Môže sa z právnika stať vinár, z učiteľky farmárka alebo z veľkopodnikateľa filantrop? Môže. Zistili sme, čo ľudí motivuje urobiť v živote otočku o 360 stupňov.
Daniam som dal zbohom. A radím ľuďom, kde obedovať
Mal byť audítor, no v nadnárodnej firme, kde sa ním stať mohol, vydržal iba osem mesiacov. V hlave sa mu totiž zrodil nápad – a premenil ho na dva internetové portály známe na celom Slovensku. „Som spokojný, moja práca je moje hobby,“ hovorí spolumajiteľ stránok Obedovať.sk a ZľavaDňa.sk Peter Paška.
Pouličný impulz
Jeho kariéra sa mala vyvíjať viac či menej „štandardne“. „Hneď po vysokej škole, v roku 2003, som nastúpil do spoločnosti PriceWaterhouseCoopers ako asistent daňového poradcu,“ hovorí pre HN. To však zmenila obyčajná prechádzka mestom. „Impulzom pre začiatok môjho podnikania bol nápad, ktorý mi skrsol v hlave pri každodennom hľadaní denného menu v Starom meste. Napadlo mi, že ak dáme denné menu na web, uľahčíme tým jeho hľadanie,“ vysvetľuje. A tak v roku 2004 spustil spolu so spoločníkom Zdenkom Hoschekom stránku Obedovat.sk. Hneď v prvý deň mala viac ako 5-tisíc návštevníkov.
Späť sa nevrátim
K nej časom pribudla „sestra“ – portál hromadného nakupovania ZľavaDňa.sk. A neskôr aj české verzie oboch portálov SlevaDne.cz a najnavštevovanejší gastronomický portál v Česku Lunchtime.cz.
Paška tvrdí, že svoje rozhodnutie odísť z veľkej firmy a čeliť riziku podnikania nikdy neoľutoval. „Som obklopený inšpiratívnymi ľuďmi, každý deň sa učím niečo nové. Mám dostatok času na rozvoj svojich projektov aj seba samého,“ tvrdí. Hoci sa pôvodne veľmi chcel venovať auditu, späť k pôvodnej profesii sa určite vrátiť neplánuje. „Momentálne neuvažujem o zmene. Audítorstvo som chcel veľmi robiť, avšak pracovná náplň bola iná. A videl som, že ani po troch rokoch nebudem môcť robiť to, čo ma baví a čo by som chcel robiť.“
Kľúčová je sloboda
Čo sa mu najviac na podnikaní páči? „Určite je to vlastná sebarealizácia, pocit slobody, voľnosti a že robíme niečo užitočné pre ľudí. Možnosť pracovať so šikovnými ľuďmi a nové výzvy, ktoré pred nami stoja. Na druhej strane však aj pocit zodpovednosti za celkový chod firmy a vedomie, že moje rozhodnutia ovplyvňujú jej ďalší vývoj. Veľmi ma baví uvádzanie projektov do života – od vzniku myšlienky cez nájdenie vhodných ľudí až po jej realizáciu a vyhodnotenie,“ vysvetľuje. Na druhej strane, chod vlastnej firmy si vyberá aj svoju daň. „Chýba mi viacej voľného času, avšak každý rok sa to zlepšuje“.
Paška má teda úplne jasno v tom, či by svoje rozhodnutie menil: „Ak by som sa teraz po takmer 10 rokoch mal rozhodnúť znovu, rozhodol by som sa rovnako,“ uzatvára. František Kvarda
Kanceláriu vymenil za vinič
Po ôsmich rokoch v daňovom poradenstve zistil, že ho práca prestáva baviť – to bol veľmi prostý, no podstatný impulz, aby Michal Kuropka v roku 2009 opustil pozíciu šéfa daňového oddelenia v právnickej kancelárii a rozbehol vlastný biznis s vínom, firmu Slobodné vinárstvo. „Práve prebieha oberačka, v odpovediach budem teda stručný,“ varuje na začiatku rozhovoru.
Išlo len o prestíž a peniaze
Čo ho priviedlo k radikálnej zmene? Výmene mesta za vidiek a kancelárie za vinice? „Daňové poradenstvo mi začalo pripadať príliš virtuálne, svet, kde sa všetko deje len cez počítačovú obrazovku. Uvedomil som si, že jediné dôvody, prečo to robím, sú ego – teda spoločenské postavenie, prestíž a peniaze,“ hovorí úprimne. „To sa mi zdalo príliš málo na to, aby som to dokázal robiť do konca života“.
Hlavnou inšpiráciou na zmenu boli jeho svokrovci. Tí už viac než desaťročie hospodária na reštituovanej farme. Takisto odišli z mesta, zmenili profesie. Kuropka s manželkou a malým dieťaťom ich nasledovali. „Radšej, kým sme relatívne mladí, ako o 15 rokov, keď by sme už boli úplne chytení v zlatých klietkach a rozmaznaní mestským komfortom,“ argumentuje vyštudovaný právnik.
Fyzickej práce sa nebojí
Práca s vínom, pre ktorú sa rozhodol, má s tou minulou spoločné málo. „Teraz som spolumajiteľ rodinného vinárstva. To znamená, že som zodpovedný za výrobu vína, vrátane všetkej fyzickej práce, ktorá s tým súvisí,“ vysvetľuje. Okrem toho zabezpečuje administratívu, rieši marketing i komunikáciu so zákazníkmi.
Kuropka verí – napriek tomu, že ešte nie je „za vodou“, že pri práci s vínom ostane. „Vinárstvo je jedno z tých šťastných povolaní. Umožňuje, aby človek spájal všetky svoje intelektuálne danosti a schopnosti a zároveň neprežíval svet cez virtuálnu realitu počítača,“ hovorí. A dodáva, že vôbec netušil, akým spôsobom mu práca s vínom dokáže rozvinúť chuťové a čuchové vnemy a rozvíjať ich.
Iní ľudia, iný svet
Právnik – vinár tvrdí, že je slobodnejší, robí kreatívnejšiu prácu a stretáva zaujímavých ľudí. No na druhej strane priznáva, že mu chýba kolektív. „Predtým som bol zvyknutý na veľa ľudí okolo seba, veľa spoločenskej interakcie. To sa pri malej rodinnej firme nedeje,“ uzatvára Kuropka. František Kvarda
Kiska: Trhový mechanizmus vyrába obrovské sociálne rozdiely
Andrej Kiska vybudoval úspešné firmy, no dnes sa namiesto biznisu naplno venuje charite a je jedným z najznámejších slovenských filantropov. „Je zarážajúce, aké veľké sociálne rozdiely vznikajú v trhovo riadených ekonomikách. Nemyslím si, že je niečo zlé na tom, byť úspešný a bohatý, ale som presvedčený, že pokiaľ sú skupiny ľudí, ktorí nespravili v živote nič zlé a napriek tomu sa im v živote nedarí, tak je morálnou povinnosťou nás úspešných ľudí im pomôcť,“ tvrdí dnes. Sám svoje firmy predal a ako hovorí: vracia životu to, čo od neho dostal.
Prišlo to samo
Dobrý Anjel, ktorého Kiska založil, podľa neho vznikol akosi prirodzene. „Rozhodnutie venovať sa charite neprišlo na základe nejakej zvláštnej priority. V opačnom prípade podľa mňa vzniká v živote nerovnováha. Už keď sme začali ako podnikatelia zarábať prvé zisky, začal som uvažovať ako pomôcť. Svoju pomoc som najprv venoval organizáciám v okolí Popradu,“ hovorí. Neskôr sa naskytla príležitosť úspešné firmy predať. „Privítal som to a rozhodol som sa zvyšok života venovať tomu, čo pokladám za najzmysluplnejšie, pomáhať druhým“.
Ľudia mu neverili
Sám tvrdí, že to nebolo jednoduché. „Moje rozhodnutie dať na financovanie Dobrého Anjela jeden milión eur spolu s mojou aktívnou účasťou v charitatívnom svete bolo sprevádzané na začiatku s nedôverou okolia. To, že sa úspešní ľudia aktívne venujú charite, je v USA a západnom svete celkom bežné,“ hovorí pre HN. Hoci je presvedčený, že Slováci sú dobrosrdeční ľudia, ich ochota zapájať sa do charitatívnych projektov je nižšia ako v okolitých krajinách. „Po nežnej revolúcii sme verili a dôverovali všetkému a každému. Žiaľ, mnohokrát sme boli oklamaní“. Preto ľudia častejšie pomôžu radšej priamo ľuďom v okolí, než cez systémy pomoci.
Pokora na prvom mieste
Kiska berie svoje úspechy – v biznise i charite – stále s pokorou. „Boli spojené aj s mnohými pádmi. To, čo život prináša, beriem s pokorou, pretože viem, že keď sa dnes človeku darí, tak za pár rokov to môže byť celkom inak,“ uzatvára. František Kvarda
Pred novú realitu ju postavila rakovina
K zmene profesie niekedy vedú aj menej priaznivé okolnosti. Alžbeta Rigáňová bola vrcholovou manažérkou v leasingových spoločnostiach. Jej kariéru však ovplyvnila vážna choroba. „Bezprostredne po odchode z ostatného zamestnania mi diagnostikovali rakovinu a po roku dočasnej práceneschopnosti mi priznali plný invalidný dôchodok. Na pôvodnú manažérsku pozíciu, ani podobnú, som sa vrátiť nemohla,“ začína svoje rozprávanie. Späť na stresujúci vedúci post sa po prekonaní choroby vrátiť nechcela. Dnes je konateľkou vlastnej Agentúry vzdelávania. Založiť ju inšpiroval obyčajný inzerát na podobnú inštitúciu.
Nechceli invalida
„Po odchode z poslednej vrcholovej pracovnej pozície som ochorela a pri hľadaní zamestnania som neustále narážala na neochotu zamestnať invalidného dôchodcu. Preto som sa rozhodla založiť svoju vlastnú sro-čku v oblasti, ktorá ma vždy oslovovala: Agentúru vzdelávania,“ vysvetľuje Rigáňová. Rozhodla sa, že vo svojej firme bude zamestnávať predovšetkým invalidných dôchodcov, ktorí sú šťastní, že dostali šancu, ktorú jej nikto nedal. „Som rada, že môžem aspoň zopár ľuďom pomôcť“.
Činnosť firmy je pestrá – organizujú jazykové, počítačové či účtovnícke kurzy. Lektormi sú práve ľudia so zdravotnými problémami. Zabezpečujú dokonca aj preklady.
Zmena myslenia
Rigáňová priznáva, že ešte pred štyrmi rokmi si nevedela predstaviť, že zmení svoju profesiu. „Život nás však občas postaví pred realitu, ktorá vás prinúti zmeniť nielen zamestnanie, ale aj myslenie, spôsob života,“ vysvetľuje. V novej práci sa našla a verí, že nastálo. „Môžem sa doslova ,vyšantiť‘ aj ako pedagóg, aj ako manažér,“ pochvaľuje si. No priznáva, že jej trochu chýbajú zahraničné i domáce služobné cesty, konferencie či spoločenské akcie.
Na otázku HN o tom, či by sa znova vrátila k pôvodnej profesii v leasingu, odpovedá jednoznačne: Nie, ďakujem. Mám lepší a krajší život. „Nechcem byť nejakým spôsobom nevďačná. Práve naopak. Bez tých rokov práce a ľudí, ktorých som stretla a ktorí ma obohatili o skúsenosti a posunuli ďalej, by som tu nebola,“ dodáva. František Kvarda
Prišla sa do Austrálie vyspať. A ostala tam
Opustiť rodnú krajinu, to chce vždy dostatok odvahy. O to viac, ak už nemáte 20, 30, ani 40 rokov. Stredoškolská učiteľka Mária Jelíneková to dokázala. Svoj nový domov našla v Austrálii. Hoci tam pôvodne išla iba na dovolenku. A vyliečiť si problémy so spánkom.
Najprv dovolenka
Povolanie pedagóga je stresujúce. „Čím ďalej, tým viac som cítila záťaž a tlak zo strany vedenia školy, najmä veľa byrokracie, pribúdanie predmetov a horších študentov, až mi vypovedal spánok a niekoľko rokov som fungovala na tabletkách,“ vysvetľuje Jelíneková. Rozhodla sa teda využiť svoje internetové kontakty, ktorými si zlepšovala angličtinu a odišla na mesačnú dovolenku „zresetovať sa“ – a s nádejou aj zlepšiť svoje problémy so spánkom – do Austrálie a na Nový Zéland.
„Obidve krajiny ma úplne fascinovali. Tým, že je tu celkom iná príroda, ale aj architektúra a najmä pokoj, ktorý som tu cítila tak, že som skoro zabudla aj na tabletky na spanie,“ spomína na prvý kontakt s exotikou. Fascinovalo ju tiež, že miestni omnoho menej riešia existenčné problémy či nedostatok peňazí.
Namiesto trstenice trstina
A tak prišla myšlienka vyskúšať Oceániu na dlhší čas. „Nebolo to ľahké, rozhodnúť sa opustiť domov a ostať tu v Austrálii. Najskôr som si vzala z práce rok neplateného voľna. Za ten čas som sa zblížila s terajším partnerom, dosť prispôsobila miestnemu životu a rozhodla sa ostať.“ Aktuálne sú to už štyri roky.
Bývalá učiteľka od základov zmenila svoj život. Mesto vymenila za farmu blízko Townswille, pracuje tu s cukrovou trstinou. V období dažďov s partnerom cestuje na juh Austrálie, do Sydney či Brisbane. „Môj partner tam má veľa rodiny a známych,“ vysvetľuje.
Rodina chýba
Austrália má podľa nej veľa plusov, ale nájdu sa aj mínusy, napríklad podľa nej nie najlepšia zdravotnícka starostlivosť či priveľa byrokracie s vízami a povolením na pobyt. Stala sa teda krajina vzdialená viac než deň letu od Slovenska jej stálym domovom? „Je ťažko povedať, či tu ostanem navždy, lebo život prináša zmeny a nepredvídané udalosti, ale zatiaľ uvažujem tak, že tu budem žiť aj naďalej, aj keď moju rodinu mám veľmi rada, a to je to, čo mi tu najviac chýba. A, samozrejme, niekoľko dobrých priateľov,“ zakončuje Jelíneková svoj príbeh. František Kvarda