Aj slovenské textilky dnes bojujú s lacnejšou konkurenciou z Ázie a hovoria o ohrození svojej existencie. Bol to pritom práve textilný priemysel, ktorý pred vyše 200 rokmi naštartoval industrializáciu Slovenska.
V poslednej tretine 18. storočia prešli textilné manufaktúry na strojovú továrenskú výrobu, čím sa začala priemyselná revolúcia a zrodilo sa prvé priemyselné odvetvie. Niekoľko textilných manufaktúr v tom čase už pracovalo aj na Slovensku. Najväčšiu založil v roku 1736 manžel cisárovnej Márie Terézie František Lotrinský v Šaštíne. Vyrábala bavlnené látky. Zároveň vznikali prvé manufaktúry na spracovanie vlny. Najznámejšou z nich sa stala súkenka grófa Forgáča v Haliči.
Prechod na strojovú výrobu sa podaril v rokoch 1786 -- 1787 majiteľom dvoch pradiarní bavlny v Bratislave a Devíne, kde inštalovali 75 spriadacích strojov. Celkové hospodárske zaostávanie Uhorska a tlak konkurencie z vyspelej rakúskej časti monarchie však mali za následok, že priemyselná revolúcia v textilnej výrobe sa na Slovensku plne presadila až v druhej polovici 19. storočia.
Prvé veľké fabriky
Továrenská výroba sa rozvinula najskôr v spracovaní ľanu a konopy. V 60. rokoch 19. storočia vznikli prvé ľanárske továrne v Kežmarku, Spišskej Novej Vsi a Prešove. Strojová veľkovýroba sa od 70. rokov 19. storočia postupne šírila aj v ďalších odboroch textilnej výroby. Hlavnými reprezentantmi odvetvia sa stali bavlnárske a vlnárske veľkopodniky. Technickú základňu vlnárstva rozšírili v rokoch 1868 -- 1884 továrne spoločnosti Národné spojené textilné závody v Opatovej pri Lučenci a v Bratislave, ako aj menší samostatný podnik na halenové súkno v Banskej Bystrici. Najsilnejšie postavenie vo vlnárstve získal koncern Žilinskej súkennej továrne, ktorý v roku 1890 uviedol do prevádzky centrálny závod v Žiline a neskôr v rokoch 1904 a 1910 pobočné závody v Čadci a Rajci. Sústavu kľúčových podnikov vlnárskeho priemyslu dotváral moderný závod francúzskej firmy Tiberghien v Trenčíne, dokončený v roku 1906. Bavlnársky priemysel sa rozvinul až na prelome 19. a 20. storočia. Jeho podniky však patrili medzi najväčšie a najmodernejšie v celej habsburskej monarchii. Medzinárodný koncern Mautner začal roku 1894 výrobu v novom veľkozávode na bavlnenú priadzu a textílie v Ružomberku. Od roku 1901 sa v areáli predmetného závodu spustila výroba poloautomatických tkáčskych stavov značky Nothrop na vývoz aj na vlastné účely, ktoré predstavovali svetovú špičku. Dva ďalšie kľúčové bavlnárske podniky, Uhorská cvernová továreň a pradiareň bavlny Danubius, ovládaná anglickým kapitálom, spustili výrobu v rokoch 1902 a 1907. Do štruktúry textilného priemyslu sa zaradili aj iné druhy výroby. Patril sem podnik firmy Klinger v Bratislave na výrobu celtoviny a iných výrobkov z juty, ľanu a ťavej srsti, založený roku 1889, ako aj prvý väčší pletiarsky závod v Banskej Štiavnici z roka 1894.
Pomohli dotácie
Silný nástup textilného priemyslu bol okrem iného aj výsledkom podpory uhorskej vlády. Textilné podniky na území Slovenska prevzali v rokoch 1881 až 1914 od vlády priame štátne dotácie 18 mil. K. V roku 1910 textilný priemysel zamestnával vyše 10-tisíc ľudí. Produkcia v roku 1913 dosiahla približne 70 mil. K, čo bolo asi 33 percent produkcie Uhorska.
Náhla zmena
Po vzniku ČSR musel textilný priemysel Slovenska čeliť viacerým vplyvom. Stratil celý systém výhod a úľav zo strany uhorskej vlády, ako aj hlavné odbytiská. Zároveň sa dostal do bezprostrednej konkurencie s vyspelým textilným priemyslom českých krajín. Podiel Slovenska na textilnej produkcii ČSR dosahoval len asi štyri percentá. Na druhej strane však jednotlivé textilné podniky Slovenska patrili aj v novom štáte medzi najväčšie a najmodernejšie. Tento paradox sa v medzivojnových rokoch ešte prehĺbil. Na udržanie konkurencieschopnosti museli textilné podniky pristúpiť k ďalšej reštrukturalizácii. Spoločnosť Mauthner vyviezla do Maďarska časť výrobných zariadení zo svojho bavlnárskeho závodu v Ružomberku. Menšie bavlnárske podniky v Spišskej Novej Vsi a v Bratislave-Petržalke zanikli. Situácia v bavlnárstve sa zlepšila po ovládnutí koncernu Mauthner českou Živnobankou. Kapacity bavlnárskych závodov v Ružomberku sa opäť rozšírili a modernizovali. Živnobanka sprostredkovala subdodávky pre český textilný priemysel a presadila výhodnejšie postavenie ružomberského podniku v celoštátnom bavlnárskom karteli.
Reštrukturalizácia bolestivo zasiahla vlnárstvo. Po tom, čo koncern Žilinskej súkennej továrne ovládol spoločnosť Národné spojené textilné závody, likvidoval jej podnik v Bratislave a kapacity moderného závodu v Opatovej pri Lučenci presunul do Žiliny. Koncern likvidoval aj svoj pobočný závod v Čadci. Centrálny podnik v Žiline sa však rozšíril a modernizoval. Zanikli menšie prevádzky v Banskej Bystrici, ako aj najstarší bavlnársky podnik v Haliči.
Bez väčších problémov pokračoval rozvoj bavlnárskeho závodu v Trenčíne pod ochranou francúzskeho koncernu Tiberghien. Značné ťažkosti pletiarstva prekonala nová spoločnosť Slovenka, založená roku 1924. Prevzala starší závod v Banskej Štiavnici a založila nové prevádzky v Banskej Bystrici a Martine.
Po zásadnej reštrukturalizácii v 20. rokoch sa výrobné kapacity textilného priemyslu opäť dostali približne na predvojnovú úroveň. Ich využitie však bolo v 30. rokoch obmedzované dosahmi veľkej hospodárskej krízy a následnej depresie. Zamestnanosť preto klesla do roku 1937 asi na 8 900 ľudí. Novou kapitolou medzivojnových rokov sa stala výroba chemických vlákien. Začala roku 1920 spustením závodu na umelý hodváb v Senici a pokračovala výstavbou moderného podniku firmy Baťa vo Svite v roku 1935.
V období vojnovej Slovenskej republiky rástla textilná výroba pod vplyvom vojnovej konjunktúry. V rokoch 1939 -- 1943 sa zvýšila približne o tretinu. Zároveň však prišli ťažkosti so zásobovaním základnými surovinami. Pletiarstvo sa rozšírilo o nový podnik firmy Trikota Vrbové a začala sa dovtedy takmer neznáma priemyselná výroba odevov. Reprezentovali ju české firmy Nehera a Rolný, ktoré založili podniky v Trenčíne, Púchove, Žiline a Prešove. Vo výrobe chemických vlákien pribudol nový veľkopodnik nemeckého kapitálu Vistra v Bratislave.
Znárodnenie
Obrat v dejinách textilného priemyslu nastal znárodnením kľúčových podnikov v roku 1945 a najmä nástupom centrálne riadeného hospodárstva. V nasledujúcich štyroch desaťročiach nastal najmä rozmach objemových ukazovateľov. Postupovala však aj modernizácia a rast produktivity práce zavádzaním bezvretenových spriadacích strojov, automatických stavov a inej techniky. Hlavné ohniská rozvoja odvetvia ďalej predstavovali staršie centrá textilnej výroby, ku ktorým pribudlo niekoľko nových závodov a početné vedľajšie prevádzky. V bavlnárstve vznikli tri závody na Záhorí, ale najvýznamnejším sa stal nový kombinát v Leviciach z roku 1971, najväčší v ČSR. Vznikli Bavlnárske závody V. I. Lenina v Ružomberku a Závody MDŽ v Bratislave. Vlnárstvo obnovilo produkciu v niektorých zaniknutých podnikoch a staré centrá pracovali pod novými názvami Slovena Žilina, Merina Trenčín, Poľana Lučenec-Opatová. Ľanárska výroba sa sústredila do tradičného závodu v Kežmarku pod firmu Tatraľan a do nového podniku v Holíči. Pletiarske závody pokračovali v rozvoji pod pôvodnými firmami Slovenka a Trikota, ako aj pod novou firmou Pleta a Tatrasvit. Značný posun nastal v odevnom priemysle. Ten sa ďalej rozvíjal v podnikoch z počiatku 40. rokov s novými firmami Makyta Púchov, Odevné závody Trenčín, Závody kpt. J. Nálepku Prešov alebo Zornica v Bánovciach nad Bebravou. Závody chemických vlákien sa zaradili do chemického priemyslu. V roku 1960 k nim pribudol veľkozávod Chemlon Humenné. Po viacerých zmenách v administratívnom riadení bol textilný priemysel Slovenska v roku 1969 zastrešený spoločným generálnym riaditeľstvom Slovakotex. Roku 1980 odvetvie zamestnávalo približne 95-tisíc ľudí a produkcia dosiahla asi 13 miliárd Kčs.
Konkurencia z Ázie
Po roku 1989 zasiahla textilný priemysel Slovenska nová etapa reštrukturalizácie, ktorá podstatne zmenila charakter celého odvetvia. Najviac postihnuté boli práve tradičné oblasti textilnej výroby, predstavujúce vyše sto rokov jadro odvetvia, ako výroba priadze, nití, metrového textilu, ako aj lacnejších konfekčných odevov. Tieto sféry výroby nestačili konkurovať zahraničnej produkcii, najmä z juhovýchodnej Ázie. Po zrušení kvót na dovoz čínskeho textilu sa uvedený trend ešte prehĺbil. Konkurencii úspešnejšie odolávajú iba firmy zamerané na výrobu luxusného tovaru, ako sú napríklad Makyta, Ozeta Neo a NeoTec Martin.
StoryEditor