Pred vojnou bol zlatý vek koruny

Korunová mena na našom území zaznamenala jedno z vrcholných období v rokoch 1918 - 1945. Boli to zlaté roky, lebo pozícia československej a neskôr slovenskej koruny bola v danom období aj z medzinárodného hľadiska významná. Zrod korunovej meny nového štátu bol pritom zložitý. Rakúsko-Uhorsko totiž zanechalo v tejto oblasti katastrofálne dedičstvo. Kedysi hodnotná rakúsko-uhorská mena, ktorá v ČSR obiehala až do februára 1919, podľahla počas prvej svetovej vojny hyperinflácii a krytie obeživa predstavovalo iba 1,2 percenta. Vláda preto pristúpila vo februári 1919 k menovej odluke. Nasledovala menová reforma, oficiálne uskutočnená okolkovaním rakúsko-uhorských bankoviek na československú menu v období od 3. do 9. marca 1919. Menová reforma prehodnotila vzťah širokých vrstiev obyvateľstva k novému štátu. V podmienkach Slovenska, najmä v jeho východných častiach, mala komplikovaný priebeh. Všeobecne panujúca neistota a nedôvera k novému štátu spôsobili, že vo viacerých regiónoch sa príchod novej meny stretol s odporom. Kolkovanie starej meny preto v skutočnosti trvalo až do jesene 1920. V marci 1919 okolkovali v celej ČSR peniaze v hodnote 9,4 miliardy rakúsko-uhorských korún (K). Približne 29 percent z nich zadržalo ministerstvo financií, aby zabránilo ďalšiemu prehlbovaniu inflácie.

Samostatný ceduľový ústav
Ďalším krokom historického významu v menovej oblasti bol zákon č. 187 z apríla 1919. Určoval za menovú jednotku nového štátu Československú korunu (Kč). Okolkované bankovky sa mali postupne vymieňať za štátovky, čo znamenalo, že právo vydávať platidlá na určitý čas prevzal štát. K 6. marcu 1919 vznikol aj samostatný ceduľový ústav ČSR s funkciou správcu meny, ktorý nahradil národnú banku monarchie rakúsko-uhorskú banku. Išlo však o dočasnú provizórnu inštitúciu s názvom Bankový úrad pri ministerstve financií. Riadil ho bankový výbor a direktórium. Svoju úlohu plnil do roku 1926. Slovensko tu malo iba jediného zástupcu, Ľudovíta Medveckého. Už na jar 1919 začali tlačiť štátovky v hodnote 1, 5, 10, 20, 50, 100, 500, 1 000 a 5 000 korún. Z výtvarnej stránky väčšinu z nich upravil maliar Alfonz Mucha. Mince razili v Štátnej mincovni v Kremnici. Prvou bol dvadsaťhaliernik podľa návrhu sochára Otakara Španiela.

Kontroverzné posilnenie meny
Menová reforma otvorila cestu k postupnej stabilizácii finančnej sústavy. Vývoj meny však stále ohrozovala inflácia. Skupina národohospodárov na čele s ministrom financií Aloisom Rašínom preto presadila defláciu, čiže posilnenie meny, rôznymi zásahmi na domácom aj zahraničnom trhu pomocou zahraničných pôžičiek. Výsledkom bolo zvýšenie kurzu československej koruny oproti referenčnej mene, švajčiarskemu franku, o 340 percent od októbra 1921 do októbra 1922. Deflačná akcia mala kontroverzný dosah. Zabezpečila dlhodobý stabilný kurz československej meny, ale podlomila vývoz a celú úverovú sústavu. V polovici 20. rokov finančné inštitúcie stabilizovali kurz československej koruny oproti americkému doláru v pomere 100 Kč:2,90 až 3,03 $. Ten pretrval do roka 1934. Garantom stability meny sa stala Národná banka československá, ktorá začala svoju činnosť 1. apríla 1926. Tým provizórny Bankový úrad pri ministerstve financií zanikol. Na čele Národnej banky stál guvernér a deväťčlenná banková rada. Slovensko malo vo vedení opäť len jedného zástupcu, Ľ. Medveckého, a neskôr Metoda Bellu.
Nový ceduľový ústav zriadil na Slovensku pobočky v Bratislave, Košiciach, Žiline, Martine a Ružomberku. Medzi kľúčové úlohy patrila výmena štátoviek za bankovky. Ako prvé vošli do obehu bankovky v hodnote 20 korún s podobizňou A. Rašína a M. R. Štefánika. Ďalšie vychádzali postupne. Napríklad v roku 1929 päťdesiatkorunáčka a päťstokorunáčka a roku 1932 tisíckorunáčka. Na ich grafickom stvárnení spolupracovali Alfonz Mucha, Max Švabinský a iní. Bankovky mali kovové krytie zlatým pokladom štátu a svetovými devízami. Konečným cieľom bolo dosiahnuť zlatý štandard meny, čiže voľnú zmeniteľnosť koruny za devízy kryté zlatom. Uvedený cieľ sa podarilo realizovať v októbri 1929. Zlatý obsah jednej koruny stanovili na 44,58 mg zlata. Nástup veľkej hospodárskej krízy a dramatický pokles zahraničného obchodu si však vynútili proexportné opatrenia, medzi ktoré patrila aj devalvácia meny. Uskutočnili ju opakovane v rokoch 1934 a 1936. Zlatý obsah meny sa tým znížil na 31,21 mg. Počas krízy zaviedli aj viazané devízové hospodárstvo, čo znamenalo koniec zlatého štandardu meny.

Inflačná špirála
Nová kapitola sa začala po štátoprávnych zmenách na jeseň 1938. Obdobie autonómie Slovenska prinieslo iba malé zmeny. Ceduľový ústav dostal nový názov s pomlčkou Národná banka Česko-Slovenská a bankovú radu rozšírili o niekoľko zástupcov zo Slovenska. Označenie československej koruny sa zmenilo z Kč na K. Úplne nová situácia nastala po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Jedným z atribútov samostatnosti bola menová rozluka. Vládnym nariadením č. 45 zo 4. apríla 1939 zaviedol nový štát vlastnú menu Slovenskú korunu (Ks). K uvedenému dňu vznikol aj nový ceduľový ústav, Slovenská národná banka. Jej guvernérom sa stal národohospodár Imrich Karvaš. Do obehu boli emitované štátovky aj bankovky.
Mince opäť razila Štátna mincovňa v Kremnici. Ako prvú vyrazila slovenskú päťkorunáčku v júli 1939. Papierové platidlá tlačili najskôr v Prahe, potom v Nemecku a od roka 1943 v novej modernej tlačiarni podniku Neografia v Martine. Na výtvarné riešenie platidiel vypisovali konkurzy. Tie vyhrali umelci Š. Bednár, A. Kajlich a ďalší. Nové bankovky vydávali až do posledných týždňoch existencie Slovenskej republiky. Napríklad ešte vo februári 1945 dali do obehu papierové päťkorunáčky. Na platidlách prevládali výjavy zo slovenských dejín. Napríklad averz tisíckorunáčky z novembra 1940 niesol výjav Svätopluka a jeho synov. Na pozadí rozmachu vojnovej hospodárskej konjunktúry v Slovenskej republike si jej mena udržiaval silnú medzinárodnú pozíciu. V okolitých krajinách, najmä v Nemecku, postupovala inflácia podstatne rýchlejšie. Zlom nastal na jeseň 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania a obsadení krajiny nemeckými jednotkami. Slovenská vláda musela hradiť všetky náklady za pobyt nemeckej armády, čo roztočilo inflačnú špirálu. V období od januára 1944 do marca 1945 sa množstvo peňazí v obehu zvýšilo z 3 823 miliónov korún na 11 649 miliónov. V porovnaní s menovou situáciou v susedných štátoch, napríklad v Maďarsku, však slovenská koruna ostávala podstatne pevnejšou a obiehala na Slovensku až do hospodársko-politických zmien na jeseň 1945.