Konkurzné konanie, hoci je založené na pomernom uspokojení, sa musí od svojho začiatku vyrovnať s existenciou pohľadávok, ktoré sú založené na rôznom ekonomickom a právnom základe. Okrem pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva, musí konkurz riešiť aj pohľadávky verejného práva, okrem pohľadávok pevných, t. j. nemenných musí riešiť aj osud pohľadávok založených na plávajúcom základe, t. j. všetky pohľadávky odvíjajúce sa od matematického modelu súčinu úrokovej sadzby a času. Ak by konkurzné konanie už na začiatku neustálilo hodnotu všetkých pohľadávok na spravodlivom princípe, nebolo by možné priznať každému nositeľovi pohľadávky práva hlasovať v konkurze, lebo konkurzné konanie nie je založené na princípe 1 veriteľ = 1 hlas, ale každý veriteľ má toľko hlasov, koľko pohľadávok prihlásil a z toho koľko obhájil pri popieraní. Preto sa v zákone o konkurze prijala zásada ustáleného stavu.
Zásada ustáleného stavu sa prejavuje v samotnom zákone o konkurze a vyrovnaní v konštrukcii niektorých typov vylúčených pohľadávok. Tým, že sú vylúčené z uspokojenia niektoré typy pohľadávok, neznačí, že súčasne aj právne zanikli. Naopak, všetky vylúčené pohľadávky právne žijú, iba ich právne účinky spočívajú počas konkurzného konania rovnako ako beh premlčacej lehoty. Po ukončení konkurzného konania, pokiaľ zostáva úpadcovi niektorý majetok (napríklad v dôsledku vylúčenia majetku z konkurznej podstaty z dôvodu nepredajnosti), je možné začať súdne konanie, resp. pokračovať v exekúcii proti tomuto majetku z titulu vylúčených pohľadávok. Uvedená zásada sa v konkurze u úrokov z omeškania prejavuje vylúčením, t. j. nezahrnutím týchto typov úrokových pohľadávok do záverečnej správy bez možnosti sa dovolávať súdnej nápravy.
Na úroky z omeškania postihujúce majetok úpadcu môžeme pozerať v konkurznom konaní v dvoch rovinách:
a) úroky z omeškania pri pohľadávkach, ktoré neboli zmluvne dohodnuté, t. j. prípad nedohodnutých úrokov z omeškania pri dohodnutej ako aj pri nedohodnutej pohľadávke a
b) zmluvné sankcie (inak povedané aj zmluvne dohodnuté úroky z omeškania).
V prípade uvedenom pod písmenom a) ide o úroky z omeškania, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, inak povedané úpadca sa dostal do omeškania pred vyhlásením konkurzu.
Vyhlásením konkurzu sa beh času nezastaví, ale táto skutočnosť rozdelí úroky z omeškania na dve časti:
1. Predkonkurzné úroky z omeškania, t. j. úroky z omeškania, ktoré prirástli (z hľadiska časového) v období pred vyhlásením konkurzu. Túto skupinu úrokov z omeškania, ktoré vznikli na základe zákona, uznáva zákon o konkurze a vyrovnaní a contrario ako oprávnené nároky na uspokojenie v konkurznom konaní, ale iba, ak sú riadne prihlásené a nie sú popreté. Pritom je celkom irelevantná právna skutočnosť, podľa ktorej mali úroky z omeškania vzniknúť, t. j. či ide o škodu, bezdôvodné obohatenie alebo napríklad kúpnu zmluvu, v ktorej úroky z omeškania neboli dohodnuté.
2. Konkurzné úroky z omeškania, t. j. úroky z omeškania, ktoré sa začali vytvárať (prirastať) v čase po vyhlásení konkurzu (t. j. vrátane dňa vyhlásenia konkurzu), sú vylúčené z uspokojenia v konkurznom konaní. Sem v žiadnom prípade nepatria zákonné úroky z omeškania, kedy nárok na ne vznikol dňom vyhlásenia konkurzu alebo neskôr z dôvodu omeškania na strane správcu konkurznej podstaty.
Trochu odlišný režim je u úrokov z omeškaní uvedených pod písmenom b), t. j. zmluvne dohodnutých. V prípade predkonkurzných úrokov z omeškania je situácia rovnaká, t. j. patria medzi prihlasované pohľadávky, ktoré možno počas konkurzného konania uspokojiť. Naopak, skupina konkurzných úrokov z omeškania zo zmluvy je z uspokojenia vylúčená, a to bez ohľadu, či ide o časť, ktorá prirástla, alebo nárok na ne vznikol až v dôsledku omeškania správcu konkurznej podstaty s plnením zmluvne prevzatých povinností. Ako už bolo v úvode zdôraznené, z uspokojenia sú vylúčené úroky z omeškania ako pohľadávky, ktorých veľkosť sa vyvíja s plynutím času ako právnej skutočnosti. Okolnosť, že tieto pohľadávky sú vylúčené z uspokojenia nevedie automaticky k záveru, že sa v konkurznom konaní neprihlasujú a taktiež, že nepodliehajú prieskumnému pojednávaniu. Zákon o konkurze v § 20 ods. 1 ukladá povinnosť všetkým veriteľom úpadcu, aby v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky, t. j. aj úrokové pohľadávky. Úrokovú pohľadávku je potrebné uplatniť v slovenskej mene prepočítanú na pevnú sumu do dňa vyhlásenia konkurzu.
Samotný fakt, že zákon o konkurze a vyrovnaní určité typy pohľadávok vylučuje, sa prejaví až v štádiu uspokojovania konkurzných veriteľov. Konkurzný súd pri prieskume záverečnej správy postupom podľa § 29 odsek 3 zákona o konkurze a vyrovnaní odstraňuje chyby, t. j. že skúma, či pohľadávka, ktorá nebola popretá a ktorá by mala byť vzhľadom na dosiahnutú výšku speňaženia podstaty uspokojená, nemá byť vzhľadom na ustanovenie § 33 odsek 1 z rozvrhu vyčiarknutá. Pri pozitívnom zistení musí byť úroková pohľadávka z rozvrhu vyčiarknutá a následne zostane neuspokojená bez možnosti sa dovolávať opravy. Rovnaký prístup musí konkurzný súd zaujať aj pri kontrole uspokojovania úrokových pohľadávok mimo rozvrhového konania -- ide o prioritné pohľadávky uvedené v § 31 odsek 1. Napríklad akákoľvek snaha oddelených veriteľov o uspokojenie úrokových pohľadávok, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu, musí zostať neuspokojená, lebo uvedené pohľadávky nie je možné uspokojiť v konkurznom konaní žiadnym spôsobom.
Úroky z omeškania z úrokov z omeškania?
Často sa v praxi môžete stretnúť s mylným názorom, že všetky dlhy, vrátane samotných úrokov z omeškania je možné zaťažiť úrokom z omeškania. Opätovne si môžeme ukázať na príklade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako na tento problém nazerá aktuálna judikatúra. V tomto prípade išlo o priznanie práva na úroky z úrokov vo výške 18 % ročne, ktoré boli za obdobie od 31. októbra 1992 až do 31. decembra 1992 vyčíslené v pevnej sume 8 700 Sk. Najvyšší súd SR upozornil s odkazom na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, že platí stav, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku, alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania, určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obchodného zákonníka.
Ďalej Najvyšší súd SR vyslovil, že úroky z omeškania sú následkom nesplnenia peňažného záväzku a vznikajú vtedy, ak si dlžník nesplnil včas a riadne svoju povinnosť, spočívajúcu v zaplatení peňažného záväzku. Úroky z omeškania nahradzujú škodu, ktorú veriteľ utrpel tým, že nemohol včas disponovať dlžnou sumou. Zámerom úpravy § 369 Obchodného zákonníka bolo zamedziť dlžníkovi, aby mohol nezaplatenú sumu využiť na podnikanie, a preto toto zákonné ustanovenie dáva možnosť dohodnúť výšku úrokov. Výklad citovaného ustanovenia uvádzaný žalobcom nie je preto odôvodnený. Úroky z omeškania sú sankciou, a teda príslušenstvom pohľadávky, a preto za omeškanie so zaplatením úrokov z omeškania nevzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka, pretože v tomto prípade ide o omeškanie so zaplatením príslušenstva. Preto Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie predchádzajúceho súdu ako správne, keď úroky z omeškania z úrokov z omeškania odmietol priznať.
Malá platba na veľký dlh
Opätovne sa odrazme od praktickej situácie. Nedostatok finančných prostriedkov v našej spoločnosti sa prejavuje okrem iného aj v tom, že mnohí podnikatelia svoj dlh splácajú v nižších sumách. Uvedená situácia nie je zakázaná, nakoľko Obchodný zákonník v tomto prípade podľa § 329 ukladá veriteľovi povinnosť prijať aj čiastočné plnenie (iné konanie by sa muselo hodnotiť ako hore spomenuté omeškanie veriteľa), pokiaľ by neodporovalo povahe záväzku alebo hospodárskemu účelu, ktorý je nielen veriteľom sledovaný, ale je aj dlžníkovi známy. Pokiaľ je čiastočne plnený dlh už po splatnosti, potom sa okrem istiny začne účtovať aj úrok z omeškania. Preto zákonite vznikne otázka: Tak čo vlastne bolo uhradené? Uvedená otázka je o to závažnejšia, lebo v účtovníctve je potrebné sa s touto skutočnosťou vyrovnať. Pri tom pre dlžníka je výhodnejšia situácia, keď platba sa zúčtuje na istinu a nie na úroky z omeškania, o ktorých sme hore povedali, že sa na rozdiel od istiny neúročia. Samozrejme, postoj veriteľa je celkom opačný. Obchodný zákonník túto situáciu rieši v § 330 tým spôsobom, že pokiaľ si zmluvné strany neupravia načrtnutú situáciu odlišne, pánom platenia je dlžník. Jeho povinnosťou je oznámiť, ako si Jeho Veličenstvo Dlžník želá, aby sa platenou sumou naložilo. Pokiaľ neposkytne uvedenú informáciu, môže veriteľ najskôr započítať sumu na úroky z omeškania, a zostatok, pokiaľ zvýšil, sa použije na čiastočné zníženie istiny.