V povojnových rokoch sa v Japonsku udomácnila prax celoživotného (dlhodobého) zamestnania, keď mnohé podniky podnecovali zamestnancov, aby pracovali u nich po celé produktívne obdobie, čo podporovali odmeňovaním podľa veku. Tento systém sa používal v čase, keď japonské firmy prežívali rýchly rozvoj a rástla ich veľkosť. Na jednotlivých organizačných úrovniach sa vytváralo viac manažérskych postov a zvyšoval sa počet odborných pracovníkov. Rast podnikov umožňoval prijímať do zamestnania každoročne veľké množstvo nových absolventov.
Po ropných krízach a najmä po nástupe dlhodobej hospodárskej recesie sa podstatne sťažili možnosti japonských podnikov ekonomicky expandovať. Za tejto situácie sa dostal pod paľbu kritiky tradičný spôsob dlhodobého zamestnania a spoločnosti boli prinútené pristúpiť k jeho prehodnocovaniu. Nevyhnutnosť tohto zvratu potvrdzujú i výsledky prieskumu bývalej zamestnávateľskej organizácie Nikkeiren, uverejnené v materiáli the New Japanese-style Management Systems. Podľa nich len 3,6 % zamestnávateľov odpovedalo, že by sa malo pokračovať v celoživotnom zamestnaní. Naopak, až 67,9 % respondentov súhlasilo s názorom, že "zamestnanie bude podliehať zmenám" a 8,7 % sa vyjadrilo, že "nestále zamestnanie je vhodné pre meniace sa časy", čo predstavovalo spolu takmer 80 % tých, ktorí požadovali zmeniť tradičný spôsob zamestnania. V štúdii ministerstva zdravia, práce a verejného sociálneho zabezpečenia z roku 2000 sa uvádza, že približne 58 % "bielogolierových" pracovníkov všetkých úrovní manažmentu pokladalo čiastkové zmeny v celoživotnom zamestnaní za nevyhnutné, pričom ďalších 18 % bolo presvedčených, že je potrebné ho zásadne prehodnotiť. Spoločnosti sa ocitli pred vážnou úlohou vytvoriť nové formy zamestnania, zodpovedajúce zmenenému a meniacemu podnikateľskému prostrediu. Zmenu v spôsobe zamestnania si vynútili nielen ekonomické dôvody, ale aj psychologicko-sociálne faktory, keďže sa čoraz väčšmi mení u Japoncov štýl života a postoje k práci, čomu už nezodpovedá doterajší uniformovaný spôsob zamestnania. Tieto skutočnosti sú zvlášť badateľné u mladej generácie.
Pohodlne, z peňazí rodičov
Jedným z nových javov japonskej spoločnosti je rast počtu mladých ľudí, ktorí po ukončení príslušnej školy nepokračujú v štúdiu a nenastupujú ani do zamestnania, čiže tvoria kategóriu nepracujúcich. Podľa publikovaných údajov patrilo k nim v roku 1999 približne 30 % absolventov stredných škôl a asi štvrtina absolventov vysokých škôl. Hoci túto situáciu spôsobuje sčasti napätosť na pracovnom trhu, predsa ich počet vzrástol výrazne preto, že sa dobrovoľne vzdávajú byť zamestnanými.
Podľa správy bývalého ministerstva práce o zamestnanosti mladých ľudí, odpovedalo zhruba 40 % opýtaných na otázku, prečo nezačali pracovať ako regulárni zamestnanci, v tom zmysle, že "sa im naskytla pracovná príležitosť, ale nezodpovedala ich požiadavkám", alebo že "nemali záujem začať pracovať". Títo predstavovali dvojnásobok tých, ktorí povedali, že "nemohli si nájsť zamestnanie".
Pomer počtu pracovných príležitostí k počtu uchádzačov o zamestnanie dosiahol v predošlej dekáde najvyššiu úroveň 1,4 v rokoch 1990 a 1991, ale potom rýchlo klesol, keď v roku 1999 zaznamenal rekordne nízku úroveň 0,48 a v roku 2001 bol jeho priemer 0,59.
V súvislosti s touto skupinou mladých ľudí sa uvádza, že by sa nemohli takto správať a žiť týmto spôsobom, keby nemali na to primerané zázemie, t. j. finančnú pomoc. Z výsledkov prieskumu vyplýva, že veľký počet týchto ľudí vo veku 15 až 24 rokov, ktorí nepokračujú v štúdiu a ani nepracujú, žijú pohodlne doma bez akýchkoľvek osobných príjmov, a to z príjmov svojich rodičov. Takéto výhodné domáce prostredie vplýva negatívne na ich postoje k práci a na ich správanie.
Iným fenoménom spoločnosti je, že niektorí mladí ľudia pracujú iba príležitostne, pričom počet týchto stúpa. Kým v roku 1990 ich bolo vo vekovej kategórii 15- až 34-ročných jeden milión, v roku 2001 dosahovali už 2,1 milióna. V tomto prípade si odborníci kladú otázku, či žije takto stále viac mladých ľudí preto, že taký štýl života a práce im vyhovuje, alebo z nejakých iných dôvodov, predovšetkým v dôsledku obmedzených pracovných príležitostí. Faktom zostáva, že je to prejav slobody mladých ľudí, ktorý sa mení na sociálny problém.
Nedostatočná informovanosť o povolaniach
Veľký počet mladých ľudí, ktorí nastúpia do zamestnania, po čase z neho dobrovoľne odchádza. Z prieskumu bývalého ministerstva práce zameraného na zamestnanosť tejto populácie vyplynulo, že v priebehu troch rokov sa vzdáva zamestnania približne 50 % absolventov stredných škôl a 30 % absolventov vysokých škôl. K tejto situácii prispieva bezpochyby tradičný systém prijímania mladých ľudí do zamestnania, keď sa pri jeho výbere kladie dôraz na spoločnosť a nie na pracovné miesto. Nedostatočná informovanosť o povolaniach spôsobuje potom, že po nástupe do práce nie sú s ňou spokojní a skoro ju opúšťajú.
Mení sa postoj mladých ľudí k celoživotnému zamestnaniu. Z prieskumov vidno, že z absolventov škôl nastupujúcich do zamestnania klesá podiel tých, ktorí majú v úmysle zostať v príslušnej organizácii až do dôchodku, a, naopak, rastie podiel tých, ktorí chcú v prípade, že nastane nejaký dôvod, zmeniť ho.
V Japonsku rastie pracovná mobilita. Podľa správy ministerstva zdravia, práce a verejného sociálneho zabezpečenia bola celková pracovná mobilita (počet novonastúpených pracovníkov do zamestnania a z neho odchádzajúcich) v prvej polovici fiškálneho roka 2001 oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka vyššia a činila 18,3 % (predtým 17,3 %). V polovici fiškálneho roka 2000 vzrástla oproti rovnakému obdobiu fiškálneho roka 1999 z 16,8 % na 17,3 %. Za uplynulých desať rokov klesol počet prijatých pracovníkov takmer vo všetkých odvetviach. K ich veľkému poklesu došlo najmä v stavebníctve a pri podnikaní s nehnuteľnosťami.
U pracovníkov na plný pracovný úväzok klesala postupne v uplynulej dekáde minulého storočia miera prijímaných pracovníkov a mierne stúpala miera odchádzajúcich. Počet a miera pracovníkov na čiastočný úväzok v tom čase prudko vyskočili u nastupujúcich i u zanechávajúcich zamestnanie. Ich podiel vzrástol spomedzi nastupujúcich a uvoľnených pracovníkov z približne 21 % roku 1991 na 31 % roku 2000. Takýto vývoj bol pravdepodobne preto, že podniky prispôsobovali potrebu počtu pracovných síl pomocou prijímania a uvoľňovania pracovníkov na čiastkový úväzok. Podiel prijatých a uvoľnených pracovníkov tejto kategórie bol v roku 2001 zhruba 2,4-násobne vyšší ako pracovníkov s plným úväzkom.