Keby bol Hitler namaľoval viac obrázkov ľudí...

Adolf Hitler sám seba vždy videl ako umelca a vážil si všetkých, ktorých považoval za rovnako nadaných. Takým mužom bol napríklad jeho dvorný architekt Albert Speer. V ruských archívoch bol len nedávno odtajnený Hitlerov skicár, zahrnujúci doteraz nezverejnené obrazy a náčrty vodcu tretej ríše. Tieto maľby našli po dobytí Berlína v jeho tajnom byte a mali preňho zjavne veľkú cenu. Aj na základe týchto kresieb sa dá vytvoriť nový pohľad na "führerovu" umeleckú kariéru. Dosť výrazne totiž stavajú na hlavu hojne rozšírené teórie o nedoučenom maliarovi izieb. Koncom septembra 1907 prišiel osemnásťročný Adolf Hitler do Viedne, aby podstúpil prijímaciu skúšku na maliarsku fakultu na Akadémii výtvarných umení.
Hitler sa narodil v roku 1889 v Braunau na rieke Inn a na základnej škole bol vzorným žiakom. Až na reálnom gymnáziu v Linzi sa jeho prospech výrazne zhoršil a v roku 1905 ho požiadali, aby školu opustil. Dva roky pred odchodom do Viedne prežil u svojej matky, bezcieľne sa ponevieral, dosť pil a viedol život dandyho. Často navštevoval operu a svojím správaním i odevom aj svojou paličkou ozdobenou slonovinou sa snažil pripodobniť vysokoškolským študentom. Cítil v sebe výtvarné nadanie, túžil maľovať akvarely a kresliť architektonické návrhy; dokonca vytvoril návrh novej radnice v Linzi. Bola to budova spájajúca oba brehy miestnej rieky ako most. Preto nie divu, že si autor takých extravagantných nápadov robil veľké nádeje na úspech vo Viedni.

Umelecká avantgarda
Hitlerovi nebola Viedeň cudzia. Pred rokmi tam s príbuznými strávil štyri týždne, navštevoval operu a veľké múzeá. Predpokladal, že prijímacia skúška na akadémii bude hračkou. Výtvarné umenie vtedy prežívalo vzrušujúce časy; pre maliarov, sochárov či architektov to bolo výnimočné obdobie. V roku 1897 založila malá skupinka umelcov pod vedením Gustava Klimta viedenskú Secesiu ako opozíciu proti akadémii a jej konzervatívnemu prístupu k výstavám. V roku 1898 bola usporiadaná prvá výstava Secesie s dielami Augusta Rodina, Jamesa Whistlera a Maxa Klingera. V roku 1903 bola vo Viedni, s podporou Secesie, zorganizovaná prvá významná výstava Manetových, Degasových, Monetových, Cézannových, van Goghových, Renoirových a Pissarových obrazov.
O dva roky neskôr otvorila v Paríži svoju prvú výstavu skupina Les Fauves (Šelmy). Jej vrcholom sa stala Matissova Dáma v klobúku. A takisto aj Kirchner, Heckel a Schmidt-Rottluff, z ktorých nikto nebol od Hitlera starší viac ako o šesť rokov, vytvorili v roku 1905 v Drážďanoch voľne organizovaný spolok Die Brücke (Most), ktorého meno malo odrážať myšlienku, že diela nemeckých umelcov nie sú v žiadnom prípade odtrhnuté od umenia v iných krajinách. V roku 1907 namaľoval Picasso Avignonské slečny a krátko nato sa stretol s Braquom. Prvá kubistická výstava sa uskutočnila o niečo neskôr v tom istom roku. O dva roky vydal Emilio Marinetti svoj futuristický manifest a v roku 1910 si Guillaume Apollinaire a Max Jacob prvý raz vyskúšali surrealizmus. V roku 1911 usporiadala v Mníchove svoju prvú výstavu skupina Blaue Reiter (Modrý jazdec) a o rok dokončil Marcel Duchamp svoj Akt zostupujúci zo schodov. Maliarske umenie prežívalo renesanciu a jeho vodcovskými osobnosťami sa stali francúzski a nemeckí umelci.

Sen o akadémii
V tom čase explózie nových obrazov, živých farieb, tajomných a fantastických teórií, ktoré sa valili zo všetkých strán, sa ambiciózny Adolf Hitler v jedno skoré ráno v októbri 1907 dostavil do viedenskej akadémie na Schillerovom námestí. Bol jedným zo 113 kandidátov. Jeho otec Alois umrel v roku 1903 a matka Klára práve umierala. Ešte pred smrťou však chcela syna vidieť usadeného, a preto mu dovolila, aby si vyzdvihol dedičstvo po otcovi a odišiel do Viedne študovať maliarstvo.
Skúška na akadémii pozostávala z dvoch častí. Prvú tvorili dve trojhodinové sedenia v dvoch za sebou nasledujúcich dňoch. Uchádzači mali podľa zadania vytvoriť niekoľko prác na kresťanskú, mýtickú alebo klasickú tému, na ktoré si na akadémii tak veľmi potrpeli. Jedna z Hitlerových prác sa volala Výlet a celkom sa dochovali jeho štyri obrázky, krajinky s prekvapujúco pevnými líniami (keď uvážime, ako málo času na to mal).
Hitler uspel a postúpil do druhého kola. Tentoraz mal skúšajúcim predložiť na posúdenie ukážky vlastných obrazov. Musel dúfať, že sa mu vyplatia tie tri roky maľovania v okolí Linza a že jeho akvarely krajiniek z Horného Rakúska profesorov okúzlia. Zo záznamov dochovaných v akadémii vyplýva, že Hitlerove maľby boli označené za "nedostačujúce" a že nenamaľoval dostatočné množstvo postáv. Urazený nečakaným neúspechom povedal Hitler jednému zo svojich priateľov, že by sa akadémia mala vyhodiť do vzduchu.

Neúspech a hnev
O neúspechu na týchto prijímacích skúškach sa veľa hovorilo najmä v súvislosti s tým, že mohli ovplyvniť utváranie Hitlerovho charakteru a celej jeho životnej dráhy. Od tých čias totiž nadobro zanevrel na Viedeň a odmietnutie jeho umeleckých ambícií v tom určite zohralo podstatnú úlohu. Svet teda dospel k názoru, že si Hitler zaslúžil prepadnúť ako umelec, že nebol príliš dobrým maliarom a štetec by ho neuživil.
Nikto sa však dostatočne nezaoberal otázkou, či ho akadémia odmietla oprávnene. Rozhodne existujú svedectvá o tom, že členovia výberovej komisie - tak, ako to zvyčajne býva v takýchto porotách - boli omylní a do istej miery aj nespravodliví. V tom roku obe časti skúšky úspešne absolvovalo len dvadsaťosem uchádzačov. Medzi tými, ktorí okrem Hitlera neuspeli, bol aj Robin Christian Andersen, ktorý sa neskôr stal významným viedenským maliarom a dokonca aj profesorom na tej istej akadémii, kde ani nezložil prijímacie pohovory. Hitler síce nikdy nedosiahol takú zručnosť v maľovaní ľudských postáv ako pri tvorbe krajiniek a budov, ale určite bol schopný do svojho súboru začleniť viac figúr - ich nedostatok bol jedným dôvodom, prečo bol v druhej časti odmietnutý. Jeho životopisec Werner Maser v roku 1973 napísal: "Môžeme sa len dohadovať, čoho všetkého mohol byť svet ušetrený, keby bol Hitler do svojich skíc vložil viac obrázkov ľudí."

Maliar reklám
Po svojom odmietnutí zašiel Hitler za rektorom Sigmundom l´Allemandom. Ako neskôr uviedol, povedal mu, že síce nemá veľké vlohy pre maliarstvo, ale väčšie pre architektúru. Dnes sa už nedá jednoznačne posúdiť, či to l´Allemand myslel vážne. Možno chcel Hitlera len odbiť a použil tieto slová, aby sa ho zbavil. V každom prípade Hitler po tomto rozhovore skutočne požiadal o prijatie na architektúru. Tu mu však chýbali základné kvalifikačné predpoklady, okrem iného aj maturitná skúška zložená na príslušnej strednej škole, a tak mu opäť zabránili nastúpiť umeleckú dráhu. Hitler sa v roku 1908 znovu uchádzal o prijatie na akadémiu. Tentoraz však neprešiel ani cez prvé kolo. Vzhľadom na to, že členovia prijímacej komisie boli tí istí ako v predchádzajúcom roku, je veľmi pravdepodobné, že si Hitlera zapamätali a jednoducho ho odmietli bez možnosti ukázať, čo sa medzitým naučil.
Ani po tejto skúsenosti však nestratil odvahu a usadil sa vo Viedni ako "akademický maliar". Držal sa však bokom od spoločnosti slávnych a uznávaných umelcov, ako boli Oscar Kokoschka, Gustav Klimt a Egon Schiele. V rokoch 1909 a 1910 namaľoval veľké množstvo malých obrázkov a nezriedka vytvoril jeden denne. Boli na nich predovšetkým domy a väčšinou ich kopíroval podľa pohľadníc. Všetky bez výnimky pôsobili veľmi pompézne a boli ako bez života. Maľoval však aj krajinky a portréty; väčšinou tušom, olejom a vodovými farbami. Vytvoril množstvo reklamných plagátov - na obuv, krém na topánky, kozmetiku a spodnú bielizeň. Počas svojho krátkeho pobytu v Meidlingu sa zoznámil s Reinholdom Hanischom, vyštudovaným návrhárom, ktorý sa mu ponúkol ako agent a podarilo sa mu predať množstvo Hitlerových prác nielen obchodníkom, ale aj súkromným zberateľom. V tom čase maľoval Hitler hlavne vodovými farbami. O výťažok sa delili. Hanisch neskôr napísal: "Podarilo sa mi zaistiť celkom slušný odbyt, takže sme si nežili zle."

"Dielo národného významu"
Po svojom rozchode s Hanischom dodával Hitler svoje diela zákazníkom sám; bolo medzi nimi aj množstvo intelektuálov a židov. Predával ich tiež prostredníctvom maďarského žida Neumanna, s ktorým býval v rovnakej ubytovni. V tom období Hitlerovi jeho práca (popri dedičstve) vyniesla toľko peňazí, že sa niekedy medzi májom 1911 a aprílom 1913 dobrovoľne vzdal dôchodku pre siroty, vo výške dvadsaťpäť korún mesačne, v prospech svojej sestry Pauly. Pocit, že svet nedokáže oceniť jeho umeleckého génia, v ňom však vzrastal a prechádzal do stavu trvalého roztrpčenia. V máji 1913 sa presťahoval do Mníchova, kde pokračoval v predávaní svojich obrazov. Ľudia, u ktorých býval, ho považovali za "seriózneho umelca", hlavne z dôvodu, že svoje obrazy dokázal skutočne predať. Maser, jeden z jeho životopiscov, píše: "Sedával pri okne s výhľadom na školský dvor a väčšinou vodovkami kopíroval fotografie. Hotové obrazy s určitým úspechom predával väčšinou do obchodu Kunsthandlung Stuffle na Maxmilianstrasse. Zdaniteľný príjem vo výške 100 mariek mesačne asi skôr svedčí o jeho umeleckých kvalitách než o obchodnom nadaní."
Podľa Wernera Masera už dnes nie je možné určiť, koľko obrazov v priebehu trinástich mesiacov vytvoril. Z obdobia, "keď bol ich autor obskúrnym maliarom", sa ich zachovali asi dva tucty a v Moskve bolo nedávno objavených štyridsaťdva malieb. Po prvej svetovej vojne Hitlerove práce občas predával jeho priateľ z vojny Hans Mend. O svojom maľovaní sa Hitler vyjadroval veľmi rozporuplne. Svojmu dvornému fotografovi Heinrichovi Hoffmanovi v roku 1944 povedal, že si obrazmi iba zarábal na živobytie, zatiaľ čo pokračoval v štúdiu architektúry. Ale už dva roky predtým boli jeho obrazy nariadením ministerstva vnútra vyhlásené za "diela národného významu" a museli byť povinne zaregistrované. Jedným z dôsledkov tohto nariadenia bolo, že sa nesmeli bez písomného súhlasu ministerstva predať do zahraničia.

Priaznivé kritiky
Počas prvej svetovej vojny vytvoril Hitler niekoľko obrazov, okrem iného aj akvarely, ktoré namaľoval na fronte vo Francúzsku. Diela Prehliadka pri Wytschaete a Zrúcanina kláštora v Messines opísal lektor Akadémie výtvarných umení v Mníchove Hermann Hasse: "Objavíme v nich silný zážitok z ničenia, pretvorený vo farebnú víziu. Nie je tu však iba romantika vojnových ruín; vďaka kvalitnému maliarskemu spracovaniu vznikla navyše závažná a dojemná spomienka." Je však pravda, že to napísal v roku 1936, a teda nebol úplne objektívnym kritikom. "Ríšsky fotograf NSDAP" Hoffman Hitlerove obrazy z vojny tiež nesmierne cenil: "Obraz Obväzište vo Frommeles pochádza z roku 1915. Je namaľovaný svetlými, žiariacimi farbami a budovy s prečnievajúcimi odkvapmi sú prevedené v lahodných odtieňoch. Akvarel Hauburdin z roku 1916 je skutočne úchvatný. Cudzia krajina videná očami nemeckého maliara vyzerá ako čosi známe, dôverne blízke a skutočne poetické... To, čo nás na každom z týchto obrazov dojíma, je nefalšovaná nemecká schopnosť venovať sa poctivo a s láskou nielen celku, ale aj každému detailu."

Dedič romantizmu
Po uzavretí prímeria sa Hitler v roku 1919 vrátil do Mníchova, kde vykonával čosi ako službu v bavorskej armáde, stále sa však nedokázal vzdať nádejí na umeleckú kariéru. Nejaký čas pracoval s Ernstom Schmidtom (ktorému neskôr venoval svoj Mein Kampf) a často s ním diskutoval o umení a architektúre.
Jeho priatelia boli presvedčení o tom, že má umelecké vlohy a nabádali ho, aby ich ďalej rozvíjal. Na Hitlera to zrejme malo účinok, pretože si na svoje obrazy vyžiadal odborný posudok od známeho miestneho umelca - Maxa Zaepera. Na Zaepera jeho práce mimoriadne zapôsobili, dokonca natoľko, že na ne upozornil profesora Ferdinanda Staegera. Hitler ho dobre poznal vďaka Staegerovým dielam, ktoré videl roku 1898 vo Viedni na výstave Secesie a neskôr si niektoré jeho obrazy dokonca kúpil. Staeger tento kompliment opätoval. Jeho verdikt znel jednoznačne: "Je zrejmé, že má celkom výnimočný talent."
Množstvo kritikov dodnes vyhlasuje, že Hitlerove obrazy nie sú originály, ale iba kópie; že neexistuje dôkaz, že ich maľoval podľa skutočnosti. To však neplatí o obrazoch namaľovaných na fronte. Sú totiž nabité podrobnosťami, ktoré mohli byť namaľované iba po dlhom a dôkladnom pozorovaní.
Sám seba považoval za jedného z posledných dedičov tradičnej, figurálnej a romantickej maľby devätnásteho storočia, ktorá sa odvracala od všetkých experimentov - impresionizmu, fauvizmu, kubizmu a všetkých prejavov moderného umenia. V období, keď sa stal nemeckým kancelárom, zaujal k modernému umeniu tvrdý a odmietavý postoj a neustále sa vyjadroval, že nemecké umenie začalo upadať po roku 1900.

Proti modernosti
Od roku 1933 sa v Nemecku začali sťahovať mračná nad všetkými formami moderného umenia. Najpozoruhodnejší je Hitlerov prejav z júla 1937, keď otváral výstavu oficiálneho nemeckého umenia v Mníchove. Na opačnej strane mesta práve súčasne bola výstava "degenerovaného umenia". Moderných nemeckých maliarov označil za "splodencov kanálových krýs... podporovaných židovstvom... predpotopných čmáralov portrétujúcich znetvorených mrzákov, kreténov, ohavných mužov a ženy, ktorí majú bližšie k zvieratám ako ľudským bytostiam". Súčasne volal po "jasnom" a "realistickom" umení a svoj prejav zakončil hrozbou tým "poľutovaniahodným nešťastníkom", ktorí "svojim súčasníkom vnucujú výsledky svojho klamného vnímania".
Postava jedného z najväčších zločincov histórie ľudstva neprestáva fascinovať ani niekoľko desiatok rokov po jeho smrti. Otázka, ako by mohlo vyzerať dvadsiate storočie, keby sa zo Stalina stal kňaz a z Hitlera výtvarník, je síce hypotetická, ale zároveň hrejivo fascinujúca. Zrejme najväčším problémom boľševickej propagandy bolo tohto bývalého spojenca Sovietskeho zväzu démonizovať a vytvoriť obraz homosexuálneho maliara izieb, ktorý vo chvíľach krajného vypätia hrýzol koberce. Zlo však, bohužiaľ, nie je nič výnimočné. Je skôr tragicky banálne.