Po roku 1948 sa slovenské elektrárenstvo stalo súčasťou jednotnej štátno-monopolistickej ekonomiky s centrálnym stranícko-byrokratickým riadením. Pre elektrárenstvo v tomto období bol charakteristický prudký rozmach na jednej strane a tendencie k byrokratickej centralizácii a k neustálym, často zbytočným, organizačným zmenám na druhej strane.
Elektrifikáciu Slovenska už pred rokom 1948 riadil jednotný podnik Slovenské elektrárne, ktorý bol v roku 1945 znárodnený. Nastupujúci komunistický režim Slovenské elektrárne, n. p., zrušil a rozčlenil na regionálne podniky, priamo podriadené ústrednému orgánu Energetické závody na Slovensku, n. p. Tento orgán ďalej podliehal Hlavnej správe elektrární a centrálnemu ministerstvu energetiky v Prahe. Energetické závody na Slovensku, n. p., pôsobili iba krátke obdobie. Už v roku 1952 boli nahradené nástupným orgánom Oblastná správa elektrární, trust Bratislava, n. p., ktorý sa roku 1954 pretvoril na Energostrust, n. p., Bratislava. Energotrust riadil energetickú sústavu pozostávajúcu z rozvodných a výrobných podnikov. Územie Slovenska sa rozčlenilo medzi päť regionálnych rozvodných podnikov so sídlom v Bratislave, Nitre, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach, podobne ako v medzivojnovom období. V roku 1954 na Slovensku ďalej pôsobili štyri výrobné elektrárenské podniky so sídlom v Bratislave, Ladcoch, Krompachoch a v Zemianskych Kostoľanoch. S postupujúcou výstavbou elektrární pribúdali nové výrobné podniky. Budovanie elektrických vedení realizoval samostatný podnik Elektrovod s hlavnými centrálami v Bratislave a Žiline. Okrem toho sa postupne formovala výskumná základňa energetiky, kontrolné orgány a centrálny dispečing pre koordináciu energetických systémov v rámci ČSR, ako aj v medzinárodnom meradle. Roku 1956 zanikol Energotrust, n. p., a slovenské elektrárenstvo bolo podriadené priamo ministerstvu energetiky prostredníctvom Hlavnej správy elektrární v Bratislave.
Pripojenie za štvrtinu
Komunistický režim vytvoril aj nové legislatívne základy rozvoja elektrárenstva, odrážajúce zásadné sociálno-ekonomické zmeny. Dňa 19. decembra 1949 prijalo Národné zhromaždenie zákon č. 273 o sústavnej elektrifikácii vidieka. Zákon menil hlavné ustanovenia staršieho zákona o podpore elektrifikácie vidieka z roku 1926, ako aj znenie doplňujúcich legislatívnych opatrení. Podľa nového zákona pripájaný súkromný účastník na vidieku hradil 25 percent nákladov elektrifikácie, zatiaľ čo hlavným investorom sa stal energetický podnik. Legislatívnym opatrením kľúčového významu sa stal zákon č. 79 z 19. decembra 1957, označovaný ako druhý elektrifikačný zákon, ktorý zakotvil všetky podstatné právne a hospodársko-politické zmeny v elektrárenstve od roku 1948. Ministerstvo energetiky týmto zákonom oprávňovalo energetické podniky budovať a prevádzkovať elektrárenské zariadenia na podklade gescie. Sledovaný zákon súčasne rušil platnosť elektrifikačného zákona ČSR z roka 1919, tvoriaceho základný kameň rozvoja elektrifikácie po dobu predchádzajúcich 38 rokov.
Elektrifikácia sa skončila
Od konca 50. rokov až do nástupu tzv. politickej normalizácie v 70. rokoch prebiehali v elektrárenstve, podobne ako v celom hospodárstve, pokusy o ekonomickú reformu a nové metódy riadenia. Súčasťou reformných pokusov bol zápas o "emancipáciu" samostatných orgánov hospodárskeho riadenia na Slovensku. V prvej etape reforiem sa však ešte posilnila centralizácia. Roku 1958 došlo k zrušeniu Hlavnej správy elektrární v Bratislave a celé elektrárenstvo prešlo pod bezprostrednú kontrolu ministerstva energetiky v Prahe. V súvislosti s novým územno-správnym členením Slovenska na tri kraje od roku 1961 sa dovtedajších päť regionálnych rozvodných závodov a niektoré výrobné elektrárenské podniky zlúčili do troch energetických podnikov pre západné, stredné a východné Slovensko so sídlom v Bratislave, Žiline a Košiciach. Práve v tomto období sa zavŕšil dlhodobý proces elektrifikácie Slovenska napojením poslednej obce na elektrické vedenia 8. októbra 1960. Slovensko sa tým v budovaní elektrárenstva zaradilo medzi popredné krajiny sveta.
Na pozadí ďalšej etapy hospodárskych reforiem v polovici 60. rokov bolo slovenské elektrárenstvo podriadené dvom novým celoštátnym centrálnym podnikom Československé energetické závody, Praha a Výstavba energetických závodov, Praha. Obnovenie samostatných centrálnych orgánov elektrárenstva na Slovensku sa dosiahlo až počas vrcholnej fázy reforiem a po federalizácii ČSR v rokoch 1968 - 1969. Uznesením vlády č. 128 z 25. apríla 1969 vznikla samostatná výrobno-hospodárska jednotka Slovenské energetické podniky, trust Bratislava. Osamostatnené boli aj ďalšie zložky energetickej sústavy. Roku 1977 sa hospodársky charakter Slovenských energetických podnikov zmenil na koncern, pozostávajúci z troch regionálnych rozvodných podnikov, dvoch výrobných podnikov, podniku Elektrovod a z ďalších zložiek.
Koniec normalizácie
Po dlhom období politickej normalizácie nastali v elektrárenstve podstatné hospodársko-politické zmeny až na sklonku 80. rokov. Výsledkom nových pokusov o reformu centrálne riadenej ekonomiky bol zákon o štátnom podniku č. 88/1988. Na jeho podklade vznikol aj štátny podnik Slovenské energetické podniky, š. p., Bratislava. Pádom komunistického režimu v novembri 1989 dostali prebiehajúce ekonomické reformy úplne nový rozmer. Už roku 1990 bol zákon o štátnom podniku novelizovaný legislatívnou normou pod číslom 111. Novela zákona umožňovala, aby sa z väčšieho koncernového podniku vyčlenili odštepné závody ako samostatné štátne podniky. To bol impulz na vznik viacerých energetických podnikov. Medzi nimi sa ako samostatné subjekty etablovali aj regionálne energetické závody so sídlom v Bratislave, Žiline a Košiciach. S prehlbovaním ekonomických reforiem sa od roku 1992 začala aj v energetike privatizácia a formovanie samostatných akciových spoločností. V novembri 1994 bola založená spoločnosť Slovenské elektrárne, a. s., Bratislava. Počas kupónovej privatizácie sa roku 1994 pripravili viaceré elektrárenské privatizačné projekty. V dôsledku politických zmien sa však privatizácia zastavila a odsunula až na obdobie po roku 2000 do nových politických podmienok.