Neexistuje náhrada za americký dolár

Pesimistickí investori v posledných mesiacoch často upozorňovali na deficit obchodnej bilancie a rozpočtový deficit Spojených štátov. Práve tento takzvaný dvojitý deficit je označovaný za príčinu oslabovania americkej meny. Investori sa totiž boja, že zahraničné vlády a centrálne banky stratia záujem o nákup štátnych dlhopisov USA, z ktorých Washington láta diery v rozpočte. Tvrdia, že najmä ázijské krajiny strácajú apetít po cenných papieroch denominovaných v klesajúcej mene. Na opačnej strane stoja analytici, ktorí sú presvedčení, že svet stále nepozná alternatívu oproti doláru a časom sa to prejaví prudkým obrátením trendu na devízovom trhu.
Na riziká americkej nadspotreby upozorňujú ekonómovia už od ropnej krízy a iránskej revolúcie v roku 1979. Varujú, že Spojené štáty stoja pred znehodnotením amerického dolára. Historické skúsenosti však ukazujú, že takýto proces nastáva iba vtedy, ak sa pokles hodnôt vyjadrených jednou mernou sústavou, v tomto prípade dolármi, dokáže odraziť na raste hodnoty na druhej mernej sústave. Kapitál totiž z trhu nikdy neodteká, vždy sa prelieva v jeho jednotlivých sektoroch. V tomto prípade by sa pokles dolára musel odraziť v adekvátnom náraste kurzu inej meny či v náraste ceny zlata a podobne. Nevyhnutnou podmienkou takejto transformácie sú likvidita nového aktíva, jeho stabilita a dostatočná dôvera investorov.
Zlato, ktoré plní úlohu bezpečného prístavu už od nepamäti, nespĺňa podmienku likvidity. Ťažko si predstaviť, že za mlieko a rožky v potravinách zaplatíme zlatými prútmi. Zároveň žiadna iná mena na svete nesiaha za hranice domácej krajiny takou mierou, ako dolár, a teda nereflektuje geopolitický a ekonomický vývoj globálne, ale iba lokálne. Zelenou bankovkou sa platí na všetkých komoditných trhoch, 95 % obchodov na devízových trhoch sa robí do kríža s touto menou. Aby sa centrálne banky nevystavovali príliš veľkému riziku viazania svojich aktív v dolároch, diverzifikujú riziko do Kanady, eurozóny, Veľkej Británie či Japonska. Väčšinu svojich rezerv však majú v dolárových dlhopisoch.
Niekedy v budúcnosti sa môže objaviť alternatíva, napríklad čínsky juan. Získavanie dôvery investorov v tomto Pekingom "prekontrolovanom" regióne však bude otázkou niekoľkých rokov, pravdepodobne desaťročí. Euro, spoločná mena 12 európskych krajín, zasa nespĺňa podmienku stability. Na rozdiel od Spojených štátov v Európe chýba kohézny politický systém. Aj keď Európska centrálna banka a Pakt stability a rastu skúšajú vyrovnať rozdielne rýchly vývoj v jednotlivých častiach eurozóny, niekoľkoročné porušovanie konvergenčných limitov ukazuje bezzubosť iniciatívy snažiacej sa o zladenie fiškálnej politiky.
Noví a budúci členovia EÚ zasa na trh prinášajú minimum likvidity. A čo sa týka starnutia populácie - často spomínaný problém vzhľadom na financovanie dôchodkového systému - iba 12,5 % populácie v USA prekročilo vek 65 rokov, kým v európskej pätnástke je to až 16 % a v Japonsku dokonca 18 %. Budúci rok preto bude pre dolár pokračovaním skúšky odolnosti, o pozíciu menového primáta však zelenú bankovku nepripraví.