôvody. Najčastejšie sa uvádzajú ekonomické - kolónie boli zdrojom surovín, lacnej pracovnej sily, ale tiež odbytiskom priemyselných výrobkov. Ekonomické vysvetlenie však ťažko obstojí len samo osebe. Faktom je, že investície medzi jednotlivými veľmocami boli rádovo vyššie než investície do podrobených kolónií. Najmä v počiatočnom období zohrávali dôležitú úlohu aj vedecké, dobrodružné, protiotrokárske či misijné motívy.

Atribút veľmoci
Opomenúť nemožno ani strategické dôvody. Snaha zabrániť ohrozeniu kľúčového územia vyvolala nutnosť pokračovania ďalšej expanzie, veľakrát už len preto, aby susedné územia nezískal niekto iný. Vďačným príkladom tejto snahy bola India. Jej mimoriadny hospodársky význam nútil britskú vládu kontrolovať všetky územia na ceste z materskej krajiny: južnú Afriku, po otvorení Suezského prieplavu i Egypt a horný Níl, Perzský záliv a Stredozemie.
S rozvojom systému imperializmu však začala prevládať myšlienka, že kolónie musia byť atribútom modernej veľmoci, pokiaľ nechce rezignovať na svoje postavenie. Vyhliadky na svetové impérium pritom nefascinovali len "tradičné" koloniálne krajiny ako bola Veľká Británia, ale na expanziu nútili aj novovzniknuté štáty Nemecko a Taliansko. K spomínaným motívom patrila aj možnosť uvoľnenia relatívneho preľudnenia, pretože kolónie predstavovali príležitosť pre ľahšiu kariéru v armáde či koloniálnej správe.
Najväčší rozsah zaznamenalo na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia britské impérium. V istom zmysle však bolo najúspešnejšou koloniálnou mocnosťou Rusko. Expanzia do Strednej Ázie a na Ďaleký východ, ktorú urýchlila výstavba Transsibírskej magistrály, mala charakter pripojovania oblastí k materskému územiu a ich intenzívnej rusifikácie.

Išlo len o vykorisťovanie?
Po rozpade koloniálnych ríš (najmä po druhej svetovej vojne) dostal imperializmus nový charakter. Niekedy sa interpretoval ako snaha oboch superveľmocí o udržanie pozícií v dovtedajších sférach vplyvu či o ich rozšírenie. Za inú formu imperializmu je najmä ľavicovými politológmi označovaná aj ekonomická prevaha vyspelých štátov, ktorá má brániť ekonomickému rastu v menej rozvinutých krajinách a limituje tak ich nezávislosť.
S druhým názorom nesúhlasí napríklad francúzsky filozof a sociológ Raymond Aron. Podľa jeho mienky si v období industriálnej spoločnosti záujmy rozvinutých a nerozvinutých krajín neprotirečia. Rozvoj jednej skupiny krajín nemusí automaticky znamenať zaostávanie druhej. V istom zmysle je zodpovednosť koloniálnych mocností nepochybná, pretože boli držiteľmi zvrchovanosti. Je však veľmi ťažké uplatňovať dnešný pohľad na udalosti, sto či stopäťdesiat rokov staré. V tom čase nemala napríklad britská vláda voči porobeným národom pocit povinnosti, preto sa ani nesnažila podporovať ich rast. Za svoju povinnosť považovala zavedenie účinnej správy krajiny a oboznámenie hŕstky domorodcov so svojou vedou a kultúrou.
Častou námietkou odporcov kolonializmu je myšlienka, že keby ovládané národy vytvorili nezávislé štáty, boli by dnes na tom lepšie. Príklady však túto domnienku nepotvrdzujú. Thajsko bolo dlhé desaťročia rovnako zaostalé ako Vietnam či Barma. Nezávislá Libéria je približne na rovnakej úrovni ako kolonizované Kongo.

Sú kolónie výhodné?
Aron považuje za dôležité uvedomiť si dve podstatné skutočnosti. Ekonomické postavenie krajiny nemôže byť závislé len od jediného produktu - kávy, cínu či olova. Pre prosperitu, rovnováhu a autonómiu je dôležitá diverzifikácia priemyslu a poľnohospodárstva. Druhou, priam kacírskou, myšlienkou je, že industrializované krajiny nevďačia za svoje bohatstvo ani surovinám, ani podrobeniu, ani vykorisťovaniu kolónií. Mali z nich iste veľa výhod, ale z hľadiska hospodárstva koloniálneho štátu to boli len okrajové príspevky.
Ako príklad Aron uvádza Holandsko, ktoré získavalo 17 % svojho národného produktu z Indonézie. Po strate kolónií však začalo bezprecedentne rásť. Rovnako ako Veľká Británia či Francúzsko. Marxistická schéma, že strata impéria a revolta tretieho sveta bude pre kapitalizmus znamenať smrť, sa teda nepotvrdila.

Od oslobodenia k totalite
Známy poľský spisovateľ a reportér Ryszard Kapu#156#ci#241#ski hovorí o permanentnej kríze postkoloniálneho štátu. Jej korene je podľa neho nutné hľadať už na začiatku procesu dekolonizácie. Tá prebiehala takmer všade podľa rovnakej schémy. Po vojne sa v mnohých kolóniách objavili sily, ktoré sa začali usilovať o nezávislosť. Väčšinou vytvorili jednotný front, v ktorom sa spojila inteligencia a vzdelanejšie mestské obyvateľstvo. Po pokojnom či násilnom získaní samostatnosti však nastali problémy. Kto mal prebrať moc v krajinách, ktoré sa zbavili koloniálnej správy?
Takmer vo všetkých dekolonializovaných štátoch prijali predstavitelia oslobodeneckého hnutia štruktúru starej koloniálnej správy, ako aj staré hranice a existujúci spoločenský systém - bez akéhokoľvek pokusu ho reformovať. Čo však bolo funkčné v koloniálnom systéme, nemuselo fungovať v novej situácii. Kritici tohto systému boli často likvidovaní a nové elity sa zabetónovali vo svojich pozíciách. Vo väčšine krajín začal dominovať systém jednej strany. Jediným spôsobom výmeny vládnucich elít sa tak stal štátny prevrat.
Postkoloniálny štát po desaťročiach prevratov a striedania jednej tyranie druhou zostáva slabý z ekonomickej, sociálnej i politickej stránky. Nie je schopný riešiť najdôležitejšie problémy - nedostatok vody, potravín, málo pracovných miest či časté epidémie.

Pešiaci v studenej vojne
Jednu z hlavných príčin tohto stavu vidí Kapu#156#ci#241#ski práve v tom, že nová moc prevzala v podstate cudzí a vnútený štátny organizmus, neschopný riešiť vzťah štátu a nezávislého občana ani vzťah jednotlivých národnostných skupín. Dekolonizácia odštartovala ešte jeden proces - prílev ľudí z vidieka do miest. Ľudí tam vyháňala najmä predstava o blahobyte. Mestá tak začali nekontrolovane obrastať slumy, ideálne priestory na sociálne konflikty, ktoré sa stávajú katalyzátorom pre vojenské prevraty.
Nezanedbateľný vplyv na vývoj v bývalých kolóniách mala aj studená vojna. Veľké bloky využívali tretí svet ako strelnicu, na ktorom si skúšali merať svoje sily, aby tak nemuseli robiť na vlastnom území alebo v Európe.

Kríza štátu
Príčinou vnútorného napätia sú aj hranice, ktoré noví vládcovia ponechali takmer bezo zmeny. V štáte zloženom z množstva kmeňov a klanov jednoducho nikdy nemohol vzniknúť nejaký štátotvorný národ, aký poznáme z Európy. A kde nie je národ, nie sú ani historické elity. Predstaviteľmi komunít sú väčšinou klanoví alebo kmeňoví predáci alebo šéfovia lupičských bánd.
Sú teda kmeňové štruktúry nepriateľské voči štátu? Ako kde. Existuje niekoľko postkoloniálnych krajín, v ktorých štátna moc funguje bez väčších problémov - India, Egypt, Južná Afrika. V súčasnosti však existujú dve skupiny štátov, ktoré sú v stave postkoloniálnej krízy. Prvá predstavuje územia, na ktorých štát takmer zmizol - Sierra Leone, Afganistan či Irak. V druhej skupine štátov, ako napríklad v Čade, štát kontroluje hlavné mesto a jeho bezprostredné okolie, ale zvyšok jeho územia je v rukách rôznych, navzájom súperiacich klanov.
Kapu#156#ci#241#ski tvrdí, že sa svet v deväťdesiatych rokoch príliš sústredil na procesy globalizácie, nevšimol si však, že na jeho veľkej časti prebiehajú skôr dezintegračné procesy, na ktoré nemáme odpovede a nevieme, ako sa s nimi vyrovnať.