Podľa § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Čo je však obsahom slovného spojenia nekonal dobromyseľne? Právna teória hovorí, že ktokoľvek, kto so zreteľom na všetky okolnosti veci vedel, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor iného, nekoná dobromyseľne. Poviete si -- podarená definícia, z nej sme sa nič nedozvedeli. Dobre vám tak, musím odpovedať, aspoň poznáte, aký tvrdý je sudcovský chlebík. Ale žarty stranou. Súdna judikatúra nedostatok dobromyseľnosti u pôvodného vlastníka veci určuje okamihom zrušením zmluvy formou odstúpenia, lebo od tohto okamihu vedel sám, že už nemôže byť vlastníkom.
Dobromyseľnosť je vlastne dôvera, t. j. nie absolútne vyčerpávajúca právna argumentácia, ale iba osvedčenie si základných informácií o právnom stave z dostupných informácií. Aby bola osoba označená za dobromyseľnú, nemusí zodrať topánky behaním za advokátmi alebo štátnymi orgánmi, aby jej potvrdzovali jej dobromyseľnosť, t. j. môže byť pasívna v získavaní informácií. Na druhej strane ponúknuté informácie nesmie odmietnuť.
Príklad
Napríklad, keď pánovi XY ako vlastníkovi veci niekto iný zatelefonuje, že on je vlastníkom veci, od tohto okamihu, hoci v budúcom súdnom konaní sa táto skutočnosť nepreukáže, nie je pán XY dobromyseľným vlastníkom veci, a to až do okamihu, kedy sa preukáže opak, t. j., že dotyčná osoba nie je vlastníkom veci.
Pripomeňme si, k bezdôvodnému obohateniu môže často krát prispieť neplatná zmluva (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka -- plnenie z neplatného právneho dôvodu). Potom tá zmluvná strana, ktorá plnila (napríklad zaplatila požadovaný preddavok) sa bude domáhať aj zaplatenia úrokov z omeškania v duchu známej argumentácie: Koľko som už mohol mať, keby som dal peniaze do banky! Ako sme uviedli, opak je pravdou. Iba výnimočne Občiansky zákonník pripúšťa tomuto postihnutému nešťastníkovi nárok na vydanie úžitkov, t. j. na úrok z omeškania. Zákon zásadne nastavil situáciu, že všetci sme dobromyseľní, a preto naše konanie je správne. Iba v prípade, že žalobca preukáže, že žalovaný so zreteľom na všetky okolnosti veci musel vedieť, že sa bezdôvodne obohacuje na jeho úkor iného, potom sa od preukázaného okamihu môže domáhať priznania úrokov z omeškania. Napríklad žalobca pred podaním žaloby vyzve žalovaného na dobrovoľnú úhradu dvakrát uhradenej pohľadávky. Pritom doloží ústrižky poštových poukážok, podľa ktorých je evidentne preukázané, že skutočne žalobca opätovne uhradil tú istú sumu, a z uvedeného dôvodu na strane žalovaného vznikol preplatok. Je celkom irelevantné, či si žalobca overil, akým spôsobom s jeho žiadosťou žalovaný naložil. Od dátumu doručenia žalovaný nie je dobromyseľný.
Opätovne si dovolím načrtnutú problematiku priblížiť na príklade. Jeden slovenský poľnohospodársky podnik dlhodobo dodával svojmu odberateľovi zeleninu v drevených debničkách. Debničky neboli na dodacích listoch výslovne označené ako vratné. Dodávateľ ich spoločne s cenou tovaru vyúčtoval vo vystavenej faktúre a odberateľ bez mihnutia oka uhradil celú cenu dodávky. Potom vystavil vratnú faktúru na palety, a debničky zaslal dodávateľovi. Tak to fungovalo viacero rokov. Jedného krásneho dňa vyvrcholila nespokojnosť odberateľa s platobnou disciplínou dodávateľa, a preto sa obrátil na súd s požiadavkou, aby žalovaný zaplatil cenu vrátených debničiek spoločne s úrokmi z omeškania. Súd v konaní zistil, že žalovaný ako dodávateľ si bol vedomý skutočnosti, že nemal zaúčtovať uvedené debničky žalobcovi, a bránil sa tým, že žalobca ako odberateľ nemal tieto debničky mu zaplatiť a následne opätovne fakturovať, ale naopak, mal vystavené faktúry reklamovať v cene debničiek. Žalobca s odkazom na dodacie listy a faktúry dodávateľa, na ktorých debničky neboli špecifikované ako vratné, a ďalej na právnu istotu účastníkov zmluvného vzťahu uviedol, že nemal argumenty na odmietnutie vystavených faktúr, a nebol si vedomý toho, že by sa bezdôvodne obohacoval. Súd dané konanie posúdil v tom duchu, že žalovaný na rozdiel od žalobcu nebol dobromyseľný, a priznal žalobcovi úroky z omeškania.
Dedičské konanie
Podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že smrť dlžníka nie je dôvodom pre zánik povinnosti na zaplatenie úrokov z omeškania, nakoľko smrťou dlžníka žiadna povinnosť nezanikne. Zásadnou výnimkou, ktorá spôsobuje zánik povinnosti vyplatiť úroky z omeškania, je zánik záväzku smrťou dlžníka, pokiaľ jej obsahom bolo plnenie, ktoré bolo osobne späté s dlžníkom. Napríklad iba nebohý maliar vďaka svojmu nadaniu mohol namaľovať portrét, na ktorý sa zaviazal pri prevzatí značnej zálohy, alebo iba nebohý účtovník mohol skontrolovať účtovníctvo druhej firme, a jeho maloleté deti nemôžu a ani nie je možné od nich žiadať, aby túto činnosť bez znalosti príslušných predpisov a vzhľadom na svoj vek mali ako dediči vykonať. V obidvoch uvedených príkladoch, ako som už spomínal, boli vyplatené riadne zálohy, a na tieto zálohy sa vzťahuje hore uvedený režim bezdôvodného obohatenia. V žiadnom prípade však veriteľ si nebude môcť nárokovať úroky z omeškania, lebo nepreukáže nedostatok dobromyseľnosti u dedičov.
Tiež si dovolím upozorniť, že podľa § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedôjde automaticky k zániku práva na zaplatenie úrokov z omeškania, lebo smrťou veriteľa zanikne iba to právo, ktorého plnenie bolo obmedzené len na jeho osobu. Napríklad po smrti otca, ktorý mal nárok na vyplatenie náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku dopravnej nehody, tento nárok zanikne. V prípade, že nepôjde o uvedené príklady a smrťou pohľadávka nezanikne, potom sú s ňou zákonite spojené úroky z omeškania. Ale pozor.
V dedičskom konaní existujú dve nepríjemné výnimky -- limitácia, nulový majetok a nanútené plnenie.
a) limitácia: Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka osamotený dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Prípad viacerých dedičov je riešený v ďalšom odseku, podľa ktorého pri väčšom počte dedičov, zodpovedajú títo za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.
b) nulový majetok: Pokiaľ dedičia sa na dedičskom konaní dozvedia, že ich podarený predok im nič nezanechal, t. j. že neexistuje žiadny majetok, ktorý by sa mohol dediť, súd zo zákona dedičské konanie zastaví a v spojení s § 470 nezodpovedajú za žiadne dlhy, t. j. že ani nároky na zaplatenie úrokov z omeškania nie je voči nim možné uplatniť.
c) nanútené plnenie: V prípade predlženého dedičstva sa dediči môžu dohodnúť o prenechaní takéhoto dedičstva nešťastným veriteľom. Viete si sami predstaviť tú nepríjemnú situáciu, keď namiesto peňazí je vám, ako veriteľovi, ponúknuté zopár starších vecí, ktoré sú od starožitných predmetov na hony vzdialené. Nespokojný veriteľ môže ponúknuté veci odmietnuť (§ 175t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Potom vstupuje štát do hry a nariaďuje likvidáciu dedičstva, prostredníctvom jeho speňaženia. Dedičstvo, ktoré sa nepodarilo speňažiť, pripadá na základe rozhodnutia dedičského súdu, štátu.
Zhrňme si doterajšie poznatky o osude úrokov z omeškania v dedičskom konaní. Smrťou dlžníka, resp. veriteľa nezaniká, s určitými výnimkami, právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Dochádza tu však ku kvantitatívnej zmene u dlžníka -- poručiteľa, že z nelimitovanej povinnosti dlžníka uhradiť úroky z omeškania, ktoré majú vo väčšine prípadov narastajúci charakter s časom, sa povinnosť dlžníka -- dediča uhradiť úroky z omeškania môže limitovať do výšky nadobudnutého dedičstva (dedičského podielu), resp. je nulová u nemajetných dlžníkov.