Konečné víťazstvo Caesarovho adoptívneho syna Octaviana nad jeho spoluvládcom nad Rímskou ríšou Markom Antoniom a poslednou egyptskou kráľovnou Kleopatrou v roku 30 n. l. znamenalo začiatok novej epochy rímskej histórie. Aj keď bol vznik režimu osobnej moci -- cisárstva -- nutným pre zachovanie rímskeho štátu vo forme svetovej ríše, nikto z jeho tvorcov sa zatiaľ neodvažoval vystúpiť s otvorenou požiadavkou priamej likvidácie republikánskeho zriadenia, alebo presnejšie toho, čo z neho v tých časoch zostalo.
Zdanie republikanizmu
Octavianus, v tom času už samovládca, zachovával republikánske dekórum aj v roku 27 n. l., keď predstúpil pred rímsky senát, vzdal sa svojich plných mocí a vyhlásil, že sa vzdáva ďalšej politickej činnosti. Jeho gesto malo však len symbolický význam, pretože Octavianov odchod z politickej scény nebol vo vtedajšej situácii mysliteľný. Nasledovala situácia ako z dnešnej politiky. Senát musel Octaviana požiadať, aby naďalej zostal v čele štátu, a ten bez zdráhania želaniu vyhovel. Popri titule imperátor dával svoje mimoriadne postavenie v ríši najavo menom svojho predchodcu -- Caesar, a tiež čestným menom Augustus -- Vznešený, pod ktorým ho poznáme dnes.
Aj keď Augustus zdôrazňoval občiansky charakter svojho postavenia, bol si vedomý toho, že stojí nad senátom. Jeho zámerom bolo dospieť ku kompromisu, ktorý by nedovolil senátu rozvíjať nežiaducu politickú iniciatívu, ale súčasne mu dával možnosť zúčastniť sa na správe ríše. Podmienkou na dosiahnutie tohto cieľa bolo preverenie všetkých členov tohto orgánu. Oveľa väčšiu podporu ako v senáte mal Augustus v obyvateľoch a predstaviteľoch miest v samotnej Itálii i v provinciách. Títo ľudia videli v cisárskom systéme záruku svojho ďalšieho vývoja, porušeného občianskymi vojnami.
Provincie
K hlavným cieľom Augustovej vnútornej politiky patrila obnova poriadku a upevnenie rímskej spoločnosti. Zvláštnu pozornosť venoval aj pomerom v provinciách, pretože si uvedomoval, že osud jeho vlády do značnej miery závisí od toho, či v provinciách nastolí režim, ktorý Rímu umožní využívať ich hospodárske zdroje.
Vzťah k cisárskym i senátnym provinciám bol na svoju dobu liberálny. Úplne kontrolovať imperiálny kolos by tak či tak nebolo jednoduché. Na prelome letopočtov sa ríša, ktorej veľkosť sa každú ďalšiu generáciu zdvojnásobovala, rozrástla natoľko, že ovládala celú stredozemnú oblasť.
Ako píše britský historik Paul Johnson vo svetových dejinách, išlo o jedinečné spojenie: "Impérium na nesmierne rozľahlom priestore zaviedlo stabilitu, čím umožnilo existenciu slobodného obchodu a dopravy, a ktoré sa napriek tomu nesnažilo nadirigovať a zošnurovať myšlienky či brániť ich výmene a propagácii." Rímske právo bolo prísne, ale zasahovalo len do pomerne obmedzenej oblasti ľudského správania. Veľa kultúrnych a ekonomických aktivít ležalo mimo jeho pôsobnosti.
Relatívna sloboda vyznania
Za takéhoto stavu mohol obozretný občan vcelku jednoducho rozširovať aj myšlienky, ktoré sa líšili od názoru predstaviteľov mesta, armády, senátu či samotného cisára. Túto toleranciu dokumentuje aj vzťah Ríma k dvom významným filozofickým a náboženským kultúram východného Stredozemia: k helenizmu a judaizmu.
V strede štátneho náboženstva republikánskeho Ríma stál štát a sústredenie na občianske cnosti. Ich vonkajšie zachovávanie kontrolovali platení vládni funkcionári. So zmenou formy vlády sa menilo aj samotné náboženstvo. Štátom posvätená oficiálna viera a verejné obety, vykonávané v jej mene, ktoré boli v podstate len rutinným symbolom oddanosti vláde, dávali občanom slobodu praktikovať aj ďalšie náboženstvá.
V čase vlády cisára Augusta (zomrel v roku 14) sa pestré náboženské prostredie začalo pomaly vyjasňovať. Nové kulty už náboženstvo nebrali len ako etický kódex, ale ako prostriedok uctievania boha ako "Pána". Vplyv gréckej filozofie a monoteistického židovského náboženstva tak pripravilo pôdu pre nástup kresťanstva.
Palestína
Židovská Palestína, rovnako ako iné blízkovýchodné štáty, podľahla v štvrtom storočí p. n. l. dobyvačnému Alexandrovi Macedónskemu, aby sa vzápätí stala na stoštyridsať rokov majetkom grécko-orientálnej dynastie Seleukovcov. Po makabejskom povstaní začali Židom opäť vládnuť králi, ktorí boli zároveň aj veľkňazmi a rozrastajúce rímske impérium ich uznávalo. Stále spory o výklad svätých kníh viedli k nezmieriteľným vieroučným i politickým rozporom. Situáciu mal v roku 63 p. n. l. zachrániť Caesarov spoluvládca z prvého triumvirátu -- Pompeius.
Palestína sa tak dostala pod správu novej sýrskej provincie, kde vládol miestodržiteľ sídliaci v Antiochii. Výkon konkrétnej moci bol však zverený miestnym vládcom, ktorý boli obyvateľmi uznávaní ako králi. Za kráľa Židov bol rok po Caesarovej smrti (43 p. n. l.) uznaný Herodes, známy ako Veľký, a ktorému Biblia pripisuje smrť židovských neviniatok. Johnson píše, že vzťah Ríma a Židov bol spočiatku prínosný. Herodes, ako predstaviteľ ríše, prestaval Jeruzalemský chrám tak, že bol dvakrát väčší ako v dobe Šalamúnovej, nechal tiež vybudovať desiatky synagóg.
Útlak sa však začal stupňovať. Po Herodesovej smrti (4 p. n. l.) vypukli v galilejskej oblasti veľké nepokoje, ktoré rímsky vojvodca Varus riešil tým, že nechal ukrižovať dvetisíc Židov. Nepokoje vo väčšej či menšej pokračovali aj naďalej. Augustov nástupca, cisár Tiberius, situáciu riešil tak, že do Jeruzalema vyslal v roku 26 neústupčivého prokurátora Piláta.