Kedysi sme sa na ne v televízii či v kine pozerali ako na jeden z odpudzujúcich znakov "zahnívajúceho" kapitalizmu. Dnes sú súčasťou nášho života. Dopĺňajú scenériu takmer všetkých kútov Slovenska -- opustené rozpadávajúce sa výrobné haly, hrdzavejúce torzá konštrukcií, znečistené pozemky zarastené burinou a krovinami, kilometre nevyužitých káblov, rúr -- nefunkčnej infraštruktúry.
Vznikli po krachu bývalých priemyselných podnikov či reštrukturalizácii činností existujúcich firiem.
Kritický stav
"Situácia vo využívaní a revitalizácii voľných objektov bývalých priemyselných podnikov je nevyhovujúca," hovorí viceprezident Združenia automobilového priemyslu Milan Novotný, ktorý je odborníkom Zväzu priemyslu Slovenska na problematiku areálov opustených podnikov. Generálny riaditeľ Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR František Bruckmayer ju dokonca nazýva kritickou.
Areály opustených fabrík, ktoré skončili v konkurze, existujú v takmer každom výrobnom odvetví. Majú za sebou často dlhodobý proces vyjasňovania konkurznej podstaty, majetkových vzťahov a speňažovania majetku. Najhoršia situácia je podľa Novotného pri objektoch metalurgických prevádzok, ťažkého strojárstva, hlavne tých po špeciálnej technike, ale aj objektoch textilných, elektrotechnických firiem či budov pridružených výrob v poľnohospodárstve. Tieto areály sa podľa Bruckmayera využívajú skôr ako skladové priestory a na rôzne druhy živnostníckych činností, čo zrejme nadlho zostane najpraktickejší spôsob ich využitia.
Priestory, o ktoré nie je záujem
Zmeniť existujúci stav by mohli zahraniční i domáci investori. "Vypracovali sme desiatky ponúk na staré objekty. Osobne som prešiel so záujemcami skoro celé Slovensko. Mali sme len desaťpercentnú úspešnosť," spomína Novotný. Prečo? "Keď si investor spočítal náklady na rekonštrukciu, zistil, že za rovnaký, ba v mnohých prípadoch za nižší objem prostriedkov si vie postaviť svoju prevádzku na zelenej lúke. A navyše nebude závislý od vôle prípadného zatiaľ nejasného správcu areálu," vysvetľuje.
Podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu Romana Kuruca 60 až 70 percent investícií smeruje na zelenú lúku. Takto si, jednoducho povedané, investor celý areál rieši tak, ako potrebuje -- vie, do čoho ide.
Aj v čase, keď ešte fungovali, ako pokračuje Novotný, boli objekty väčšinou v zlom technickom stave, energetický náročné, ekologicky znečistené. Oslovení odborníci sa zhodujú, že najväčšími bariérami vstupu zahraničných investorov do hnedých parkov sú nevyrovnané vlastnícke vzťahy a staré ekologické záťaže.
Pomôcť by mal štát
Podľa Novotného investori majú záujem podnikať aj v existujúcich priemyselných zónach s podmienkou, že ich niekto dá do prijateľného stavu. To si neraz žiada veľké náklady. Kto vlastne má mať záujem, aby sa takéto objekty využívali? Podľa viacerých názorov by ho mal byť štát.
Ako pre HN uviedla Dagmar Hlavatá z ministerstva hospodárstva, podľa zákona z roku 2001 o podpore na zriadenie priemyselných parkov nie je možné získať dotáciu na hnedý park. Týkajú sa len parkov na zelenej lúke. Podpora na revitalizáciu hnedých parkov sa poskytuje cez štrukturálne fondy Európskej únie, konkrétne prostredníctvom Sektorového operačného programu Priemysel a služby a Opatrenia 1.2. Jeho implementačnou jednotkou je SARIO. V tomto prípade ide len o projekty verejného sektora. V rámci prvej výzvy prišlo podľa Kuruca sedem projektov, z ktorých boli štyri schválené. Tri z nich sa týkajú obnovy starých areálov. V blízkej budúcnosti by mala byť vyhodnotená druhá výzva na podávanie projektov tohto opatrenia.
Vhodný nástroj podpory -- rizikový fond
Združenie priemyselných zväzov ešte v roku 2000 navrhlo na riešenie situácie hnedých zón vytvoriť fond rizikového kapitálu. "Návrh sme niekoľkokrát predložili ekonomickej rade ministrov, niekoľkokrát prepracovali, no nakoniec nebol prijatý," hovorí Novotný. Navrhovaný fond mal objekty pomôcť zrevitalizovať, prenajať a prípadne postupne odpredať budúcim záujemcom.
Priemernú návratnosť takejto investície v daniach a v zamestnanosti zväz odhadol na menej ako päť rokov. "Pritom sme garantovali, že to nebude paušálne revitalizovanie, ale vždy pre konkrétneho investora," hovorí Novotný.
Aj podľa Kuruca by revitalizáciu starých areálov vedel pomôcť riešiť fond rizikového kapitálu. Prostriedky na svoju činnosť by mohol získať zo štrukturálnych fondov. V prvom kroku je podľa Kuruca dôležité zmonitorovať, čo a v akom stave sa na Slovensku nachádza. Po analýze situácie by sa pre perspektívne zóny mala na mieru ušiť stratégia ich rozvoja a financovať príprava územia pre budúceho investora.
Aj podľa Novotného i Kuruca by Slovensko v tomto smere nemalo strácať čas a čo najskôr nájsť spôsob, ako tomuto procesu pomôcť, kým je ešte zvýšený záujem na jeho území podnikať.
Viaceré pozitívne príklady
Trend výstavby fabrík zahraničnými investormi na zelenej lúke podľa Bruckmayera zrejme potrvá i v budúcich rokoch. "Nie je vylúčené, že v jednotlivých dostatočne lukratívnych prípadoch môže vyjsť aj investícia v hnedom parku. Bude to však skôr výnimka ako pravidlo," hovorí. Iným príkladom riešenia starej priemyselnej zóny je demolácia starých hál, tak, ako to bolo pri bývalých Bratislavských automobilových závodoch. Na ich mieste by malo vyrásť moderné biznis centrum.
"V poslednom čase sledujeme, že aj v starých objektoch predsa len nastal pozitívny, aj keď ešte pomalý, pohyb. Niektorý konkrétni vlastníci si už našli partnerov, ktorým objekty zrekonštruovali a prenajali alebo aj odpredali. Zistili, že sami na to nemajú," hovorí Novotný. Dobre si podľa neho počína napríklad Chemes Humenné a mesto Humenné, ožívajú areály Tesly Stará Ľubovňa, PPS Detva, ZSE Dolný Kubín, ZEZ Krompachy či výrobný areál v Spišskej Novej Vsi. Pozitívnymi príkladmi sú podľa Hlavatej aj obnovy priemyselných území v Trnave, vo Vrábľoch či v Žiari nad Hronom.