Korunová mena sprevádzala od konca 19. storočia každodenný život viacerých národov strednej Európy. Po zániku Rakúsko-Uhorska v roku 1918 niektoré nové štáty korunovú menu zrušili. Národy bývalého Československa jej však ostali verné dlhé desaťročia napriek zásadným štátoprávnym zmenám. Až prelom tisícročí, vznik spoločnej európskej meny a vstup Slovenska, ako aj Česka do EÚ priniesol postupný obrat vo vzťahu Slovákov a Čechov k zaužívanej mene. Boli to práve občania a predstavitelia Slovenska, ktorí sa ako prví na pôde niekdajšieho Československa odhodlali k odvážnemu kroku opustiť domovský prístav korunovej meny.
Konvenčná mena
Keď budeme hľadať jej počiatky na území dnešného Slovenska, musíme sa vrátiť späť do habsburskej monarchie druhej polovice 19. storočia. Monarchia vtedy zažívala búrlivú priemyselnú revolúciu, najskôr v rakúskej a od poslednej tretiny 19. storočia aj v uhorskej časti štátu. Predpokladom úspešného ekonomického vývoja celej krajiny bola stabilná hodnotná mena. V platnosti však boli počas celého 19. storočia rôzne menové systémy a platidlá. Už od roka 1753 malo vtedajšie Rakúsko (od roka 1867 Rakúsko-Uhorsko) v platnosti tzv. konvenčnú menu zavedenú Máriou Teréziou. Konvenčnú preto, lebo vznikla dohodou -- konvenciou Rakúska a niektorých nemeckých štátov o razbe kovových platidiel s jednotným obsahom striebra. Základnou jednotkou konvenčnej meny v Rakúsku bol jeden zlatý, ale razený v striebre. V obehu sa nachádzali aj zlaté mince (kremnické dukáty s obsahom približne 3,46 g zlata) a drobné medené mince.
Menová reforma
Rozmach tovarovo-peňažných vzťahov a ustavičný rast výdavkov štátu si vyžiadal aj paralelné zavádzanie papierových peňazí. Tie už v roku 1703 začala v malých množstvách vydávať Viedenská mestská banka, ktorá postupne nadobudla funkcie centrálnej emisnej banky. V roku 1762 prešla na popud štátu k vydávaniu papierových peňazí v obrovských miliónových hodnotách -- známych ako "bankocetle". Boli rovnocenné kovovým peniazom a štát ich menil za striebro. Množstvo papierových peňazí v obehu však neúmerne narastalo oficiálnymi aj tajnými emisiami a hodnotné kovové mince sa z obehu vytrácali. Na začiatku 19. storočia, najmä v dôsledku astronomických výdavkov na vojnu proti Napoleonovi, bola situácia taká neúnosná, že štát musel pristúpiť v roku 1811 k menovej reforme a devalvácii. Inflačné "bankocetle" začal vymieňať za papierové štátovky tzv. viedenskej meny, ľudovo nazývané "šajny". Aj nová mena počas niekoľkých rokov podľahla hyperinflácii. V roku 1816 preto vznikol prvý oficiálny ceduľový ústav monarchie -- Privilegovaná rakúska národná banka vo Viedni, ktorá mala za úlohu sťahovať znehodnotené štátovky viedenskej meny a nahrádzať ich bankovkami s charakterom zákonného platidla. Uvedené označenie v praxi znamenalo, že sa nové bankovky stali rovnocennými strieborným peniazom konvenčnej meny. Opatrenia zabezpečili na určité obdobie stabilizáciu menového vývoja.
Transformácia ceduľového ústavu
Počas revolúcie 1848 -- 1849 získalo Uhorsko nezávislosť a začalo vydávať vlastné papierové peniaze, ktorých hodnota rýchlo klesala a po revolúcii ich stiahli z obehu. Počas hospodársko-politického rozvratu bola viedenská vláda v roku 1849 opäť prinútená k emisii štátoviek s tzv. núteným obehom -- na trhu sa museli povinne odoberať v pevne stanovenom kurze. Kovové peniaze takmer úplne zmizli z obehu a inflácia nových štátoviek postupovala až do roka 1854, keď vláda poverila ceduľovú banku, aby ich vymenila za hodnotnejšie bankovky. Po ukončení výmeny zaviedla monarchia v roku 1857 novú tzv. rakúsku menu spoločnú s krajinami Nemeckej colnej jednoty. Menovou jednotkou ostal jeden zlatý, pozostávajúci zo 100 grajciarov. Ceduľová banka začala emitovať bankovky s hodnotami v desiatkovej sústave, ktoré boli z jednej tretiny kryté striebrom a z dvoch tretín výnosom eskontu zmeniek. Išlo o bankovky strieborného štandardu, ale ich voľnú zmeniteľnosť za strieborné mince sa podarilo udržať iba krátko. Rakúsku menu oslabili vojny s Talianskom a Pruskom v rokoch 1862 a 1866. V zložitej hospodárskej situácii si štát vypomáhal novými emisiami štátoviek. Rakúsko-uhorské vyrovnanie viedlo k transformácii ceduľového ústavu na Rakúsko-uhorskú banku s centrami vo Viedni a v Budapešti, založenú v roku 1878. Banka mala pobočky aj na území Slovenska.
Od striebra k zlatu
Priaznivý hospodársky vývoj monarchie v poslednej štvrtine 19. storočia umožnil zavedenie modernej pevnej meny, ktorá mala definitívne ukončiť viackoľajnosť menového vývoja a krízové otrasy. Ustavičný pokles hodnoty striebra súčasne zapríčinil prechod menového systému na krytie zlatom. V roku 1892 zaviedlo Rakúsko-Uhorsko úplne novú korunovú menu. Tá nahradila tradičnú menovú jednotku zlatý v striebre novou rakúsko-uhorskou korunou s obsahom zlata 0,328 g. Koruna sa delila na 100 halierov. V skutočnosti jedno- a dvoj- a päťkorunové mince razili zo striebra, pričom objem kovu predstavoval 50 percent objemu striebra zo zlatého rakúskej meny. V zlate sa razili desať- a dvadsaťkorunové mince. Kovové peniaze boli dualistické, čiže s rozdielnymi nápismi a znakmi pre rakúsku a uhorskú časť monarchie. Dualistický charakter mali aj papierové koruny, oficiálne kryté zlatom. Zavedenie zlatého štandardu meny, teda voľnej zmeniteľnosti papierových korún za menové zlato, však vládne finančné kruhy odkladali. Zlatý štandard sa realizoval iba vymeniteľnosťou za svetové meny viazané na zlato. Rakúsko-uhorská banka práve cestou devízovej politiky a diskontnými sadzbami, od ktorých sa odvíja úroková miera, zabezpečovala hodnotu novej meny. Ľud si na koruny zvykol až po roku 1900 a ešte dlho prepočítaval ceny na zlaté a grajciare.
Na začiatku 20. storočia sa korunová mena otriasala v hospodárskych krízach a počas prvej svetovej vojny nastal pád. Nesmierne vojnové výdavky monarchia kryla ďalšími emisiami papierových peňazí a štátnymi pôžičkami. Hodnota papierového obeživa sa počas vojny zvýšila z 2,5 miliardy na 29 miliárd korún. Štátny dlh vzrástol na 50 miliárd korún. Kovové platidlá vrátane niklových haliernikov obyvateľstvo stiahlo z obehu, preto strieborné koruny museli nahradiť papierové. Monarchia zanechala ťažké bremeno znehodnotenej meny, ktoré museli niesť nástupnícke štáty.