Polski Koncern Naftowy -- PKN Orlen -- oznámil v decembri minulého roku, že kúpi litovskú spoločnosť Mažejkjaj Nafta (53,7 percenta za 1,488 mld. USD), patriacu Jukosu. V tieni tejto informácie zostal nejasný osud samotného Jukosu, ale aj Transpetrolu, v ktorom Jukos vlastní 49 percent a zostávajúcich 51 je v rukách Slovenska. Jukos, kedysi najväčšiu a najefektívnejšiu ruskú ropnú spoločnosť, dnes atakujú štátne daňové orgány a ďalší veritelia. Jej aktíva by mal ohodnotiť správca konkurznej podstaty a ešte v tomto roku by ich mal rozpredať.
Je ešte možné Jukos ozdraviť? Môže firma prežiť?
-- Ozdravenie Jukosu bolo možné na začiatku, keď daňové orgány začali uplatňovať svoje požiadavky. Nebudem sa vyjadrovať, do akej miery sú objektívne. Nech o nich rozhodnú súdne procesy, ktoré vedie Jukos. Je nepochopiteľné, prečo daňoví úradníci predtým daňové priznania Jukosu akceptovali, a potom ich začali napádať. Dokazuje to, že aj oni sa dopustili chyby.
O aké súdne procesy ide?
-- Vedie ich Jukos v Rusku, no vzhľadom na ovplyvniteľnosť súdov u nás je výsledok jasný vopred. Súdne procesy sa však vedú i v USA a západnej Európe. Vedie ich skupina Menatep, hlavný akcionár Jukosu -- prvý sa týka daňových požiadaviek, druhý nezákonného predaja spoločnosti Juganskneftegaz (bola hlavnou ťažobnou spoločnosťou v rámci Jukosu s ročnou ťažbou asi 62 miliónov ton ropy -- pozn. autora). Podľa nás bol predaj nezákonný, pretože išlo o výrobné aktívum. Boli tam porušené aj formálne právne podmienky. My sme chceli dlhy splatiť a ponúkali sme namiesto Juganskneftegazu akcie Sibnefti. Akcie sú likvidné. Sibnefť bola jednou z blue chips burzy. Tak, ako ich nechceli kúpiť predtým, nechcú ich ani teraz. Gazprom, ktorý kúpil Sibnefť a premenoval ju na Gazprom nefť, nám pred troma mesiacmi poslal drzý list, v ktorom ponúkol kúpiť naše akcie Sibnefti za dve a pol miliardy dolárov. Pritom trhová cena akcií sú štyri miliardy dolárov.
Ak bolo teda zníženie daňovej záťaže zo strany Jukosu -- čím chcel zvýšiť prítok daní do niektorých regiónov -- protizákonné, to, že k nemu došlo, bolo obojstrannou chybou. Nielen Jukosu, ale aj daňových orgánov. Preto je nelogické zvyšovať daňové zadlženie o pokuty a dvojité pokuty. Sme ochotní vyrovnať daňovú zadlženosť i s pokutami. No nie je to možné okamžite. Informovali sme o tom ruské ministerstvo daní a poplatkov a požiadali sme o rozloženie splátok na dva roky. Povedali nie. Spoločnosť je však zdravá, ceny ropy sú vysoké. Ale zadlženosť je vyššia ako obrat Jukosu. S povolením rozložiť splátky by sme za dva roky zadlženosť vyrovnali a spoločnosť by mohla efektívne fungovať ďalej. Ministerstvo však rozhodlo negatívne. Z toho vidno, že išlo o plánovaný útok na spoločnosť.
Takže firma nemôže fungovať preto, lebo ministerstvo nepovolilo rozloženie splátok?
-- Samozrejme. Podľa výsledkov roku 2005 sme vyťažili 25 miliónov ton ropy. Jukos bol siedmy medzi ruskými spoločnosťami a v objeme spracovanej ropy sa stal lídrom, čo je pre nás veľmi dôležité. V exporte ropných produktov je pridaná hodnota vyššia ako v exporte ropy. Navyše sme predaj ropy preorientovali na ruský trh. Pre zablokované účty sme nemohli zaplatiť preddavok exportnej dane za vývoz do Číny. Nemohli sme zaplatiť ani preddavok železniciam.
Príčina rozpredať Jukos je teda čisto politická?
-- Čisto ekonomická, to znamená -- ide o zvýšenie moci firiem so štátnym kapitálom. Z pozície občana Ruskej federácie viem pochopiť, že po divokej privatizácii 90. rokov (vtedy sa ropné spoločnosti dostali do rúk oligarchov za sumy mnohokrát nižšie, než bola ich reálna hodnota -- pozn. autora) sa štát všetkými možnými spôsobmi snaží zvýšiť podiel v strategických odvetviach, súvisiacich s ropou, plynom, respektíve energetikou. Štát ich chce nielen regulovať s pomocou zákonov, ale aj byť majiteľom aktív. V tomto prípade by mali Rosnefť podporovať a zväčšovať. Avšak iným spôsobom. Mohla by dostávať prednosť pri rozdeľovaní nových licencií, mohol by sa zorganizovať fond, v ktorom by sa kumulovali zdroje na investovanie do hľadania nových ložísk vo východnom Sibíri. Aj daňovú zadlženosť Jukosu by mohli transformovať na kapitál -- zvýšiť ním kapitál Jukosu a túto časť kapitálu dať potom Rosnefti. Nechápem, prečo bolo treba ísť najbarbarskejšou cestou.
Aký je ďalší postup, ako bude prebiehať konkurz?
-- Od 1. augusta máme správcu konkurznej podstaty, skúseného Eduarda Rebruna. Ani tento fakt sa mi však nepáči. Podľa pravidiel by sme mali najprv dostať vonkajšieho správcu, ktorý by mal rok a pol na to, aby zanalyzoval, či sa spoločnosť môže dostať z problémov alebo nie. Naopak, správca konkurznej podstaty dostal rok, aby rozpredal aktíva Jukosu. Najprv zorganizoval tender na výber firmy, ktorá aktíva ohodnotí. Na tendri sa nezúčastnila žiadna zahraničná spoločnosť. Nechceli, pretože si vedia predstaviť, aké problémy s tým môžu byť spojené. Netvrdím, že ruské spoločnosti nie sú dostatočne kvalifikované, je však možné ľahšie ich ovplyvňovať.
V interview v Rádiu Echo Moskvy ste sa vyjadrili, že existuje akcionár, ktorý by chcel kúpiť spoločnosť ako celok. Kam sa podel?
-- Kontaktovali sa so mnou sprostredkovatelia spoločnosti z jednej veľkej ázijskej krajiny. Štát a názov spoločnosti mi nepovedali. Poradil som im, aby sa spojili s manažmentom našej firmy v Londýne. Skontaktovali sa a začali rokovať. Zhodli sa, že na pokračovanie je potrebné, aby Menatep chcel spoločnosť predať. Pritom záujemca bol ochotný zaplatiť dlhy Jukosu, ktoré potvrdil súd a ktoré sú v zozname správcu konkurznej podstaty, a potom získať kontrolný balík akcií, patriaci taktiež spoločnosti Menatep. Lenže v takom prípade by Menatep nič nezískal, okrem toho, že by vyšiel z hry. Menatep sa súdi v Európe a dúfa, že vyhrá 50 mld. dolárov od ruskej vlády. Ponuka z Ázie mu preto nevyhovovala. Neskôr záujem rokovať o kúpe Jukosu vyjadrila Deutsche Bank. Navrhol som, aby sa skontaktovali s Timom Osbornom z manažmentu Menatepu. Tam sa všetko skončilo. Z tohto možno pochopiť, že akcionári Jukosu sa budú naďalej súdiť s vládou Ruska v zahraničí a dúfajú, že súdy vyhrajú.
Čo bude teda s Jukosom, rozpredajú ho?
-- Variantov je niekoľko. V tlači sa objavila informácia, že Rebrun bude nútený predať niektoré z aktív Jukosu, ale so zľavou. Tak je to vždy, keď sa predáva majetok likvidovanej spoločnosti. Je tu však citlivý moment. Firma nebankrotuje preto, že je v zlej situácii, ale preto, že jej oznámili neočakávané daňové zadlženie a bola nútená predať pod cenu Juganskneftegaz (asi trikrát lacnejšie -- pozn. autora). Ak by predala Jugansk za trhovú cenu, daňové požiadavky ministerstva by sme vyrovnali. Dlhy voči zahraničným bankám predstavovali asi miliardu dolárov. Naše účty boli zablokované, preto sme im navrhli, že predáme naše zahraničné aktívum -- Mažejkjaj Naftu. Nakoniec sme svoj podiel predali PKN Orlen za 1,488 mld. USD. Bankám sme sľúbili vyrovnať dlh po predaji Mažejkjaj Nafty s tým, že zaplatíme úroky i penále. No banky medzitým predali časť našej zadlženosti spoločnosti Rosnefť, a tá iniciovala bankrot Jukosu. Prečo ho neinicioval štát alebo ministerstvo daní a poplatkov? Im patrí oveľa väčší dlh ako Rosnefti. Ak neiniciovali bankrot, prečo potom nedovolili rozloženie splátok?
Získajú základné aktíva Jukosu Gazprom nefť a Rosnefť?
-- Bolo by to logické vzhľadom na to, čo chce vláda. Tomsknefť má licencie na ťažbu. Je to spoločnosť, ktorú čaká rozvoj a pre Gazprom je veľmi zaujímavá. Snažím sa však vláde vysvetliť dôležitý fakt -- okrem majoritných akcionárov, ktorí vlastnia vyše 63 percent akcií, má Jukos minoritných akcionárov. Viac ako 35 percent. Z nich asi 23 percent držia tri americké hedgingové fondy, kúpili ich začiatkom roku 2003. Argument, že ich kúpili draho, neobstojí. V polovici roku 2003 rokovala s nami jedna americká ropná spoločnosť (podľa našich informácií ExxonMobil -- pozn. autora) a za 45 percent akcií Jukosu bola ochotná zaplatiť 25 mld. USD. Minoritní akcionári chápu, že kúpili akcie za správnu cenu. Ak sa Jukos rozpredá a oni nič nedostanú, pôjdu sa súdiť. Ak Jukos nebude existovať, budú sa súdiť so spoločnosťou, ktorá kúpila Jukos. Ak sa Jukos rozpredá po častiach, budú sa súdiť s ruskou vládou, čo zhorší imidž Ruska.
Existuje však riziko, že neefektívne riadenie štátnych firiem zadlávi pozitívny vývoj v 90. rokoch a na začiatku nového tisícročia -- vývoj, ktorý tu bol vďaka súkromným spoločnostiam.
-- Riziko existuje. No mali by sme vychádzať z toho, prečo vznikli ropné spoločnosti, ktoré tu máme. Vznikli vďaka dvom faktorom. Po prvé, cena aktív bola nízka a po druhé, pomohla pozitívna konjunktúra cien ropy. Vysoké ceny ropy priniesli vysoké príjmy, firmy mohli investovať. Nechápem, prečo štát pokutuje firmy, ktoré ťažia viac, než je v zmluve. V minulosti za to dávali titul Hrdina socialistickej práce. Pochopiteľne, ak sa porušujú pravidlá ťažby, prípadne podmienky ochrany životného prostredia. Ale to sa predsa dá dokázať. Slabé miesto je transportná infraštruktúra. Málo investujeme do výstavby ropovodov. Vzhľadom na mnohé konflikty okolo exportu ropy a plynu do Európy je jasné, že sme už dávno mali postaviť ropovod do Číny. Veď Čína už zakázala export svojho uhlia, importuje uhlie z Austrálie, ropu a plyn dováža z Blízkeho a zo Stredného východu. Chodorkovskij začal rozvíjať stratégiu Jukosu v tomto smere. Ponúkal postaviť ropovod do Číny, ktorý by financoval Jukos a čínska strana. Rusko by s ním nemalo žiadne náklady. Bolo potrebné to iba schváliť. Ruská strana však bola proti, pretože výhodnejšie bolo postaviť ropovod do Nachodky. Tamten ropovod je tiež strategický a potrebný, ale ak súkromný sektor ponúka realizovať takú investíciu bez štátneho kapitálu, prečo ju nepovoliť? Málo investícií ide aj do hľadania nových ložísk a ich prípravy na ťažbu, nemalé objemy kapitálu sú potrebné tiež na modernizáciu rafinérií. Energetické suroviny svetová ekonomika potrebuje a ak by boli vhodné investičné podmienky, mnohé zahraničné firmy by boli ochotné vkladať svoje peniaze.
Kým sa aktíva Jukosu neohodnotia, nebude sa rokovať ani o predaji Transpetrolu?
-- Nedávno sa v tlači objavila informácia, že spoločnosť ENI chce investovať takmer 10 mld. USD do ťažby a spracovania ropy v Rusku. Možno urobili toto vyhlásenie s ohľadom na blížiace sa oznámenie cien aktív Jukosu. Pokiaľ ide o Transpetrol a Mažejkjaj Naftu -- náš manažment by sa mal snažiť predať aktíva za čo najvyššiu cenu. Inak môžu akcionári protestovať, že predaj by bol neregulárny. Nejde však len o cenu, treba brať do úvahy aj záujmy štátu. Je jasné, že pre nás a ďalšie ruské spoločnosti je Litva dôležitý partner a Mažejkjaj Nafta je strategická a potrebná infraštruktúra. Aj pre Litovčanov je dôležité mať spoľahlivých partnerov. V prvom rade, ruské ropné spoločnosti môžu garantovať dlhodobé dodávky. Je nepochopiteľné, prečo ruská vláda nepodporila naše spoločnosti v procese predaja Mažejkjaj Nafty a prečo sa upustilo od možnosti ponechať toto aktívum v rukách ruskej spoločnosti. Prakticky sme sa vzdali transportnej a spracovateľskej infraštruktúry, strategicky dôležitej pre Rusko. Podľa mňa to nie je správne.
S Transpetrolom, v ktorom má podiel Slovensko, môže byť vývoj podobný. Vaši ministri mali odlišné názory na privatizáciu aj na blížiaci sa predaj podielu Jukosu v Transpetrole. Veď pre vás by asi tiež bolo zaujímavé, keby šli dodávky ropy z východu z Ruska a aby bol ropovod plne vyťažený a vaše príjmy za prepravu vysoké. Na Ministerstve hospodárstva SR predsa existuje oddelenie, ktoré je zodpovedné za ropný a plynárenský sektor ekonomiky, najlepšie by bolo sadnúť si za stôl s manažmentom a akcionármi Jukosu a vypracovať podmienky spolupráce výhodné pre všetkých zainteresovaných.
Je slovenská vláda dostatočne aktívna v úsilí odkúpiť podiel Jukosu?
-- Neviem. Predaj má na starosti manažment spoločnosti. Po tom, ako vymenovali správcu konkurznej podstaty 1. augusta minulého roku, akoby sa londýnsky manažment Jukosu uložil na zimný spánok. Inokedy je zložité ich vôbec zastihnúť.
Po raste cien ropy v rokoch 2002 -- 2003 začalo do ekonomiky prúdiť obrovské množstvo dolárov. Často to však vyzerá tak, že ruská vláda tieto peniaze investuje neefektívne. Kam vkladať kapitál, aby čo najefektívnejšie pracoval?
-- Rast cien energetických surovín Rusku pomohol. Má pozitívne saldo rozpočtu, vysoko pozitívnu obchodnú bilanciu. Rastú devízové rezervy centrálnej banky. Založil sa stabilizačný fond. Veľa sa hovorí o fonde budúcich generácií -- ale vari chceme nechať budúcej generácii nerozvinutú infraštruktúru? Veď nemáme rozvinutú cestnú sieť. Doteraz nemáme kompaktnú diaľnicu, ktorá by spájala Moskvu s Vladivostokom. Ako soľ sú potrebné nové ropovody a plynovody a mali by sa stavať teraz. Každý rok totiž náklady rastú.
V akom stave bude podľa vás ruská ekonomika o desať rokov, ak budú ceny ropy nízke?
-- Som od prírody optimista. I napriek tomu, čo sa deje, sa mi zdá, že životná úroveň stúpa, hoci niektoré problémy pretrvávajú. Napríklad na vidieku. Ľudia sú nezamestnaní, pijú, naše hospodárstvo sa vyvíja nárazovo, neexistuje stabilná línia. Príčinou nestability je, že majetková forma, ktorá prevládala za čias ZSSR, teda štátne, respektíve družstevné vlastníctvo, odučila ľudí správať sa k majetku ako k svojmu, byť pripravení pracovať 10 -- 12 hodín pre to, aby vývoj šiel dopredu. Tento prístup sa len pomaly dostáva do povedomia ľudí. Dlho nič také nebolo. Preto tu máme také a onaké metamorfózy. S naším vývojom a pri našej veľkosti sa nemôžeme stať krajinou ako USA. Alan Greenspan nedávno USA charakterizoval slovami, že Spojené štáty sú čoraz menej výrobnou spoločnosťou a čoraz viac spoločnosťou spotreby. Hoci majú veľké množstvo patentov, inovácií, know-how, samotná výroba sa už dávno presúva z USA inam, kde sú suroviny bližšie a pracovná sila lacnejšia. Rusko sa nemôže stať spoločnosťou spotreby. Už len preto, že máme suroviny, po ktorých bude vo svete stále dopyt. Otázne iba je, v akej forme budeme vystupovať na svetovom trhu. Budeme ťažiť uhlie a vyvezieme ho ako surovinu, alebo postavíme tepelné elektrárne a vyvezieme elektrinu. Napríklad my teraz uhlie neťažíme. Keby sme dali Číňanom koncesiu, kopali by ho hoci aj lopatami.
Kto je Viktor Vladimirovič Geraščenko (69)
Vyštudoval moskovský finančný inštitút a od roku 1960 začal pracovať v sovietskej centrálnej banke. Najprv bol účtovníkom pre zahraničné operácie, neskôr prešiel postupne sovietskymi bankami v Londýne, Bejrúte, Singapure a opäť v Moskve, keď medzitým pracoval aj vo Frankfurte nad Mohanom. Neustále stúpal po kariérnom rebríčku, až sa v roku 1989 stal riaditeľom centrálnej sovietskej banky. Bol vlastne posledným prezidentom Gosbanky ZSSR. Po menovej reforme v roku 1991 odstúpil z funkcie, ale už o rok sa do kresla vrátil. V roku 1994 ho po novej peňažnej reforme prepustili, ale v roku 1998 sa na štyri roky opäť stal guvernérom Centrálnej banky Ruskej federácie. V roku 2002 sa s bankovou sférou rozišiel a vstúpil do politiky medzi nacionalistov.
V roku 2004 sa dostal do čela krachujúceho Jukosu. Geraščenko vystríha, že spôsob, akým litovská ropná firma Mažejkjaj padla do rúk neruskej spoločnosti, sa vraj môže zopakovať aj pri Transpetrole, v ktorom má významný podiel slovenská vláda.