V prvej polovici júla si pripomíname dve politické udalosti, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvnili budúci vývoj západnej, ale tiež celosvetovej civilizácie. V Novom svete to bolo americké Vyhlásenie nezávislosti (1776) a na starom kontinente Veľká francúzska revolúcia (1789). Obidva tieto zlomové momenty svetového diania však neprišli ako blesk z jasného neba - pramenili z myšlienok osvietenstva - mohutného a prevratného kultúrneho a duchovného pohybu osemnásteho storočia.
Nemecký teológ a filozof Ernst Troeltsch definoval osvietenstvo ako "začiatok a základ vlastného moderného obdobia európskej kultúry a dejín, odlišného od dovtedy vládnucej kultúry, ktorú ovplyvňovala cirkev a teológia". Toto nové myšlienkové hnutie bolo výsledkom a vyvrcholením postupného procesu sekularizácie a racionalizácie, odvrátenia sa od náboženského chápania sveta a príklonu k rozumu v presvedčení o jeho rozhodujúcom význame. Zmena tak prekonala celý súhrn dovtedajších predstáv o človeku, Bohu a svete.
Vzostup nových stavov
Hoci v osvietenskom období dejín myslenia nevznikol jednotný a uzavretý systém filozofických názorov a celé toto mohutné kultúrne a spoločenské hnutie bolo plné vnútorných protirečení, stalo sa záväzným pre takmer celú európsku intelektuálnu elitu. Táto elita sa podľa Immanuela Kanta zhodovala v úsilí prekonať "samozavinenú nesvojprávnosť ľudí". Hoci pri začiatkoch rozvoja osvietenstva stála aj šľachta, bolo v podstate emancipačným hnutím nastupujúcej buržoázie a vyjadrovalo spoločensko-politické ciele (politickej slobody a sociálnej rovnosti) tretieho stavu. Svojimi požiadavkami však v konečnom dôsledku presiahlo rámec buržoázie a prispelo v historickej perspektíve vzniku štvrtého stavu - robotníctva.
Osvietenstvo vzniklo koncom 17. storočia v Holandsku (Grotius, Spinoza) a vo Veľkej Británii (Locke, Hume, Newton). Odtiaľ preniklo do Francúzska, kde v polovici 18. storočia vyvrcholilo vo vyhranene racionalistickej a materialistickej podobe (Diderot, Voltaire, Rousseau, Montesquieu). V Taliansku a Nemecku sa časovo aj obsahovo prejavilo neskôr (Lessing, Wolf, Kant).
Určujúci je rozum
Základnou črtou osvietenstva bolo vyzdvihovanie rozumu, ktorý sa stal mierou poznávania a objasňovania sveta. Osvietenstvo bolo z tohto hľadiska optimistické - stavalo na schopnosti človeka zdokonaľovať sa prostriedkami, ktoré záviseli od rozumu. Jednotlivec bol vo svojom rozhodovaní autonómny a slobodný a akákoľvek historická determinovanosť sa nebrala do úvahy.
Odteologizovaním filozofického myslenia, keď sa človek, a nie Boh, stal stredobodom úvah, spôsobilo osvietenstvo ďalekosiahle zmeny v politickej, spoločenskej a sociálnej oblasti. Po prvý raz v dejinách ducha sa filozofia ocitla v principiálnej opozícii proti kresťanstvu. Dovtedajšiu vieru v autority a tradície vystriedal neobmedzený optimizmus a bezhraničná, ba až naivná viera v pokrok a v neobmedzené možnosti rozumu, s ktorými sa často stretávame až dodnes. Dôležitá bola tiež požiadavka práva na vzdelanie, ktorá sa objavovala v programových dokumentoch mnohých politických prúdov ovplyvnených osvietenským myslením.
Štát a sloboda občana
Osvietenské učenie o spoločnosti vychádzalo z toho, že každý človek má poznať a uplatňovať svoje práva. Dôsledkom popularizácie osvietenských filozofických myšlienok a poznatkov bolo nastolenie požiadavky, že každý občan má právo politicky spolurozhodovať a zúčastňovať sa na živote štátu. Z mnohých osvietenských mysliteľov spomeňme aspoň troch.
Anglický filozof John Locke vo svojom učení o prirodzenom práve označil právo každého človeka na život, slobodu a majetok za prirodzené, večné a neodňateľné. Každý panovník je ich povinný rešpektovať, ak nemá stratiť svoje právo vládnuť. Aby prirodzené práva ochránili pred tými, čo ich chcú z nejakých dôvodov porušovať, uzatvárajú ľudia - ako im to prikazuje rozum - dobrovoľne spoločenskú zmluvu. Zaväzujú sa ňou, že vytvoria štát - teda inštitúciu, ktorá bude zabezpečovať ochranu ich práv. Takto utvorená štátna autorita sa môže odvolávať na výslovný alebo aspoň tichý súhlas občanov.
Francúzsky básnik a filozof barón de Montesquieu rozvinul na základe poznania politických pomerov vo Veľkej Británii náuku o rozdelení moci a zodpovednosti vlády parlamentu, ktorá mala pre ďalší rozvoj ústavného štátu rozhodujúci význam. Montesquieu dospel k poznatku, že sloboda nie je ani tak dôsledkom mimoriadnych morálnych vlastností ľudu, ale oveľa viac výsledkom racionálneho obmedzenia štátnej moci. Preto navrhol, aby sa štátna moc rozdelila na legislatívu (zákonodarnú moc), exekutívu (výkonnú moc) a jurisdikciu (súdnu moc). Ich výkon mal byť v rôznych rukách a vykonávatelia mali byť príslušníkmi rôznych sociálnych skupín. Tak sa najúčinnejšie zabezpečí vzájomná kontrola a predíde sa zneužívaniu moci, ktoré podľa Montesquieua vždy znamenalo stratu slobody.
V nemeckých podmienkach sa náukou o zodpovednej vláde zaoberal filozof Immanuel Kant, zakladateľ nemeckej klasickej filozofie. Vychádzal z predstavy občianskej spoločnosti, ktorá má občanovi poskytnúť maximum slobody. Hranice slobody jednotlivca sú dané zlučiteľnosťou jeho slobody so slobodou druhého. Úlohou spoločného právneho poriadku, ktorý platí v občianskej spoločnosti, je zabezpečenie tejto slobody a predchádzanie možnosti zneužívať ju.
Tieto osvietenské myšlienky mali obrovský vplyv na revolučné udalosti na oboch stranách Atlantiku.
Proti kráľovi
Severoamerický boj za nezávislosť sa začal, keď 13 kolónií odmietlo platiť dane Veľkej Británii, pretože nemali právo na politické spolurozhodovanie v londýnskom parlamente. Hospodársky a finančný konflikt čoskoro prerástol do sporu o zásadných politických otázkach. Na rozdiel od Francúzskej revolúcie príčinou severoamerickej revolúcie nebol hospodársky útlak alebo sociálna bieda, ale zasahovanie štátu do zákonom zaručených práv. Išlo predovšetkým o nerešpektovanie práva zakotveného v britskom Common law. Podľa tohto zákona mohli kolonisti vystúpiť proti kráľovi ak porušoval právo, čo sa podľa ich presvedčenia aj stalo. Vyhlásenie nezávislosti r. 1776 priamo formulovalo právo občanov na odpor proti moci a prvýkrát predstavilo ľudské práva ako základný program slobodného spoločenstva.
Ústava USA z roku 1787 vychádzala z princípov tradičného prirodzeného práva, ktoré formuloval John Locke a spájala ich s tradíciou severoamerickej samosprávy. Ústava a vyhlásenie nezávislosti ideálnym spôsobom spojili klasické britské liberálne chápanie slobody (Magna Charta z roku 1215 a Habeas Corpus Act z roku 1679) s princípmi demokratickej rovnosti a politického spolurozhodovania.
Nedôvera k "ancien régime"
Príčin, pre ktoré vypukla Francúzska revolúcia, bolo viac. Jednou zo zásadných bolo to, že sa utvárala nová osvietensky orientovaná verejnosť, ktorá už nemala dôveru v absolutistický systém "starého režimu" (ancien régime), politicky nanajvýš skompromitovaný a ekonomicky otrasený neúrodou a hospodárskymi krízami. Francúzska revolúcia predstavovala jednotný, politický a spoločenský prúd. Stretli sa v nej viaceré vzájomne sa prelínajúce, ale aj protichodné revolučné hnutia. Pod zástavou "slobody, rovnosti a bratstva" sa vo Francúzsku najskôr uskutočnila politická ústavná revolúcia, ktorej nositeľom bola buržoázia (1791 konštitučná monarchia, 1792 republika). Popritom však prebiehala ľudová revolúcia, ktorej nositeľom boli spolitizované malomeštiacke vrstvy v mestách (1789 pád Bastily, 1793 povstanie sansculotov). K tomu sa pridružili roľnícke povstania na vidieku (1789 hnutie Veľkého strachu, 1793 povstanie vo Vendeé). Veľká francúzska revolúcia sa v období jakobínskej hrôzovlády stala obeťou vlastnej radikálnosti, na ktorej konci bol štátny prevrat pôvodne revolučného generála Napoleona Bonaparta.
Treba však povedať, že Francúzska revolúcia síce zničila predchádzajúci stavovský poriadok starého režimu, ale situácia mestského obyvateľstva a roľníkov sa nezmenila. Víťazom bola politicky a hospodársky posilnená buržoázia. Pod vplyvom hesiel francúzskych revolucionárov o slobode sa však zrodilo politické poznanie zmeniteľnosti starých, prekonaných poriadkov, ktoré sa premietlo do boja národov za slobodu v devätnástom storočí.