Žiarlivosť patrí nielen medzi najčastejšie, ale zároveň i najzhubnejšie choroby spolužitia dvoch ľudí. Pre úplnosť však treba dodať, že ideálom nie je ani jej totálna absencia. Je ťažké predpokladať, že by nás spolužitie s takýmto partnerom trvalo uspokojovalo. A pritom, sú i takí.
Žiarlivosť môže mať mnoho podôb. Britský spisovateľ Julian Barnes vo svojom románe Keď ma ešte nepoznala, rozpráva dokonca o retrospektívnej žiarlivosti. "Keď Graham Hendrick po prvý raz prichytil svoju ženu pri nevere, vôbec mu to neprekážalo. Dokonca sa pristihol, že sa usmieva. Ani mu len na um nezišlo, aby dcére prikryl oči," začína svoju prózu autor. Opisuje totiž scénu, keď sa Graham pozerá na starý film, v ktorom vystupuje jeho nová manželka v trochu lascívnej a primitívnej scénke s iným mužom. Od tej chvíle nemá pokoj a blúdi po londýnskych kinách, kde znovu a znovu pristihuje manželku pri nevere na plátne - samozrejme, to všetko v čase, keď ho ešte nepoznala.
Dve podoby žiarlivosti
Situačná žiarlivosť môže byť v bežnom živote prirodzenou reakciou na signály reálneho ohrozenia vzťahu. Pokiaľ sa manželka opakovane vracia domov nadránom, navyše v dosť žalostnom stave a bez snahy svoju neprítomnosť akokoľvek vysvetliť, potom by poznámku, že sa vám to vôbec nepáči, nemala vnímať ako prejav vašej obrovskej žiarlivosti.
Chorobná žiarlivosť však žiadne podobné signály nepotrebuje. Žiarlivec žije v permanentných obavách, že by mu jeho partner mohol byť neverný, prípadne, že už určite bol neverný. Úplne bezdôvodne vyvíja nezmyselné aktivity - prezerá partnerovi oblečenie, vrecká, tašku i auto. Ak sa mu jeho podozrenie nepotvrdí, nie je to pre neho nikdy dôkazom toho, že pátral zbytočne, ale toho, že pátral málo. Zákonite však stroskotá na tom, že vernosť sa nedá nikdy dokázať.
Patologickú žiarlivosť partnera nemožno nijako uchlácholiť. Pre neho nie je žiadne vysvetlenie dosť dobré, on sa musí presvedčiť sám. Podľa psychológov môže mať žiarlivosť rôzny stupeň nadväznosti na reálnu situáciu, rôznu intenzitu a tiež rozličnú ovplyvniteľnosť. Pri niektorých psychózach, najmä pri paranoji, vzniká niekedy tzv. žiarlivecký blud, nevyvrátiteľné presvedčenie o nevere, ktoré nemá reálny podklad a svojím obsahom máva zjavne absurdný ráz (napríklad, že si partner dáva za chrbtom postihnutého tajné znamenia s okoloidúcimi a dohovára si s nimi schôdzky), prípadne vedie k bizarným opatreniam (značkovanie podrážok partnerových topánok, aby zistil, či v noci tajne nevyšiel z bytu).
Biologická predurčenosť
Prejavy žiarlivosti môžu partnerovi v začiatkoch vzťahu dokonca i lichotiť. Skôr by ho však mali varovať. Pokiaľ sú neprimerané, bude zrejme namieste síce dôstojný, ale rýchly ústup. Keď sa partner "rozžiarli" až v manželstve, potom je často jediným riešením liečba alebo rozchod.
V manželstve je prvoradá potreba usporiadania vzťahu. Tá vzniká v okamihu spoločného bývania, pretože len čo spolu partneri začnú žiť (nezáleží na tom, či je to manžel alebo milenec), musia sa dohodnúť na svojich aktivitách, usporiadať si štyri základné oblasti: domácnosť, starostlivosť o deti, finančné hospodárenie a voľný čas. Na tom sa musia manželia či partneri dohodnúť. Ak sa tak nestane, skolabuje vzťah v opakovaných hádkach.
Takéto opatrenia podľa psychológov utužujú manželstvo a zabránia jeho rozpadu. Do nášho myslenia sa totiž stále pletie sex, pretože naša sexualita je, bohužiaľ, u mužov rovnako ako u žien, biologicky vybudovaná na promiskuite. Podľa čisto biologických predpokladov je muž naprogramovaný tak, aby oplodnil čo najviac žien a žena si zase vyberá najkvalitnejšieho muža. Samozrejme, podľa vedcov existujú asi štyri percentá monogamných jednotlivcov, ktorí sú schopní zachovávať vernosť po celý život a nerozumejú tomu, prečo je niekto neverný. Zaujímavé však je, že takíto ľudia sa nikdy navzájom neberú, pretože si neimponujú. I vzorne monogamnú ženu často priťahuje promiskuitný muž.
Nevera viac ničí muža
S manželskou neverou sa oveľa ľahšie vyrovnáva žena. Muži chápu neveru ako porážku, a tiež sú oveľa žiarlivejší. Ženy, samozrejme, neverou tiež veľmi trpia, ale nakoniec sa s ňou vyrovnávajú ľahšie než muži. Veda dokonca disponuje klinickou jednotkou - neschopnosťou vyrovnať sa s neverou, ktorou trpia najmä muži. Títo nevyrovnaní jednotlivci ustavične pociťujú porážku, odmietajú hľadať si inú partnerku a stále sa týmto problémom zaoberajú. Vedci tvrdia, že sú to väčšinou dobre situovaní muži, ktorí sú v tomto ohľade zraniteľnejší. Pokiaľ totiž stojíme vyššie v spoločenskom rebríčku, cítime sa viac pokorení.
Svoju vlastnú neveru však prežívajú muži a ženy rovnako. Podľa niektorých prieskumov je na svete až deväťdesiat percent ľudí, ktorí sa niekedy v živote previnili neverou. Výskum manželstva, ktorý skúmal osudy manželov oslavujúcich diamantovú a zlatú svadbu, ukázal, že tie pokojné manželstvá po tridsiatich rokoch boli prakticky všetky postihnuté aspoň jednou neverou. Jedna babička sa výskumníkom zdôverila: "Niekedy po vojne si otecko začal niečo s pani učiteľkou. Ale potom sa to pokazilo." Pred partnermi to síce tajili, ale tí sa to aj tak dozvedeli. Nie vždy síce platí okrídlené pravidlo: "zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať", ale ak vznikne tzv. bezpečná nevera, to znamená, že v nej nehrozí rozchod s partnerom, psychológovia tvrdia, že je skôr zbytočné sa priznávať.
Donedávna bolo neznámou skutočnosťou, že v nevere ženy dobehli mužov. Jedni vravia o tom, že ženy sa už nechcú zmierovať s nerovnoprávnosťou a dvojaká morálka skorších čias ustúpila. Druhí hovoria, že síce ustúpila, ale len v prospech "rovnoprávnej nemorálnosti". Nech je to už akokoľvek, isté je, že táto téma je stále tabuizovaná. A preto manželia práve v tomto bode stále rovnako klamú a kľučkujú. Keď sa však klamstvo odhalí, dochádza k najhorším vzťahovým tragédiám - od nervového zrútenia, cez fyzické napadnutia, až k náhlym rozchodom. Ľudia sú v takýchto ťažkých situáciách často ponechaní sami na seba a bez pomoci.
Romantika za každú cenu?
Nevera v harmonickom manželstve nie je tým najhorším, čo môže človeka postretnúť. Oveľa horšie je, keď nevera vznikne v neusporiadanom manželstve. Takéto manželstvo je žalostné, človek sa domov neteší a má dojem, že s milenkou by to bolo oveľa lepšie. Keď si manželstvo neusporiada, nezmieri sa s dekadenciou sexuálneho života a neovládne sa v hádke, jeho vzťah sa zmení len na nekonečnú sériu konfliktov.
Pre manželstvo je nebezpečná vynútená romantika. Ak spolu manželia žijú v priateľskom vzťahu, nemôže im vyhasnúť a nepotrebujú si pestovať romantiku, aby si ho udržali. Romantické prvky môžu byť drvičom manželského vzťahu, pretože po určitom čase si ich obvykle jeden partner vynucuje. Dvaja racionálni ľudia si majú oživovať spolužitie, ale nie romantickými hlúposťami, no napríklad tým, že manžel kúpi lístky a do divadla alebo kina ide celá rodina. Okrem svojich individuálnych záujmov sa môžu tešiť na niečo spoločné, a to nemusí byť vôbec romantické. Skôr ako o romantiku by v manželstve malo ísť o nezvyčajnosť, teda o to, ako neupadnúť do stereotypu. Na nezvyčajnosti sa teší celá rodina, ktorú navyše aj stmeľujú. Manželstvo treba regenerovať niečím, na čo sa môžu obaja tešiť. Manželský vzťah prechádza ustavičnými premenami, mierne osciluje, s tým sa musíme zmieriť. Život bez romantiky nemusí byť vôbec nudný.
Spôsoby riešenia
Na zvládnutie reakcie na odhalený mimomanželský kontakt, a na to, aby neprerástla do chronického konfliktu, psychológovia odporúčajú, aby podvedený partner opätovne nevyšetroval podrobnosti nevery. Takisto by nemal trvať na "treste prerušenia pohlavného spolužitia" a radikálne meniť dovtedajšie návyky v spoločnom živote.
Oklamaný partner však často pristupuje k riešeniu nevery útokom. Môže prerušiť všetky formy spolužitia, zruší spoločné hospodárenie, a keď si to môže dovoliť, často unáhlene podáva návrh na rozvod. Opakom útočného postupu je obranný postup, keď oklamaný partner preruší len citové prejavy, ale neukončí spoločné hospodárenie ani sexuálne spolužitie. Partnerovi môže dať dokonca dlhodobé ultimátum, dokedy musí mimomanželský vzťah ukončiť. O milencovi, resp. milenke, inak nikdy nehovorí.
V ideálnom prípade sa podvedený partner skôr ovláda. Vyčkáva a poskytuje nejaký čas na ukončenie mimomanželského vzťahu. Sám sa dokonca snaží zvýšiť svoju príťažlivosť.
Typy a príčiny nevier
Český psychológ Stanislav Kratochvíl uvádza vo svojej knihe Manželská terapia Mulfordovu klasifikáciu nevier.
Mimomanželský kontakt je jednorazovou neverou, málo viazanou na konkrétnu osobu. Môže byť dôsledkom sexuálnej núdze pri vynútenej manželskej sexuálnej abstinencii (odlúčenie alebo choroba), prejavom hypersexuality alebo potreby dokázať si vlastnú sexuálnu schopnosť. Príčinou môže byť tiež náhodná príležitosť. Mimomanželský kontakt je výlučne sexuálnou, a nie citovou záležitosťou.
Erotické dobrodružstvo je podľa Mulforda mimomanželský sexuálny zážitok, v ktorom hrá úlohu sexuálna zvedavosť s odhaľovaním nového a snaha o spestrenie života. Obsahuje sexuálne túžby i erotickú túžbu týkajúcu sa partnera. Dobrodružstvo je založené na poskytnutí vzájomného prežitku. U muža ide o objavovanie tela partnerky, u žien o reakciu jej vlastného tela na iného partnera.
Mimomanželský vzťah má dlhšie trvanie a vzniká v ňom citová väzba. Objavujú sa tu štádiá vývoja podobajúce sa vývoju manželského vzťahu. Vzhľadom na vlastné manželstvo potom nutne vedie k rôznym problémom tzv. dvojakého života.
Mulford u mužov, ktorí majú zvláštny sklon k nevere, rozlišuje tri typy: typ lovca žien, ktorý má predstavu, že mužnosť sa dokazuje počtom sexuálnych skúseností alebo pociťuje stálu potrebu ženy; typ večného nespokojenca, ktorý stále hľadá lásku, ale so žiadnou ženou nedokáže nadviazať trvalý vzťah a typ donchuana, ktorý z nevier získava narcistické uspokojenie.
Neverné ženy Mulford delí na: zvodkyne túžiace po obdivovateľoch; dobrodružky, ženy, ktoré sú doma spokojné, ale zároveň hľadajú nové sexuálne zážitky; bezbranné ženy, ktoré nedokážu odmietnuť a nespokojné ženy, nerealisticky nadhodnocujúce svojich nových milencov.