Nerozhodnosť a rozhádanosť -- problém bývalých kolónií

Pomerne rýchly zánik veľkých koloniálnych ríš znamenal okrem straty veľmocenského postavenia niektorých krajín aj rast sily ich bývalých kolónií. Hoci snaha o nezávislosť bola v mnohých krajinách staršieho dáta, od podpísania Atlantickej charty v roku 1941 spojenci aktívne pomáhali procesu emancipácie kolonizovaných krajín.
Dekolonizáciu výrazne urýchlil aj postoj ZSSR, ktorý ju v mene marxistického učenia podporoval a snažil sa prisvojiť si ju, i postoj USA, usilujúcich sa o to, aby tieto krajiny neprešli do sovietskeho tábora. Najväčšie koloniálne mocnosti prežívali tento proces rozdielne. Veľká Británia, ktorá si udržala podstatnú časť svojej prestíže, prijímala dekolonizáciu s nezvratnou nutnosťou. So svojimi kolóniami udržiavala relatívne tesné vzťahy v rámci Commonwealthu a ich nezávislosť bola najčastejšie výsledkom rokovaní. Naopak, Francúzsko, ponížené v roku 1940 vojenskou porážkou, sa po druhej svetovej vojne pokúsilo znovu obnoviť svoju nadvládu nad kolóniami. Najväčší problém nastal pri osamostatňovaní sa Alžírska, keď snaha o udržanie panstva vyústila do drastickej vojny.

Bandunská konferencia
Bandunská konferencia, zvolaná indonézskym prezidentom Sukarnom v roku 1955, symbolizovala po rozpade koloniálnych ríš uplatnenie a existenciu novej svetovej sily - tretieho sveta. Pri zrode tejto konferencie zohralo rozhodujúcu úlohu uvedomenie si solidarity medzi novovzniknutými africkými a ázijskými krajinami. Táto solidarita spočívala na dvoch prvkoch: na spoločnej príslušnosti k málo rozvinutému, početne však prevažujúcemu svetu (29 afrických a ázijských krajín, ktoré sa na konferencii stretli, predstavovalo viac ako 50 % obyvateľstva planéty), a taktiež na boji proti koloniálnej nadvláde "bielych" mocností.
Solidarita, najprv vyjadrená činnosťou už emancipovaných ázijských krajín (India) v prospech ďalšieho dekolonizačného hnutia, sa prejavila v aktivite africko-ázijskej skupiny v OSN a kritike západnej nadvlády nad svetom. Jedným z hlavných terčov kritiky bol tiež Izrael. Táto skupina krajín získavala čoraz väčší ohlas a bola značne posilnená pripojením Číny. (V tejto súvislosti treba podotknúť, že väčšina týchto krajín mala totalitný politický systém.)

Protiklady
Bandunská konferencia si vytýčila dva ciele: uplatniť hospodárske ašpirácie tretieho sveta žiadosťou o zriadenie zvláštneho fondu OSN pre rozvoj a o uzavretie zmlúv o technickej pomoci. A najmä uplatnením svojich politických ašpirácií: odmietnutím vonkajšieho zasahovania, odsúdením kolonializmu a apartheidu a pod vplyvom arabských krajín aj sionizmu.
Konferencia zaznamenala veľký ohlas v dekolonializovaných krajinách i v krajinách, ktoré tento proces ešte len čakal. Vítali ju aj predstavitelia sovietskeho bloku ako dôkaz odmietnutia západného kapitalizmu a imperializmu. Toto nadšenie však nemohlo zakryť medze konferencie, spočívajúce v rôznorodosti tretieho sveta. Protiklady medzi krajinami sympatizujúcimi so západným táborom (Srí Lanka, Pakistan) a krajinami priťahovanými príkladom socializmu (spočiatku India, Vietnam a Čína) nutne viedli k neurčitým rezolúciám. Potenciálna sila tretieho sveta tak zostala aj naďalej bez presného politického obsahu.

Nezúčastnenosť
Politickým pokračovaním Bandunskej konferencie bolo hnutie nezúčastnených krajín. Pod vplyvom Juhoslávie, hľadajúcej novú formu socializmu, ktorá zo svojej národnej línie vytvorila univerzálnu politickú líniu, vypracovali niektorí prestížni štátnici (indický ministerský predseda Néhrú, juhoslovanský prezident Tito a egyptský prezident Násir) ucelenú neutralistickú doktrínu, založenú na túžbe "malých" krajín po nezávislosti od veľmocí a na ich odmietnutí patriť k niektorému bloku.
Aby sa toto hnutie mohlo stať politickou realitou, rozhodli sa jej dať stálu štruktúru v podobe periodických konferencií, z ktorých boli vylúčené krajiny príliš späté s nejakým blokom (napr. Čína a Turecko). Aj napriek tomuto faktu hnutie nezúčastnených preukázalo značnú krehkosť. Viac ako súperenie o vedenie hnutia ho oslabovala rozdielnosť názorov na jeho vlastný zmysel. Proti zástancom prísnej neutrality sa postavili predstavitelia krajín, ktorí trvali na boji proti imperializmu a nevyhnutne sa tak zbližovali so socialistickým táborom - hnutie Trikontinentály. Konflikt nezúčastnených krajín prepukol naplno v roku 1979 medzi kubánskym vodcom Castrom, ktorý sa definitívne postavil na stranu ZSSR, a Titom, ktorý odmietol, aby hnutie slúžilo "komukoľvek ako prevodový remeň".

Prehlbujúce sa rozdiely
V osemdesiatych rokoch malo hnutie nezúčastnených svoje hviezdne chvíle za sebou. Tretí svet však neprestal existovať. Jeho jednota, napokon nikdy nie dosť silná, sa ešte viac oslabila. Tak ako v rámci celého sveta, aj v rámci tretieho sveta sa začali prehlbovať hospodárske rozdiely. Oproti Latinskej Amerike, ktorá postupne začala naberať rýchlosť, a rozvíjajúcej sa južnej a juhovýchodnej Ázii, sa Afrika pod jarmom svojej demografie a zadlženosti ocitla v obrovských problémoch. Osobitnú skupina krajín dodnes tvoria štáty organizácie OPEC, ktoré získavajú obrovské príjmy z predaja svojho nerastného bohatstva. (Iným problémom je, že ich nedokážu efektívne investovať.) Pozoruhodným spôsobom sa presadili novoindustrializované krajiny, ktoré sa rozhodli pre liberálny ekonomický model