Na samotnom fakte, že je niekto bankárom, samozrejme, nie je nič zlé, keby sa s ním okamžite nespájal predsudok "ten, čo nás chce ošmeknúť". Hannah Arendtová, ktorá sa antisemitizmu a jeho hrozným dôsledkom venovala v niekoľkých dielach, objasňuje problém na pozadí vývoja národných štátov v Európe. V poviedke Jána Johanidesa Nerozhodný sa "každý narodí uprostred nejakej vášne storočia, ktorej je svedkom, hrdinom alebo obeťou. Vždy ho do čohosi zatiahli." Znie to ako zaklínadlo pre všetkých, ktorí prežili zvraty s katastrofálnymi následkami v uplynulom storočí. Ako zaklínadlo, vďaka ktorému sa silou-mocou usilujeme udržať zvyšky sebaúcty, ktorú sme stratili ako obete, páchatelia či konformisti.
Po prvej svetovej vojne sa rozšíril vtip, v ktorom antisemita vysvetľuje známemu, že vojnu zavinili židia. "Áno, židia a bicyklisti," odpovedá známy. "Prečo bicyklisti?" zaujíma antisemitu. "A prečo židia?" pýta sa známy. Otázka "prečo" je zaujímavá stále. Možno by sme mohli zmeniť názov etnika či náboženskej skupiny a udalosti, za ktorú by mali byť jeho príslušníci zodpovední, no problém hľadania "vinníka", "nepriateľa", voči ktorému je namierená všeobecná nenávisť, ostáva. Hoci medializované útoky s tragickými následkami v súčasnosti obracajú všeobecný hnev, ktorý často ústi do volania po likvidácii, proti všetkým moslimom, do dvadsiateho storočia boli pravdepodobne najprenasledovanejšou skupinou židia.
"Bankári, krčmári" a nové mýty
Skúste vo svojom okolí urobiť amatérsky prieskum o predstave, akú majú súčasníci o židoch. Koľko ľudí ešte aj dnes spája toto etnikum s krčmárstvom, bankovníctvom či dokonca úžerníctvom. Na samotnom fakte, že je niekto bankárom, samozrejme, nie je nič zlé, keby sa s ním okamžite nespájal predsudok "ten, čo nás chce ošmeknúť". Hannah Arendtová, ktorá sa antisemitizmu a jeho hrozným dôsledkom venovala v niekoľkých dielach, objasňuje problém na pozadí vývoja národných štátov v Európe.
V čase vzniku absolutistických monarchií vznikol stav takzvaných dvorných židov, ktorí financovali štátne záležitosti a riadili finančné transakcie šľachticov. Tento vývoj, píše Arendtová, však židovský národ ako celok ovplyvnil veľmi málo. Po francúzskej revolúcii vznikli moderné národné štáty. Vyžadovali si podstatne viac kapitálu a úverov, ako mohli niekdajší panovníci žiadať od dvorných židov. Požiadavky vlád mohlo uspokojiť len "spojené bohatstvo zámožnejších vrstiev západo- a stredoeurópskeho židovstva, ktoré spravovala skupina prominentných bankárov". V čase najväčšieho bujnenia kolonializmu, ku ktorému došlo v druhej polovici 19. storočia, však židia výlučné postavenie v štátnom podnikaní stratili. O verejné funkcie a vplyv prišli už pred nástupom Hitlera k moci. "Pre Európu bez zmyslu pre rovnováhu moci medzi národmi a pre celoeurópsku solidaritu sa židia, predstavujúci nenárodný celoeurópsky element, stali predmetom všeobecnej nenávisti pre svoje bezúčelové bohatstvo a predmetom pohŕdania pre nedostatok moci," uzatvára Arendtová. Zdrojom nenávisti bol nepochybne aj úspech židovských podnikateľov. Mnoho ľudí si preto poľahky osvojilo predsudok, že všetci židia sú obchodníci. V súčasnosti klasické predsudky nahradili mýty o "celosvetovom židovskom sprisahaní", ktoré má podľa extrémistov za cieľ zničiť bielu rasu. Na internete kolujú klasické antisemitské spisy ako Protokoly sionských mudrcov, ale i práce popieračov holokaustu, akým je David Irving. Veľmi rozšírenými sa stali predstavy o tom, že "židia ovládajú Hollywood", prípadne médiá či dokonca špičkovú politiku.
Propagande poslúži všetko - aj hudba
Holokaust teda koniec antisemitizmu nepriniesol. "Nárast antisemitizmu v Európe je nepochybný trend, ktorý potvrdzujú aj výskumy uskutočnené v Európe. Aj z našich zistení vyplýva, že za posledné roky sa rozšírilo ničenie a hanobenie židovských cintorínov aj do oblastí, kde v minulosti nič také neexistovalo," konštatuje právnik, ktorý sa venuje problému rasizmu, Daniel Milo. Medzi slovným či skrytým rasizmom, s ktorým sa stále možno stretnúť medzi obyvateľstvom, a extrémizmom v podobe útokov je však rozdiel. Pravicoví extrémisti sú totiž odhodlaní útočiť na cintoríny, synagógy a dokonca aj osoby.
V krajinách západnej Európy, kde existujú väčšie komunity prisťahovalcov z oblasti Blízkeho východu alebo severnej Afriky je podľa Daniela Mila častým motívom antisemitských útokov stotožnenie židov s politikou štátu Izrael. Ide teda o prenesenie blízkovýchodného konfliktu medzi Izraelom a Palestínčanmi na pôdu Európy. Za časť útokov, najmä v Nemecku, nesú zodpovednosť neonacistickí extrémisti. Takisto vo Francúzsku v posledných mesiacoch došlo k nárastu útokov na židovské komunity. Na východe krajiny bolo od apríla 2004 zničených 300 hrobov. Počas augustového útoku v Paríži bolo vypálené židovské centrum. Jeho steny útočníci postriekali svastikami a nápismi ako "Svet bez Židov!" Niekoľko dní predtým útočníci posriekali dokonca aj múry pred katedrálou Notre Dame.
"Na Slovensku sú spravidla páchateľmi útokov neonacisti a ich sympatizanti, väčšinou z nižších vekových kategórií. Sú veľmi ľahko ovplyvniteľní ultrapravicovou propagandou šírenou rôznymi spôsobmi. Cez časopisy - takzvané skinziny, pomocou textov a hudby. Príkladom je skupina Justícia, ktorá má na obale svojho albumu "Nastal čas" horiacu synagógu. Silným médiom je aj internet," konštatuje Milo.
Na problém nemiznúceho antisemitizmu začiatkom 90. rokov upozornil aj Juraj Špitzer. "Antisemitizmus sa modernizuje. K staronovým argumentom pridáva nové pre ľavých, pravých, racionalistov a mystikov, veriacich aj ateistov," píše v eseji Skepsa a nádej. Odolávať zvodom prenášania zloby a hnevu za neúspechy, nedostatok, sklamanie a problémy na druhých nie je jednoduché. No mnoho ľudí to napriek tomu dokázalo a stojí za pokus nasledovať ich.