Na duševné zdravie mladých ľudí má podľa španielskych vedcov blahodarný vplyv čas strávený pri jedle v spoločnosti rodičov či súrodencov alebo blízkych rodinných príslušníkov. Menej psychických problémov majú mladí ľudia, ktorí doma jedávajú častejšie. Španielsky výskum, publikovaný v odbornom magazíne Journal of Epidemiology an Community Health, potvrdzuje, že odbornú pomoc vyhľadávajú u psychiatrov častejšie deti, ktoré jedávajú s rodinou menej často než ich vrstovníci, ktorí s rodičmi stolujú pravidelnejšie.
Kultúrne rozdiely
Spoločné stolovanie, samozrejme, nie je všetko vysvetľujúci a jediný faktor, ktorým by sme dokázali opísať duševné rozpoloženie dospievajúcich ľudí. Je len jedným z rodinných rituálov, ktoré poukazujú na rodinnú funkčnosť, resp. nefunkčnosť. Spoločné jedenie má pritom blahodarný vplyv na mladých ľudí iba vo fungujúcich rodinách, v opačnom prípade to môže byť skôr zdroj konfliktov a napätia -- nie náhodou dospievajúci s duševnými problémami často považujú svoju rodinu za nefunkčnú a sťažujú sa na nedostatok podpory zo strany rodiny.
Spoločné stolovanie je jednotiaci rituál, podobne ako spoločné oslavy, výlety a podobné akcie v kruhu rodiny. Na spoločnom stravovaní sa výrazne podpisujú kultúrne rozdiely. Španielsky výskum by zrejme v strednej či severnej Európe priniesol o niečo iné výsledky, pretože tamojší model rodiny so silnými rodinnými väzbami neplatí v celej Európe, ale najmä na jej juhu, kde je napríklad stanovený čas jedla, ktoré v spoločenskom živote vo všeobecnosti zohráva oveľa významnejšiu úlohu.
Dobré a zlé rituály
Podľa Věry Dvořákovej-Janů, autorky publikácie Lidé a jídlo, rodinné rituály, medzi ktoré patrí aj spoločné stolovanie, predstavujú najmä ochotu zúčastnených byť spolu. Je to stabilizačný prvok, ktorý stmeľuje rodinu a v prípade konfliktov núti jej členov, aby boli spolu blízko a snažili sa urovnať prípadné konflikty. Dodržiavanie rodinných rituálov signalizuje ochotu na spoluprácu a dohodu. Spoločné prežívanie patrí v psychologickej literatúre k základným receptom na dobré rodinné vzťahy. Naopak, pri nefunkčných rodinách sú spoločné chvíľky tými najnapätejšími -- tu môže napätie vrcholiť pri slávnostnom nedeľnom obede a vrcholom celého roka môže byť v negatívnom zmysle, napríklad, spoločné stolovanie na Štedrý večer. O čo sa viac nefungujúca rodina v takýchto okamžikoch snaží, o to je neprirodzenejšia a napätejšia, čo zvyčajne ventiluje prepuknutím konfliktov.
Nevyhlásená vojna
Pri spoločnom obede či večeri sa zvyknú prejaviť všetky problémy, akými daná rodina trpí. Od rodinnej hierarchie, hlavného slova, výberu jedla až po zákulisné mocenské boje. Ak napríklad dieťa musí uspokojovať príkaz a nie chuť, je konflikt takmer nevyhnutný, dieťa cíti, že už nie je slobodné a bráni svoju autonómiu tým, že rodičov provokuje. Ak odmieta jedlo od rodičov, podľa psychológov to poukazuje často na nedostatok lásky a dôvery v rodine. V takýchto prípadoch je spoločné stolovanie najmä stresujúcim zážitkom. Výsledkom sú neraz poruchy v prijímaní potravy, ktoré sa týkajú zvyčajne dievčat. Tie môžu začať odmietať jedlo, alebo sa môžu (podobne ako aj chlapci) začať prejedať, čo je bežná reakcia na stres -- aj pri sledovaní filmových hororov v kinách výrazne stúpa konzumácia praženej kukurice. Prejedanie dokáže tlmiť stres, pretože plný žalúdok čiastočne obmedzuje premýšľanie.
Dozorcovia s lyžicou
Pri menších deťoch rodičia často robia chybu, keď im niečo pri stole zakazujú bez toho, aby im to poriadne vysvetlili. Vnucujú im špenát a zakazujú sladké. Jedenie či nejedenie sa tak dostáva do polohy dobra a zla, namiesto potešenia je to lekcia s morálnym ponaučením. Namiesto plnenia prirodzených potrieb je tu príkaz a jeho večný sprievodca v podobne detského vzdoru. Človek si k stolu sadá preto, aby sa najedol v príjemnom prostredí -- neustále zasahujúci rodič mu tak kazí radosť a posúva vzájomný vzťah do roviny sudcu a odsúdeného. Rovnako nesprávnou je metóda jedenia "za otecka, za mamičku...", ktorá síce môže rozšíriť prehľad dieťaťa v zložitých rodinných vzťahoch, narúša však prirodzený vzťah k potrave -- nejeme za druhých, ale pre seba.
Zle sa môže skončiť aj ďalšia dobre známa metóda, keď dospelí deťom sľubujú sladkú odmenu ak dojedia hlavné jedlo alebo vykonajú čokoľvek, čo rodičia práve potrebujú. Okrem iného táto metóda učí deti vydieraniu, pričom to má celé bumerangový efekt -- začínajú u vlastných rodičov.
Mlčanie pre televízorom
Tradičné rodinné rituály sú čoraz viac rozrušované, takže sa dnes rodiny najčastejšie stretávajú pred televíznou obrazovkou, kde sa rodinná komunikácia často obmedzuje na hádky, ktorý kanál sa bude sledovať a kto bude mať v ruke diaľkové ovládanie. Jednou z najprirodzenejších možností na pokojné spoločné posedenie a konverzáciu je práve spoločné stolovanie. Cez víkendy sú to aj obedy, cez pracovný týždeň najmä večere. Rodičia by nemali klásť podmienky iba deťom, ale aj samým sebe -- okolo siedmej večer by už mali byť obaja doma z práce a po večeri by nemusel takmer každý otec odbiehať k televízoru sledovať pre jeho život nevyhnutné televízne správy. Je to možno prekvapujúce, ale partnerské vzťahy dobre utužuje, napríklad, aj spoločné umývanie riadu.