Psychológia overila, že pod vplyvom citových stavov (smútok, strach, zlosť, ľahostajnosť, úzkosť, nuda a pod.) sa nielen zhoršuje učenie a výkony v učení, ale aj psychické zdravie a sociálne vzťahy detí a mladých ľudí.
Na druhom stupni základných škôl v Bratislave sa na vzorke 558 žiakov zistilo, že z nich až 43 percent pociťuje často alebo veľmi často v škole smútok, 19 percent detí sa cíti bezmocne a 31 percent pociťuje smútok zo seba samého. Okolo 17 percent detí je citovo narušených, ale sú výskumy, ktoré hovoria až o číslach 27 -- 33 percent citovo narušených detí v pubertálnom veku.
Len 61 percent žiakov v piatom a šiestom ročníku základnej školy je spokojných so školou. Najspokojnejší sú s rodinou (85 percent), potom s priateľmi (78 percent). So sebou je spokojných len 69 percent skúmaných žiakov (podľa výskumu L. Sokolovej).
V inom výskume (S. Fila) u 1022 študentov stredných škôl sa zistilo, že používanie násilia (bitky, šarvátky) pri riešení konfliktov používa často 23 percent študentov, skôr často 42 percent študentov -- teda spolu 62 percent skúmanej vzorky rieši svoje problémy násilím, verbálnou a neverbálnou agresiou !
Najčastejšími príčinami nespokojnosti žiakov so školou sú:
-- vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, vzťahy medzi žiakmi navzájom (treba prihliadať, že je to vek nastupujúcej puberty -- revolty a sexuálnej revolúcie, vek hľadania seba a svojej identity, pochybnosti o nej a hľadanie toho, kto som, o čo sa usilujem)
-- stres zo skúšania, hodnotenia, overovaním vedomostí, zlé známky -- najmä nespravodlivé hodnotenie žiakov zo strany učiteľa žiaci prežívajú veľmi citlivo
-- nedisciplinovanosť, šikanovanie, nadávky, bitky, ponižovanie, výsmech, irónia, sarkazmus, násilie, a to zo strany spolužiakov a aj učiteľov smerom k žiakom. Za posledných desať rokov stúpol počet znížených známok zo správania na základných a stredných školách o 32 percent!
-- nadmerná záťaž pre žiakov a učiteľov, najmä v tých prípadoch, keď na žiaka kladú vysoké nároky rodičia a keď učitelia trvajú na mechanickom naučení všetkých informácií, učebnej látky, ktorá je v učebniciach a predpísaná v osnovách.
Čo robiť proti nespokojnosti, demotivácii, znechuteniu žiakov zo školy?
Základné východiská boli sformulované v MILÉNIU -- Národnom programe výchovy a vzdelávania v SR. Zdôraznime len tri z nich: 1. redukcia osnov -- kurikulárna transformácia -- čím sa získa čas na sledovanie aj prežívania, citov žiakov, ich spokojnosti a nespokojnosti; 2. humanizácia vzťahu učiteľ -- žiak, napríklad viac sa sústrediť na sebahodnotenie školských výkonov žiaka, na hodnotenie triedou; 3. kvalitnejšia príprava učiteľov na modernú pedagogickú prácu -- poznanie a realizácia nedirektívneho prístupu k žiakom.
Je dôležité nepreťažovanie žiakov (aj učiteľov) nielen učebnou látkou, ale ani denným zamestnaním. Úrad verejného zdravotníctva tvrdí, že žiaci spolu s vyučovaním a domácimi úlohami (!) by mali venovať čas takto: prváci päť hodín denne; druháci a tretiaci päť a pol hodiny denne; štvrtáci a piataci 6 hodín denne; šiestaci a siedmaci šesť a pol hodiny, ôsmaci sedem hodín a stredoškoláci 7 -- 8 hodín. Nemali by byť za deň viac ako dve písomky, nemali by sa dávať úlohy na víkend. Nadmerná záťaž učenia vyvoláva najmä u zodpovedných žiakov silný pocit, že sa všetko musí naučiť a vedieť, najmä keď je tam aj tlak rodičov, čo frustruje dieťa, znervózňuje, je podráždené a pri neúspechu často stresované. Vyučovanie prežíva v úzkosti, či bude skúšané, alebo či bude test alebo písomka, a uvoľnenosť, radosť, pozitívna motivácia sa dosahuje ťažko.
Ďalej však špecifickejšie analýzy ukázali, že spokojnosť so školou majú väčšiu tí žiaci, ktorí sú spokojnejší so sebou, ktorí majú lepšie školské výsledky, sú sociálne prijateľnejší a tí, ktorí používajú efektívne stratégie zvládania záťaže.
Mali by sme v školách nielen sledovať, ako sa žiak cíti, s čím je a s čím nie je spokojný, ale tiež, ako sa vyrovnáva, ako rieši konfliktné, stresové situácie. V psychológii hovoríme o stratégiách zvládania záťaží. Sú dnes podrobne rozpracované a značne preskúmané. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že:
-- v prvom rade treba učiť žiakov, aby dokázali sami prekonať ťažkosti, problémy, ale na zvládanie problémov ich treba pripraviť
-- v druhom rade, keď žiak sám nevie si rady s problémom, mala by tu byť sieť sociálnej opory, pomoci pre žiaka v ťažkostiach, alebo nespokojného žiaka (psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci). U žiaka by sa mala podporovať odvaha zájsť za odborníkom, prípadne vyhľadať pomoc aj u učiteľov, výchovných poradcov, rodičov, priateľov, komunikovať svoj problém
-- v najťažších prípadoch sa potom žiaci dostanú k lekárovi alebo majú čo do činenia s políciou.