Vzdelávať sa v zahraničí láka mnohých študentov, a keď už držia v rukách rozhodnutie o prijatí na niektorú z univerzít svetového mena, radosť je veľká. Ešte stále je to však len začiatok cesty k vytúženému cieľu. O tom, ako ju prejsť až do konca, hovorí Mgr. Martin Šuster, PhD., úspešný absolvent doktorandského štúdia na University of Maryland v USA.
Vo svojich 28 rokoch zastávate post poradcu viceguvernérky NBS. Vo vašom veku je to úctyhodný výkon, ktorému však predchádzali roky poctivého štúdia. Kde všade?
-- Moje vzdelávanie bol postupný proces. Na Fakulte managementu UK som získal titul bakalára a niekedy v tom období som po prvýkrát pocítil nutkanie študovať ďalej, aj mimo Slovenska. Jeden z mojich zahraničných lektorov, profesor Kevin Capuder z USA, mi odporučil štúdium v zahraničí a pomohol mi prihlásiť sa na Stredoeurópsku univerzitu, CEU (Central European University), v Budapešti. Bolo to dvojročné magisterské štúdium a podmienkou prijatia bolo ukončené bakalárske štúdium.
Čo znamená "pomohol mi prihlásiť sa"? Poskytol vám len nejaké informácie, sprostredkoval priamy kontakt, dal odporúčanie...?
-- Hlavne ma usmernil, odporučil CEU a povedal, kde zoženiem potrebné materiály a informácie o štúdiu. Najdôležitejšie však bolo jeho písomné odporúčanie. Na väčšine zahraničných univerzít, a hlavne na postgraduálnej úrovni, je odporúčanie od vyučujúcich profesorov alebo od iných nadriadených autorít veľmi dôležité. Obyčajne bývajú potrebné dve až tri takéto odporúčania. A ak je to človek, ktorý je považovaný za kapacitu vo svojom odbore, a na jeho slová sa môžu na univerzite spoľahnúť, tak to jednoznačne pomôže. Ja som mal dve odporúčania. Magisterské štúdium som ukončil súčasne aj na CEU, aj na Fakulte managementu UK. A pretože som chcel vedieť oveľa viac z oblasti ekonómie na vedeckej úrovni, prihlásil som sa na niekoľko univerzít v zahraničí, predovšetkým v USA.
Aké predpísané skúšky ste museli absolvovať?
-- Na univerzity v USA je požadovaný tzv. GRE-test (Graduate Record Examination). Je to skúška z matematiky, angličtiny a logiky, pričom požiadavky na znalosť jazyka sú mimoriadne vysoké.
Podarilo sa vám splniť očakávania, ktoré ste mali pred odchodom na americkú univerzitu?
-- Mojou snahou predovšetkým bolo dostať kvalitné vzdelanie, jedno z najlepších možných, aké sa v ekonomickom smere dá získať. Takisto som si chcel vyskúšať a naučiť sa, ako sa robí výskum na svetovej úrovni a neskôr, po mojom návrate, využiť svoje poznatky a skúsenosti na Slovensku. Myslím si, že väčšinu z toho sa mi podarilo splniť.
Podľa toho ste si aj zvolili tému svojej dizertačnej práce. Vybrali ste si oblasť makroekonómie, presnejšie, skúmali ste pracovné trhy z makroekonomického hľadiska.
-- Moja dizertačná práca pozostáva z dvoch častí. V prvej sa zaoberám slovenským trhom práce a spôsobom, akým sa u nás vytvárajú nové pracovné miesta. Druhá časť je viac-menej teoretická. V nej som vytvoril model, ktorý vysvetľuje skutočnosť, prečo čím dlhšie je človek nezamestnaný, tým ťažšie si hľadá prácu. Túto tému som si vybral hlavne preto, lebo, ako som už spomínal, vždy som sa na Slovensko túžil vrátiť a slovenská ekonomika ma zaujímala najviac zo všetkých. Nechcel som si zvoliť niečo, čo by bolo úplne odtrhnuté od tunajšej situácie.
Podmienky doktorandského štúdia u nás a v USA sa určite v mnohom líšia. Čo vás príjemne prekvapilo a s čím ste, naopak, neboli spokojný?
-- Naozaj si nespomínam na nič, čo by ma nepríjemne prekvapilo. Do určitej miery je tam relatívne veľká sloboda. A to je dobré aj zlé. Napríklad tému dizertačnej práce si tam môže každý zvoliť sám, podľa svojho záujmu. Až potom si hľadá profesora, ktorý bude jeho školiteľom. U nás to väčšinou funguje naopak. Katedra alebo fakulta vypíše témy a študenti si z nich vyberajú. Pričom tieto "predpísané" témy vôbec nemusia byť pre študentov zaujímavé. Možno sa páčia len školiteľovi. Samotné štúdium trvalo päť rokov a tému dizertačnej práce sme si vyberali až po dvoch rokoch. To je na amerických univerzitách štandard. Prvé dva roky tvorilo štúdium ekonomických predmetov a zvyšné tri roky už zaberal samotný výskum a práca na doktorandskej dizertačnej práci.
Väčšina doktorandov v USA popri štúdiu pracuje na čiastočný úväzok, za čo im univerzita poskytuje štipendium a odpúšťa im školné. Aké sú tam možnosti v tomto smere?
-- V USA je len veľmi málo študentov, ktorí by si všetko hradili sami. V podstate sú tam dve možnosti zamestnania, jednou z nich je možnosť učiť, ide o pozíciu "teaching assistant". V našich podmienkach zodpovedá pozícii odborného asistenta. Alebo môžete pracovať ako "research assistant". Ja som pracoval hlavne ako "research assistant" a pomáhal som svojmu školiteľovi pri práci na jeho výskume. Tento systém je výhodný pre obidve strany. Zamestnávaním doktorandov univerzita podstatným spôsobom šetrí finančné prostriedky
Vyskúšali ste si však aj prácu učiteľa. Ako sa vám páčila?
-- Učiť na univerzite je veľmi zaujímavá práca, podnetná, a čo sa mňa týka, tak aj vysoko motivujúca. To platilo tak v USA, ako aj u nás. Sú tu však aj isté rozdiely, napríklad tam vládne dosť silná morálna integrita. Prejavuje sa v dodržiavaní určitých pravidiel, ktoré uľahčujú spoluprácu učiteľa a študentov. Napríklad sa tam takmer vôbec neodpisuje. Na jednej strane si aj samotní študenti uvedomujú, že je to nesprávne a že študujú kvôli sebe a svojej budúcnosti. Na druhej strane aj postoj školy je k tejto otázke nekompromisný. Pri opakovanom porušení pravidiel nasleduje vylúčenie zo školy. Ale aj v iných aspektoch boli študenti relatívne svedomití. Napríklad počas vyučovania nevyrušovali alebo aspoň ja som nemal problémy v tomto smere.
Pristavme sa trochu pri samotnej obhajobe dizertačnej práce. Aj tu existujú rozdiely v porovnaní so systémom, ktorý funguje na našich vysokých školách. O čo ide?
-- Rozdiel je v tom, že u nás, keď odovzdáte dizertačnú prácu, tak v nej už nesmiete nič meniť. Dokonca ani keď sa tam nájde nejaká gramatická či štylistická chyba, nehovoriac už o iných, závažnejších momentoch, súvisiacich so samotným obsahom. Kým tam to funguje úplne naopak. Po obhajobe dizertačnej práce mi členovia komisie odovzdali svoje pripomienky, ku ktorým som sa vyjadril a následne ich do záverov zapracoval. S novou verziou dizertačnej práce som už oboznámil len predsedu komisie. Keďže členmi komisie sú naozaj skúsení odborníci a ich pripomienky sú rozumné, v konečnom dôsledku je dizertačná práca lepšia, kvalitnejšia. Je na zváženie, či tento systém nie je vhodnejší a aj výhodnejší z hľadiska využitia výsledkov výskumu.
Zostal vám okrem štúdia a pracovných povinností na univerzite aj nejaký voľný čas. Ako ste ho trávili?
-- Veľa som cestoval. Navštívil som New York, Chicago, Boston, bol som na Floride, dvakrát som s priateľmi precestoval krížom USA. Bolo to veľmi zaujímavé a na tieto výlety mi zostalo množstvo krásnych spomienok. Navyše, človek tam má možnosť venovať sa rôznym druhom aktivít a záľub, aj takým, ktoré sú na Slovensku pomerne neznáme alebo finančne náročné. Ja som bol aktívny v jednom malom jaskyniarskom klube. Spolu s ostatnými členmi som sa dostal do všelijakých, aj málo známych jaskýň. Dokonca sa mi podarilo dostať sa aj na také miesta alebo do takých chodieb v jaskyniach, ktoré ešte doteraz neboli objavené.
Čo by ste odporučili tým, ktorí sa pre takéto štúdium ešte len rozhodujú?
-- Každý by mal vedieť, čo si od toho sľubuje. Človek sa tam musí vedieť postarať sám o seba a neprenášať zodpovednosť na niekoho iného. Systém štúdia je tam však vytvorený tak, že ak sa človek snaží, vyjde mu v ústrety a nekladie mu prekážky. Pokiaľ je záujem študenta seriózny a vydrží naňho kladené nároky, dosiahnete to, kvôli čomu sa tam vybral.