Jozef Tiso, prvý slovenský prezident
Jozef Tiso bol jednou z najkontroverznejších osobností slovenského politického života. Pre jedných takmer modlou a polobohom, podľa iných patril k Hitlerovým posluhovačom. Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči v rodine mäsiara. Vyštudoval teológiu a počas prvej svetovej vojny písal reportáže. Do politiky vstúpil po roku 1918, keď sa stal členom Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa neskôr premenovala na Hlinkovu. V roku 1924 sa Tiso stal farárom v Bánovciach nad Bebravou. Tejto práce sa nevzdal, ani keď sa stal prezidentom republiky. Po Hlinkovej smrti v roku 1938 sa stal vodcom strany. Do roku 1939 bol Tiso aj poslancom česko-slovenského parlamentu a v rokoch 1927 - 1929 ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy. Ako predseda vlády a prezident Slovenskej republiky bol najvplyvnejším mocenským činiteľom. Síce patril k umiernenému krídlu, no mal antisemitské výhrady. Spolu s vodcami slovenských fašistov Tukom a Machom rozkrútil kolotoč v podobe zločinov proti Židom. Zaujímavým faktom je, že Tiso nechcel samostatný štát, len autonómiu v rámci Československa. "Tohoto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem,“ povedal 18. marca 1938 po predložení prvotných nemeckých požiadaviek. Nakoniec sa však Hitlerovi nevzoprel a stal sa jeho "sluhom“. Sám Hitler sa čudoval, ako ľahko sa vydáva krajina na čele s katolíckym kňazom svojich židovských obyvateľov. Ďalší verejne známy a toľko odsudzovaný čin vykonal Tiso 30. októbra 1944 po potlačení Povstania v Banskej Bystrici, keď poďakoval a vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa podieľali na zabíjaní Slovákov. Tiso ušiel v apríli 1945 po oslobodení zo Slovenska a skrýval sa v nemeckom kláštore. Americká vojenská polícia ho však našla a odovzdala československej vláde. Proces s Tisom sa začal v decembri 1946 a skončil sa 15. apríla 1947. Rozsudok znel trest smrti obesením. Eduard Beneš spolu s pražskou vládou mu odmietli dať milosť. Prvého slovenského prezidenta popravili ráno 18. apríla 1947 na dvore bratislavského Justičného paláca.
Alexander Mach, veliteľ HSĽS, minister vnútra a podpredseda vlády SR
Narodil sa 11. októbra 1902 dnešnom Palárikove. Už ako 20-ročný zakladal pobočky mládežníckych organizácií Slovenskej ľudovej strany a rečnil na zhromaždeniach. K novinárčine ho pritiahol šéfredaktor ľudáckeho Slováka Vojtech Tuka, ktorý bol Machovým vzorom a priateľom. Jeho prejavy boli ohnivé a radikálne, plné protičeských a protižidovských vyhlásení. Podľa vzoru Tuku sa stal radikálnym odporcom Československa a presvedčeným fašistom. V roku 1938 stal šéfom Úradu propagandy a neskôr podpredsedom vlády, hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Patril medzi radikálov, ktorí sa orientovali na nacistické Nemecko a presadzovali nastolenie "čistého“ režimu. Podieľal sa na deportáciách a iných opatreniach. Povstanie znamenalo pre Macha politický pád. Keď sa blížili vojská k Bratislave, rodinu dal odviezť do Rakúska, neskôr tam ušiel aj on. Spolu s Tisom a Ďurčanským bol postavený v roku 1946 pred Národný súd. Boli obvinení z rozbitia republiky, kolaborácie s Hitlerom, potlačenia Povstania a nehumánneho zaobchádzania so Židmi. Tiso dostal prekvapivo povraz, Mach "len“ 30 rokov. "Áno, priznávam sa k mnohému, z čoho ma obviňujete, ale nemôžete odo mňa žiadať, aby som sa od toho dištancoval, pokladal to za niečo hriešne a hanebné,“ povedal Mach pred súdom. Povrávalo sa, že Macha pred trestom smrti zachránili komunisti ako revanš za to, že počas slovenského štátu nad niektorými držal ochrannú ruku. Mohol to byť aj predseda senátu Národného súdu Igor Daxner, ktorého údajne Mach cez vojnu zachránil pred väzením. Na slobodu sa dostal po 23 rokoch väzenia počas amnestie prezidenta Svobodu. Väčšinu času trávil v ústraní na chate svojho syna, kde písal pamäti. Neskôr však Štátna bezpečnosť zinscenovala vlámanie do chaty a rukopis aj s ďalšími materiálmi zhabala, čo ho úplne zlomilo. Zomrel 15. októbra 1980.
Vojtech Tuka, právnik a politik, predseda vlády SR
Vojtech Tuka sa narodil 4. júla 1880 v Štiavnických Baniach. Začal sa orientovať na politiku a vstúpil do Slovenskej ľudovej strany, kde hlásal myšlienku o samospráve Slovenska v Česko-slovenskej zväzovej republike. Založil Rodobranu, podnikal zahraničné cesty a bol poslancom v Prahe. Vďaka presadzovaniu samostatnosti Slovenska sa dostal do väzenia, kde bol 8 rokov. Po vyhlásení samostatnej republiky sa stal jedným z vedúcich ideológov a realizátorov nacistických princípov na Slovensku a "fuhrerovým“ posluhovačom. Ako predseda vlády a minister zahraničných vecí SR presadzoval politiku úplnej hospodárskej, politickej, vojenskej a kultúrnej závislosti od ríše. Tvrdil, že "národný socializmus znamená jednotnosť, disciplínu, znamená radosť z práce“. Spolu s Machom stáli za konečným riešením židovskej otázky a dostávali sa do rozporu s Tisom. V roku 1944 podal demisiu a v čase príchodu československých jednotiek ťažko chorý emigroval a po kapitulácii Nemecka ho zajali. 20 augusta 1946 o 5.30 hod. odvisol na šibenici.
Ján Ursíny, funkcionár agrárnej strany, člen SNR
Narodil sa 11. októbra 1896 v Rakši. V 30. rokoch minulého storočia sa aktívne angažoval v slovenskom agrárnom hnutí, ktoré zastupoval aj ako poslanec v parlamente prvej ČSR. Bol signatárom troch významných dohôd, Žilinskej z roku 1938, Vianočnej z roku 1943 a tzv. Aprílovej z roku 1946. Ako jeden z priamych iniciátorov Slovenského národného povstania zastupoval SNR spolu s Lacom Novomeským ako člen delegácie v Londýne na rokovaniach s Eduardom Benešom a následne v Moskve. Bol dôsledným zástancom princípu rovný s rovným vo veci povojnového života Čechov a Slovákov v Československej republike. Za túto svoju činnosť bol v neprítomnosti odsúdený na 30 rokov väzenia, neskôr na doživotie. Vo vláde Národného frontu zastával funkciu podpredsedu vlády. Zdiskreditovaný komunistami, ktorí ho v apríli zatkli a zavreli. Počas súdu proti Tisovi povedal: "Nemám žiaden dôvod zastávať sa Tisa, za ľudáckeho režimu som bol väznený a po potlačení Povstania dokonca v neprítomnosti odsúdený na smrť! Bránim len ľudskosť a zdravý ľudský rozum!“ V roku 1953 bol prepustený, no do aktívneho politického života sa už nezapojil. Zomrel 8. januára 1960 v Rakši.
Imrich Karvaš, prvý guvernér Slovenskej národnej banky
Narodil sa 25. februára 1903 v dnešnom Kalinčiakove, vyštudoval právo, no venoval sa najmä národohospodárstvu a hospodárskej politike. Bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory a Zväzu slovenských bánk. Po vzniku prvej SR sa stal prvým guvernérom Slovenskej národnej banky. Karvaš nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, aj keď podľa zákona bol ako verejný činiteľ automaticky členom širšieho výboru HSĽS. Prihlášku do strany ani členské príspevky však nikdy neposlal. V roku 1942 predložil v parlamente dôkazy o vraždení slovenských Židov a poukázal tak na porušenie dohody medzi Slovenskom a Nemeckom. Po tomto akte slovenská vláda na istý čas zastavila transporty. V tom istom roku bol vymenovaný do funkcie predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie. V tejto funkcii sa v auguste 1943 zapojil do Slovenského národného povstania. Pod zámienkou bombardovania Bratislavy začal presúvať peniaze z centrály národnej banky do filiálky v Banskej Bystrici a v Ružomberku a tieto peniaze boli využité v prospech povstalcov. 3. septembra 1944 bol vo vlastnom byte zatknutý gestapom, odvlečený na výsluch do Viedne a Berlína, kde bol mučený. Za organizovanie SNP bol odsúdený na trest smrti, neskôr internovaný v koncentračných táboroch. Po návrate začal opäť prednášať na katedre práv v Bratislave. Súčasne pôsobil ako poradca československej vlády pre obnovu Slovenska. V rokoch 1946 - 1947 sa dostal do funkcie dekana právnickej fakulty a zároveň aj do funkcie predsedu Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. V roku 1948 odmietol spoluprácu s komunistickou stranou. V rokoch 1949 a 1958 bol súdený za velezradu. Vo väzení strávil dohromady len tri roky, pretože ho pre podlomené zdravie prepustili na amnestiu. V roku 1969 bol súdne rehabilitovaný. Zomrel 20. februára 1981 v Bratislave na tretí infarkt.
Gustáv Husák, komunistický politik, neskôr prezident ČSR
Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke. Ako študent vstúpil do KSČ. Počas 2. svetovej vojny bol odporcom prvej Slovenskej republiky. Bol členom hnutia odporu, aktívne sa zúčastnil na SNP. Bol podpredsedom povstaleckej SNR, poverencom vnútra a podpredsedom KSS. Po 2. svetovej vojne, v prvých parlamentných voľbách v máji roku 1946, víťazí na Slovensku Demokratická strana, na rozdiel od Českej republiky, kde víťazia komunisti. Všetky rozhodnutia schvaľuje československá vláda. Husák sa stáva predsedom Zboru povereníkov. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 bol s Clementisom, Novomeským a mnohými ďalšími obvinený z "buržoázneho nacionalizmu“. Vo februári 1951 bol zatknutý a v apríli ho vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami odsúdili na doživotie. Pri procese nepriznali žiadnu vinu. "Zaviazali mi oči, na ruky dali putá a ako dopadnutého banditu odvážali z ústredia strany, ktorej som verne slúžil 22 rokov.“ Po amnestii prezidenta Novotného ho prepustili a v roku 1963 v plnom rozsahu rehabilitovali. V priebehu šesťdesiatych rokov bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v KSČ, v období Pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec A. Dubčeka. V apríli 1968 sa stal podpredsedom československej vlády, inicioval ústavný zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší než umiernený Dubček. Dostal sa na čelo KSČ. Po novembrových udalostiach roku 1989 Gustáv Husák vymenoval "vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta. V novembrových dňoch bol jedným z politikov, ktorí odmietli situáciu riešiť násilím a prispel k pokojnému priebehu prevratu. Trval na ústavnom riešení situácie, čo sa mu aj podarilo. 18. novembra 1991 ťažko chorý zomiera.
Rudolf Viest, generál povstaleckej armády
Narodil sa 24. septembra 1890 v Revúcej. Bojoval v 1. svetovej vojne ako vojak rakúsko-uhorskej a neskôr srbskej armády. Bol prijatý do československej armády a koncom augusta 1939 odišiel na fiktívnu služobnú cestu do Maďarska, z ktorej sa už nevrátil a cez Juhosláviu sa dostal do Francúzska. Neskôr, hoci ho Vojenský súd v Bratislave odsúdil na trest smrti za dezerciu, sa osobne podieľal na formovaní a organizovaní našich vojenských jednotiek vo Francúzsku a v Anglicku. Začiatok SNP ho zastihol v Moskve spolu s československou vládnou delegáciou. Po utvorení československej armády sa stal jej veliteľom. Na povstaleckom území sa snažil zastaviť postup nepriateľských jednotiek do vlasti. V novembri 1944 povstalecké jednotky zajali Nemci a odviedli ich najprv do Bratislavy, kde ho vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku. I v týchto ťažkých situáciách sa bol statočný. Pri výsluchoch často opakoval, že verí v porážku fašizmu. Previezli ho do Berlína a odsúdili na trest smrti. Miesto jeho likvidácie doteraz nie je známe.