Oceňovanie zásob patrí k jednej z výhradných domén štandardu IAS 2. V zmysle uvedeného štandardu sú za zásoby považované zložky majetku s nasledujúcim určením:
* sú určené na predaj (t. j. tovar),
* sú spracovávané v procese výroby (t. j. nedokončená výroba a polotovary vlastnej výroby),
* spotrebovávajú sa v procese výroby alebo pri poskytovaní služieb (materiál).
Napriek týmto všeobecným vymedzeniam štandard explicitne vylučuje svoju pôsobnosť v prípade vykazovania a oceňovania:
* biologického majetku a poľnohospodárskej produkcie (v momente jej zberu),
* finančných nástrojov,
* nedokončenej výroby (v prípade zmlúv o investičnej výstavbe).
Nad rámec uvedených výnimiek sa štandard ďalej nevzťahuje na prípady oceňovania zásob:
* producentov poľnohospodárskych, lesohospodárskych a nerastných produktov (pokiaľ sú tieto zásoby oceňované v čistej realizačnej hodnote),
* obchodníkov s komoditami (ak sú ich zásoby oceňované v objektívnej hodnote zníženej o náklady odbytu).
Pre ostatné druhy zásob štandard stanovuje základné oceňovacie veličiny, vymedzuje spôsob určenia ceny zásob vlastnej výroby a určuje podmienky a spôsob použitia skutočných, vopred stanovených cien a spriemerovaných cien. Základnou oceňovacou základňou, ktorú štandard IAS 2 predpisuje pre oblasť zásob, je oceňovanie vo výške historických nákladov na obstaranie. V prípadoch, ak toto ocenenie nezodpovedá reálnym trhovým podmienkam a realizačná cena (znížená o náklady odbytu, tzv. čistá realizačná hodnota) je nižšia ako náklady na obstaranie, sú účtovné jednotky povinné zásoby oceniť práve vo výške čistej realizačnej hodnoty (IAS 2.9). Pri oceňovaní pritom nie sú účtovné jednotky obmedzené iba na použitie informácií o skutočných nákladoch na obstaranie.
Pretože tieto informácie sú k dispozícii spravidla s istým časovým odstupom a zároveň si vyžadujú existenciu zložitého systému skladovej evidencie, štandard explicitne určuje, že účtovné jednotky môžu pri oceňovaní použiť aj zjednodušené spôsoby oceňovania zásob:
* oceňovanie vychádzajúce z vopred stanovených cien a sledovania globálnych oceňovacích rozdielov,
* oceňovanie vychádzajúce z úpravy predajnej ceny zásob o stanovené percento obchodnej marže (tzv. metóda maloobchodného predaja).
Zásoby vlastnej výroby
Na rozdiel od tých zásob, ktoré sú obstarávané z externého prostredia, stojí účtovná jednotka v prípade zásob vlastnej výroby pred problémom, súvisiacim so získaním objektívnych podkladov pre stanovenie nákladov na ich obstaranie. Štandard v tomto prípade uvádza, že zásoby vlastnej výroby by sa mali oceňovať vo výške zodpovedajúcej priamym nákladom, variabilnej časti výrobnej réžie a zodpovedajúcemu podielu fixnej časti výrobnej réžie. Je zrejmé, že v tomto prípade si oceňovanie zásob vyžaduje existenciu stabilného systému manažérskeho účtovníctva, schopného poskytovať relevantné informácie o variabilných a fixných nákladoch.
Použitie spriemerovaných cien
Na vyjadrenie hodnoty spotrebovaných zásob môže účtovná jednotka použiť buď individuálne ocenenie každej položky zásob, alebo (ak ide o homogénnu skupinu zásob) použije spriemerované ceny. Použitie spriemerovaných cien je potrebné najmä v tých prípadoch, kde by vzhľadom na počet individuálnych položiek zásob rovnakého druhu, ich cenu alebo charakter zásob (napr. sypké látky) bolo technicky nemožné alebo ekonomicky nevýhodné oceňovať ich osobitne.
K týmto metódam patrí oceňovanie s využitím váženého aritmetického priemeru nákladov na obstaranie alebo využitie metódy FIFO (prvá cena na ocenenie prírastku zásob sa použije aj ako prvá cena na ocenenie úbytku zásob). V porovnaní s minulosťou je použitie metódy LIFO (vzhľadom na novelizované znenie štandardu IAS 2) vylúčené. Použitie tohto štandardu je povinné pre účtovné závierky zostavené za účtovné obdobia začínajúce sa od 1. januára 2005 a neskôr. Pre vydavateľstvo spracoval Ing. Miloš Tumpach, PhD., EU Bratislava (Medzinárodné účtovné štandardy číslo: 2/2004).
Metóda ocenenia
Individuálne zásoby Homogénna skupina zásob
Individuálna cena Vážený aritmetický priemer Metóda FIFO