Reforma dôchodkového systému je jeden z najradikálnejších zásahov do ekonomického a sociálneho systému štátu. Vlády k nej spravidla pristupujú až vtedy, keď im rapídne sa zhoršujúca demografická situácia v krajine a rastúci deficit vo verejnom sociálnom systéme neposkytujú iné východisko. Nebolo to inak ani v postkomunistických krajinách.
Celková koncepcia reformy
Reformu dôchodkového systému možno robiť v podstate troma spôsobmi. Najradikálnejším je odstránenie priebežného systému a jeho plná náhrada akumulačným pilierom. Tento spôsob je nevýhodný najmä pre existujúcich dôchodcov a pracovníkov v preddôchodkovom veku, pretože tí vlastne nemajú čo akumulovať. Musia sa spoliehať na dobrú vôľu vlády, že im bude vyplácať nejaký sociálny príspevok. Na takýto radikálny krok sa odhodlal iba Kazachstan, kde vládne svojrázny režim a obyvateľstvo sa naučilo spoliehať samo na seba. Paralelná reforma vytvára popri existujúcom priebežnom pilieri aj akumulačný pilier, pričom oba systémy spolu koexistujú a súťažia. Tento model si vybralo niekoľko krajín v Latinskej Amerike. V tranzitívnych ekonomikách sa zatiaľ výlučne presadil zmiešaný model reformy, v ktorom sa časť priebežného (verejného) systému transformuje na akumulačný pilier. Občania teda rozdeľujú príspevky na dôchodkové zabezpečenie do dvoch pilierov. Pôvodný priebežný systém funguje ďalej a plynie doň väčšina odvodov. Zmenila sa však úloha prvého piliera, ktorou je poskytovanie invalidných dôchodkov a určitej časti riadneho starobného dôchodku. Tá je buď naviazaná na životné minimum alebo minimálny dôchodok zaručený štátom, alebo sa indexuje v závislosti od odpracovaných rokov a vývoja miezd v danej krajine. Kapitalizačný pilier by naproti tomu mal poskytnúť budúcim dôchodcom taký rast príjmu, aký sa bude dať dosiahnuť z investovaných aktív. Aktíva v tomto pilieri spravujú profesionáli -- súkromné správcovské spoločnosti.
Vstup do akumulačného piliera sa logicky oplatí viac mladším pracovníkom. V Poľsku a Litve boli do tohto piliera povinne zahrnutí všetci občania mladší ako 30 rokov. Občania vo vekovej kategórii 30 -- 50 rokov si na vlastné riziko mohli vybrať, či všetky ich príspevky na dôchodkové zabezpečenie zostanú v rámci starého systému, alebo časť z nich pôjde do akumulačného piliera. Chorvátsko stanovilo o niečo tvrdšie podmienky, keď sa do povinného piliera museli zapojiť všetci občania mladší ako 40 rokov. Najliberálnejšie bolo Maďarsko, kde si okrem čerstvých absolventov škôl mohli všetci vybrať, či chcú zostať v starom systéme alebo zapojiť sa aj do súkromného piliera. Za úspech reforiem treba pokladať fakt, že väčšina zamestnancov si vo všetkých štátoch vybrala vstup do súkromného piliera. Okrem Litvy a Maďarska je v tomto pilieri poistená väčšina pracovnej sily. Určité problémy boli len v Litve, kde sa za 10 mesiacov trvania reformy do súkromného piliera nahlásilo len 6 % z pracovníkov vo veku 30 -- 50 rokov. Dôvodom sú zlé spomienky obyvateľstva na bankovú krízu v roku 1995 a vtedajšie zlyhanie štátneho dozoru.
Náklady na reformu
Nutnosť reformy dôchodkového systému vyplynula z narastajúceho napätia medzi príjmami a výdavkami v rámci priebežného systému. Je zrejmé, že odvedenie časti penzijných príspevkov do akumulačného piliera vytvorí v priebežnom systéme obrovský deficit. Ten sa dá zmenšiť niekoľkými spôsobmi. Zdanlivo najjednoduchším je posunutie zákonného veku na odchod do dôchodku. Ak je napríklad priemerná dĺžka dožitia 70 rokov, posunutie hranice dôchodkového veku zo 60 na 65 rokov sa prejaví vo veľkej úspore pri vyplácaní starobných dôchodkov. V praxi je to však zložitejšie, lebo šanca 60-ročného občana na zamestnanie je malá, a tak namiesto dôchodku bude dostávať z verejného systému sociálnu podporu. Čistým riešením by bolo uznanie implicitného penzijného dlhu, t. j. vypočítanie hodnoty dôchodku pri tých skupinách obyvateľstva, ktoré sa nemôžu podieľať na akumulačnom pilieri a následná emisia štátnych dlhopisov v objeme tohto dlhu. Tento prístup použili niektoré krajiny v Južnej Amerike, v tranzitívnych ekonomikách však nebol možný. Implicitný penzijný dlh totiž prevyšuje úroveň HDP. Emitovanie takého veľkého objemu dlhopisov by sa prejavilo v obrovskom náraste vládneho dlhu v pomere k HDP. Pripomeňme si, že všetky tranzitívne ekonomiky v Európe sa skôr či neskôr chcú dostať do Európskej menovej únie, kde okrem iných platí aj striktný limit pre verejný dlh (60 % z HDP). Okrem toho by si obsluha takéhoto dlhu vyžiadala vysoké náklady na úroky, ktoré si verejné rozpočty krajín v strednej a vo východnej Európe nemôžu dovoliť. Preto sa muselo pristúpiť ku kompromisnému riešeniu, keď sa do akumulačného piliera presunula len menšia časť príspevkov a vznikajúca diera sa pláta privatizačnými príjmami.
Regulácia a dozor
Všetky tranzitívne ekonomiky majú svoje horké skúsenosti so zlyhaním regulácie na finančnom trhu. Hovoria o tom vykradnuté investičné privatizačné fondy, skrachované banky a hory nedobytných úverov. Tlak verejnosti na dôslednú reguláciu subjektov spravujúcich penzijné aktíva je pochopiteľný. Reguláciu penzijných fondov vo väčšine prípadov vykonávajú orgány dozoru nad finančným trhom. Maďarsko si napríklad najprv vytvorilo špeciálny regulačný orgán pre penzijné fondy, ale neskôr ho zlúčilo s centrálnym finančným regulátorom. Pretože sa portfólio penzijných fondov skladá z finančných produktov, ide o logický a správny prístup. Problémom v tranzitívnych ekonomikách však zostáva oddelenie dozoru nad finančným trhom od politickej moci.
Finančný trh
Veľkosť príspevku do súkromného piliera sa okrem Chorvátska pohybuje na úrovni 9 -- 10 % z hrubej mzdy. Finančné projekcie naznačujú, že by sa na základe týchto platieb mohli v priebehu nasledujúcich 20 rokov nahromadiť penzijné aktíva v hodnote 20 -- 30 % HDP. Na porovnanie, náš HDP dosiahne v tomto roku úroveň asi 1 000 mld. Sk. Penzijné aktíva by v tomto prípade predstavovali 200 -- 300 mld. Sk (v cenách roku 2002). Bolo by kde umiestniť takúto sumu? V súčasnosti dosahujú úspory obyvateľstva v bankách, stavebných sporiteľniach a poisťovniach okolo 400 mld. Sk a banky sa sťažujú na prebytok likvidity. Problémy s umiestnením penzijných aktív majú všetky tranzitívne ekonomiky. Ich finančné trhy sú málo rozvinuté a výber investičných titulov obmedzený. Preto sa veľká väčšina prostriedkov investuje do štátnych dlhopisov (jedine v Poľsku, kde akciový trh ako-tak funguje, majú v portfóliách penzijných fondov významnejší objem akcií). Ide o dočasné riešenie, pretože tieto aktíva sú síce bezpečné, ale ponúkajú len malý výnos. Penzijná reforma v tranzitívnych ekonomikách podčiarkla potrebu rozvoja produktov kapitálového trhu, najmä podnikových akcií, dlhopisov a hypotekárnych záložných listov. Reforma dôchodkového systému prináša do krajiny "dlhé peniaze". Tie sú veľmi dôležité pre financovanie veľkých infraštruktúrnych projektov a dlhodobé úvery podnikom. Snaha uchovať dlhodobý charakter penzijných aktív aj po skončení členstva poistenca v penzijnom fonde viedla vlády k rozhodnutiu, že nasporené prostriedky nedostane poistenec "na dlaň", ale musí si za ne kúpiť v poisťovni anuitu (túto povinnosť si uzákonili v Poľsku, Maďarsku a Chorvátsku). Toto riešenie má ešte jednu výhodu, že zamedzuje prípadnému zneužívaniu verejného piliera. Mohlo by totiž dôjsť k prípadu, keď čerstvý dôchodca svoje prostriedky rýchlo minie, a potom spadne do verejnej sociálnej siete. Anuity sú štandardným riešením tohto problému, pretože sú založené na poistnej matematike a zaručujú rovnovážny tok finančných prostriedkov medzi finančnými inštitúciami a poistencami.
Skúsenosti z tranzitívnych ekonomík dokazujú, že dôchodková reforma je veľmi komplikovaný a náročný proces s mnohými súvislosťami. Vyžaduje správne určenie pomeru medzi verejným a súkromným pilierom a triezvy odhad výnosov z potenciálnych penzijných aktív. Nevyhnutnou podmienkou jej uskutočnenia je aj rozvoj produktov na finančnom trhu. Správne vykonaná reforma však v konečnom dôsledku bude znamenať nesmierny investičný impulz a trvalý zdroj dlhodobých finančných prostriedkov, ktorý svojím významom prevýši objem zahraničných investícií.