Handelsblatt/Patrick Mönnighoff
Napätie v tvári obžalovaného Horsta B. je zjavné na prvý pohľad. Má 65 rokov a ešte prednedávnom bol pracovníkom pobočky jednej z veľkých nemeckých bánk v mestečku Erkrath. Hovorí ticho, že mu sotva rozumieť a smerom k laviciam s obecenstvom sa ani nepozrie. Tam sedia jeho bývalí obchodní partneri i kolegovia z práce. Pohľad do známych tvárí je evidentne nad jeho sily. "Hanbím sa za to, čo som urobil," hovorí sudcovi. Priznal sa, že v priebehu rokov z banky nezákonne odčerpal okolo 500 000 eur. Dnes tu stojí celkom osamotený. Keď sa prišlo na spreneveru, banka ho okamžite prepustila a priatelia sa od neho odvrátili. Veď v malom mestečku sa rozkríkne všetko veľmi rýchlo.
Čierne ovce vo vlastných radoch
Prípad Horsta B. pritom vo finančnom odvetví nie je ojedinelý. Podľa výskumu poradenskej spoločnosti Pricewaterhouse Coopers sa spomedzi 837 skúmaných finančných ústavov z niekoľkých európskych krajín až dve tretiny stali v uplynulých dvoch rokoch obeťami hospodárskej kriminality -- a v priemere až jedenásťkrát. Len v Nemecku dosiahli škody z tohto titulu 254 miliónov eur. A hoci práve v bankovníctve je systém kontrol a najrôznejších analýz dokonale prepracovaný, páchatelia sú väčšinou vlastní zamestnanci.
Pochopiť ich motiváciu je ťažké, ak nie nemožné. Väčšina z nich si totiž uvedomuje, že na nečestné konanie sa skôr či neskôr príde, ale ani to ich neodradí. Dôsledky si nechcú priznať. Keď odhalili Horsta B., chýbali mu na odchod do dôchodku už len mesiace...
"Relatívne často trpia páchatelia chorobnou hráčskou vášňou alebo jednoducho žijú nad pomery," tvrdí Christine Stiffelová z poisťovne R + V, ktorá je jednou z najväčších v Nemecku, pokiaľ ide o poistenie tzv. škôd z dôvery. V nejednom prípade zohráva rolu tiež to, že podvod sa javí na začiatku ako veľmi prostý. Kto si raz vezme z pokladnice menšiu sumu a nikto si jeho konanie nevšimne, urobí to isté aj po druhý raz, kariéra -- nekariéra. "Predovšetkým vtedy, keď medzi bankárom a zákazníkom existuje úzky vzťah dôvery, má nečestný referent situáciu uľahčenú." To je názor Steffena Salvenmosera, jedného z autorov výskumu a inak bývalého prokurátora. Posledných osem rokov pracuje v poradenskej firme Pricewaterhouse Coopers a pomáha bankám v prípadoch, keď sa stanú obeťami podvodov.
Prípad nemeckého bankového úradníka možno preto označiť za typický. Klienta, ktorý mu dôveroval, totiž klamal celé roky. Vystavoval mu falošné výpisy z účtu, hoci peniaze na konte neboli -- míňal ich totiž sám. Majiteľ účtu si v dobrej viere myslel, že jeho majetok sa ďalej zhodnocuje, lebo na výpisoch bývali uvedené aj úroky.
Dôvera nenahradí kontrolu
Pred takýmto prípadmi sa však banky sotva ubránia. Ľudia, ktorí pred normálnou pracovnou kariérou uprednostnia kariéru defraudanta, sa totiž v pobočke tešia väčšinou dobrej povesti a kolegovia by za nich dali aj ruku do ohňa. S. Salvenmoser preto zdôrazňuje, že dôvera je síce dobrá, ale kontrola zase nevyhnutná.
Praktiky Horsta B. sa dostali na verejnosť až vtedy, keď bol na dovolenke a "jeho" klienta obsluhoval iný pracovník pobočky. A aj keď pristihnutý bankový úradník ukázal neskôr snahu dlhy vyrovnať a predal i rodinný dom, aby nahradil aspoň časť škody, súd ukázal pre takéto praktiky len málo pochopenia. Zlodeja v dôchodkovom veku odsúdil na tri roky odňatia slobody nepodmienečne.
Finančná škoda je však pre väčšinu bánk pomerne nízka, väčšia je škoda morálna. "Takmer všetky banky a sporiteľne sú proti podobným trestným činom poistené," hovorí Stiffelová. Ale aj keby nejaká banka nebola poistená, zákazník sa nemusí báť o peniaze. Len čo sa podvod definitívne potvrdí, poškodení dostanú od bánk peniaze hneď naspäť. Lenže naštrbená dôvera zostáva.