Harvard, Stanford či Oxford. Univerzity, ktoré dlhodobo obsadzujú popredné miesta v rebríčkoch najlepších vysokých škôl sveta. Tieto inštitúcie však majú ešte jednu spoločnú charakteristiku -- sú financované zo súkromných zdrojov, najmä z niekoľkotisícového školného. Všetci sme o nich počuli, niektorí o nich snívajú a ďalší nimi kvôli ich "elitárstvu" opovrhujú. Všeobecne však treba pripomenúť, že výška školného nie je priamo úmerná kvalite. Diplom z takejto školy je luxusný "produkt" ako každý iný, a tak by si študenti pred zaplatením školného mali dobre rozmyslieť, kam sa ich investícia najviac oplatí. Na kvalitnej škole sa však skutočný boj zaplatením školného len začína. Študenti od rána do noci drilujú nad knihami a prakticky zameranými zadaniami, a aj vo voľnom neustále pracujú na svojom rozvoji. Ani horibilné školné im však bez tvrdej práce diplom nezaručí.
Zároveň by bolo naivné riadiť sa heslom: čím drahšie, tým lepšie. Vysoké školy vedia, že o svojho klienta sa musia pobiť, a to skutočnou kvalitou, nie marketingovými ťahmi či rozdávaním titulov takpovediac "zadarmo". Z dlhodobého hľadiska je v záujme každej vysokej školy, súkromnej či verejnej, aby jej pedagógovia patrili do špičkových výskumných tímov, aby sa zamestnávatelia bili o jej absolventov pri obsadzovaní pozícií s vysokou pridanou hodnotou, a aby títo s hrdosťou šírili jej dobré meno. Verím, že aj slovenské vysoké školy sa môžu priblížiť k tejto vízii. Dôležité je, aby na ceste k jej naplneniu pozorne načúvali spätnej väzbe od svojich študentov, absolventov a ich zamestnávateľov.
Lucia Kleštincová
manažérka Inštitútu hospodárskej politiky pre sekciu školstva a vzdelávania, manažérka projektu Nemaj na saláme!