Slovo eugenika nadobúdalo v rôznych dobách rôzne významy. Spočiatku to mala byť veda, ktorá sa zaoberá rôznymi metódami zlepšovania genetickej výbavy človeka. Eugenika však môže byť aj programom alebo sociálnym hnutím, ktoré sa o takéto vylepšovanie snaží. Vo svojej zvrátenej forme je však tento termín pseudovedeckým zdôvodnením myšlienok netolerantných a rasistických jednotlivcov.
Tento posledný význam dostala eugenika v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď sa beznádejne zmenila na fasádu, za ktorú sa skrývali advokáti rasových a triednych predsudkov, obhajcovia záujmov cirkví, štátu a fašisti. V rámci eugeniky rozoznávame dva hlavné prúdy. Negatívna eugenika používa metódy, ktoré majú zamedziť rastu počtu obyvateľstva s nežiaducimi charakteristikami. Týmto ľuďom sa zakazuje uzatvárať manželstvá alebo sú sterilizovaní. Pozitívna eugenika sa, naopak, snaží povzbudiť v plodení tých, ktorí sú v spoločnosti považovaní za najlepších a najschopnejších.
Boh ochraňuj impérium
Pojem eugenika (z gréckeho slova eugenes -- dobre narodený) použil prvýkrát v roku 1883 Francis Galton. Tento anglický matematik a bratranec Charlesa Darwina vytvoril na základe náuky o dedičnosti teóriu o dedičnosti a dobrom potomstve. Táto teória mala slúžiť na zdôvodnenie a ospravedlnenie praxe, ktorá by zamedzila šíreniu dedičných chorôb na nasledujúce generácie. Koncom devätnásteho storočia, v čase zakladania národných eugenických spoločností, ktoré mali novú vedu spopularizovať a zavádzať do praxe, sa začali používať frázy ako prežitie najschopnejších alebo boj o život.
Začiatkom dvadsiateho storočia a najmä po prvej svetovej vojne sa nové myšlienky o čistom národe či čistej rase šírili obrovskou rýchlosťou. A nielen v Nemecku, ako by sme si mohli myslieť. Priekopníkmi v tejto oblasti boli Spojené štáty americké a Veľká Británia. Vlastné eugenické hnutia, ale aj programy mali tiež Rakúsko, Kanada, Brazília, Čína či Japonsko.
Už spomínaný Francis Galton, rovnako ako mnoho iných britských intelektuálov, bol znepokojený skutočnosťou, že masy nižších tried sa rozmnožujú omnoho rýchlejšie ako stredná trieda, a tak ohrozujú rasovú silu britského národa, čo malo oslabovať jeho imperiálnu úlohu. Podľa neho sa na ľudí mali aplikovať princípy konského chovu. V roku 1904 Galton založil eugenické laboratórium, neskôr premenované na Eugenickú vzdelávaciu spoločnosť, ktorá mala značný vplyv na politiku (predstavám o čistej rase podľahol aj vtedajší minister vnútra Winston Churchill), zvlášť na zákon o cudzincoch z roku 1905. Galtonove myšlienky sa stali veľmi populárnymi i medzi socialistickými intelektuálmi, ako boli napr. H. G. Wells alebo G. B. Shaw. Londýn tiež hostil prvú medzinárodnú konferenciu o eugenike v roku 1912.
Veríme v rasu
I keď nové teórie o dôležitosti vplyvu okolia na jednotlivca a komplexnejší koncept multigenetického efektu v dedičnosti síce spomalili a sťažili vedecké zdôvodňovanie eugeniky, nepodarilo sa im spomaliť tlak na legislatívu, súdnictvo a imigračnú politiku USA. Zákon o obmedzenom prisťahovalectve z roku 1924 uprednostňoval prisťahovalcov zo severnej Európy a obmedzoval vstup ľudí z oblastí, ktoré sa považovali za biologicky menejcenné. Eugenika bola v Spojených štátoch súčasťou bontónu "lepšej spoločnosti". Americká eugenická spoločnosť si vytýčila za cieľ zbaviť plodnosti desatinu populácie. Medzi rokmi 1907 a 1937 vyžadovalo 32 štátov sterilizáciu rôznych nechcených skupín obyvateľstva -- duševne a telesne postihnutých, ale tiež obvinených zo sexuálnych a drogových zločinov. Na základe tejto legislatívy bolo celkovo sterilizovaných viac než 25 000 ľudí.
Národ nadovšetko
V Nemecku sa záujem o eugeniku rozšíril po tom, ako doktor Alfred Ploetz založil v roku 1904 Archív rasovej teórie a sociálnej biológie a v roku 1905 Nemeckú spoločnosť pre rasovú hygienu. Pojem rasová hygiena (Rassenhygiene) bol širší ako eugenika. Zahŕňal v sebe všetky pokusy o zlepšenie dedičných kvalít takisto ako snahy o rast populácie. V dvadsiatych rokoch mnoho nemeckých učebníc obsahovalo myšlienky o dedičnosti ľudskej povahy a rasovej hygieny a nemeckí profesori boli členmi medzinárodného eugenického hnutia. Kultúrna klíma tridsiatych rokov preferovala rasistické predsudky a Reichstag už v roku 1933 prijal zákon (nazývaný aj Eugenika v službách verejnému blahu), ktorý určoval povinnú sterilizáciu osôb s dedičnými poruchami, čo v konkrétnych prípadoch znamenalo vrodené mentálne poruchy, schizofréniu, maniodepresívnu psychózu, epilepsiu alebo ťažký alkoholizmus.
Je samozrejmé, že eugenika našla svoje najširšie uplatnenie v nacistickom Nemecku. Dôsledná eugenická politika sa mohla skutočne implementovať len totalitnými metódami. Nacisti vlastne doviedli eugeniku k jej logickému vyústeniu -- táto zmes vedy, politiky a svetonázoru mala za následok najtemnejšie obdobie vo svetových dejinách, v rámci ktorého nacisti uskutočňovali aj konečné riešenie židovskej otázky. Nacistický program rasovej hygieny začal s nedobrovoľnou sterilizáciou a zákazom svadieb a sexuálneho styku medzi židmi a Nemcami a mal docieliť vyčistenie a upevnenie árijskej rasy.
Múdri, zdraví, šťastní?
Po skúsenosti s nemeckou snahou o vyčistenie rasy by sme si mohli myslieť, že sa s eugenikou už nikdy nestretneme. Opak je však pravdou. Nový boom rasovej vedy nastal po výskumoch niektorých psychológov, skúmajúcich rasové rozdiely v inteligencii meranej IQ testmi. Arthur R. Jensen, profesor psychológie na Kalifornskej univerzite, otvoril diskusiu na túto tému v roku 1969 svojím článkom o vplyve IQ na školské výsledky. Tvrdil, že inteligencia je na 80 % geneticky určená, a teda, že rozdiely v IQ testoch odrážajú genetické (v tomto prípade najmä rasové) rozdiely. Jeho práca mala silný a okamžitý dosah na fašistov po celom svete.
Po druhej svetovej vojne sa však nevytratili ani koncepty blízke nacistickej eugenike. Súčasný čínsky zákon o materskej a detskej zdravotnej starostlivosti z roku 1995 vyžaduje predmanželské vyšetrenie, ktoré má odhaliť, či niektorý z partnerov nie je nositeľom "závažných genetických porúch", infekčných chorôb (aids, lepra, syfilis) alebo vážnych duševných chorôb. Zákon umožňuje uzavretie takéhoto manželstva až po sterilizácii páru.
S rastom a so zlepšovaním mnohých genetických technológií a technickej schopnosti meniť genetickú výbavu jednotlivca sa eugenika stala opäť témou bioetických i politických diskusií. Novými témami sú genetické testovanie, snaha o génovú terapiu a genetické poradenstvo. Vedci používajú vedomosti o dedičných chorobách a iných genetických problémoch na, ako tvrdia, pomoc tým, ktorí to potrebujú. Zároveň so snahou o pomoc sa tiež vynárajú morálne a zákonné otázky o zásahoch do ľudskej genetickej výbavy.
Väčšina genetikov a profesionálov, zaoberajúcich sa touto oblasťou, si myslí, že zákaz genetických zásahov by bol chybou, pretože ľudia potrebujú mať informácie o svojich genetických rizikách, chybách a spôsoboch liečby. Väčšinou však zabúdajú dodať, že tieto informácie sú dôležité aj pre poisťovne, ktoré napríklad nemusia akceptovať poistenca s genetickými predispozíciami na závažné choroby.