Nástup na pracovnú cestu z miesta trvalého bydliska
Môže zamestnávateľ určiť zamestnancovi nástup na pracovnú cestu aj z miesta trvalého bydliska (nie len z miesta trvalého pracoviska) a zaplatiť mu odtiaľ cestovné náhrady? A to aj v prípade, že pracovná cesta pri nástupe z miesta bydliska prechádza miestom pracoviska a pokračuje až do miesta jednorazového výkonu práce?
-- Zákon o cestovných náhradách definuje pracovnú cestu ako dobu od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste, do ukončenia tejto cesty. To platí aj o zahraničnej pracovnej ceste. Zákon ďalej uvádza, že zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, dobu trvania, spôsob dopravy a miesto ukončenia pracovnej cesty. Môže tiež určiť ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že určenie miesta nástupu a miesta ukončenia pracovnej cesty je právom i povinnosťou zamestnávateľa. Prihliada pritom nielen na efektívnosť a hospodárnosť, ale aj na to, aby sa účel pracovnej cesty splnil bez zbytočných prestojov, ktoré môžu spočívať práve v tom, že zamestnancovi bude určený nástup na pracovnú cestu z pracoviska namiesto jednoduchšieho nástupu na pracovnú cestu priamo z bydliska. V prípade, že zamestnávateľ určil nástup na pracovnú cestu z pracoviska, cestovné náhrady sa poskytujú len od odchodu na pracovnú cestu z pracoviska. Ukončenie pritom môže byť určené opäť na pracovisko alebo až do bydliska. Ak by však zamestnávateľ určil miesto nástupu na pracovnú cestu z miesta bydliska, uhrádzajú sa cestovné náklady od odchodu z bydliska, bez ohľadu na to, že cesta prebieha okolo pracoviska. Na záver ešte uvádzame, že nový Zákonník práce, účinný od 1. apríla 2002, umožňuje zamestnávateľovi vysielať zamestnanca na pracovné cesty len so súhlasom zamestnanca, okrem prípadov, že pracovné cesty vyplývajú priamo z charakteru práce (napr. obchodní zástupcovia). Ak by vo vašom prípade bolo vysielanie na pracovnú cestu z miesta pracoviska v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnancov, môžu zamestnanci takto nariadenú pracovnú cestu odmietnuť, resp. dožadovať sa určenia miesta nástupu na pracovnú cestu z miesta bydliska.
Prestávky na jedenie a oddych
Od 1. 4. 2002 sa podľa nového Zákonníka práce prestávky na jedenie a oddych v dĺžke 30 minút nezapočítavajú do pracovného času. Môže zamestnávateľ aj naďalej nútiť zamestnancov, aby sa stravovali v jedálni, hoci im jedlo nie vždy vyhovuje, alebo majú právo sa za 30 minút najesť mimo budovy alebo využiť tento čas len na oddych?
-- Cieľom nového Zákonníka práce je predovšetkým prispôsobenie pracovnoprávnych predpisov normám platným v krajinách Európskej únie, kde sa eviduje len čistý pracovný čas bez prestávok na jedenie a oddych. Táto právna úprava nemala mať vplyv na zamestnancov, pretože zamestnávatelia mali skrátiť rozsah doterajšieho pracovného času o polhodinu prestávky na jedenie na tzv. čistý pracovný čas s tým, že priemerný hodinový zárobok zamestnancov mal byť prepočítaný na takto skrátený pracovný čas, a teda mal byť zvýšený. Zamestnávateľ nemôže nútiť zamestnancov, aby sa stravovali v závodnej jedálni, na druhej strane však zamestnanci v takomto prípade strácajú nárok na príspevok na stravovanie. Zamestnanci môžu počas polhodinovej prestávky odpočívať aj na pracovisku, prípadne môžu ísť mimo pracoviska. Nadriadení zamestnanci musia sledovať dodržanie polhodinovej prestávky svojich podriadených, čo v prípade opustenia pracoviska môže spôsobovať väčšie problémy ako pri evidovaní zamestnancov, ktorí idú do jedálne v areáli pracoviska alebo ostávajú na pracovisku. Táto otázka má vplyv aj na posudzovanie prípadného úrazu a pracovného úrazu. Preto môže byť v pracovnom poriadku dohodnuté, že zamestnanci počas pracovnej zmeny nebudú opúšťať budovu pracoviska.