Z praxe súdneho rozhodovania je zrejmé, že dochádza k častému spolužitiu starých rodičov so svojimi vnúčatami, čo má za následok množstvo súdnych sporov, pretože prenajímatelia a vlastníci bytov nechcú týmto neplnoletým vnúčatám uznať prechod práva nájmu po zomrelom starom rodičovi. Okresný súd ako prvostupňový súd riešiaci prípad s takýmto predmetom sporu právoplatným (t. j. s potvrdením odvolacieho súdu) rozhodnutím určil, že na navrhovateľa prešlo právo nájmu bytu. Odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu navrhovateľa titulom náhrady trov konania do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľom predmetného konania bol maloletý vnuk zomrelého hlavného nájomcu bytu, zo zákona o rodine zastúpený na predmetné konanie svojou matkou, keďže maloletý navrhovateľ nemal v čase podania návrhu vo veci spôsobilosť konať sám pred súdom. Odporcom v konaní bol vlastník a prenajímateľ bytu, voči ktorému sa navrhovateľ domáhal určiť existenciu jeho nájomného vzťahu. Išlo o jednu z mestských častí mesta Bratislava.
Z odôvodnenia rozhodnutia
Čoho sa navrhovateľ svojím návrhom a na základe akých skutočností domáhal?
- Návrhom sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je nájomcom bytu nachádzajúceho sa v Bratislave, resp. že naňho v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OBZ) prešlo právo nájmu k predmetnému bytu, ktorého vlastníkom a prenajímateľom je odporca, po nebohom starom otcovi, s ktorým žil v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti. Naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej žaloby videl v skutočnosti, že odporca prechod nájmu na navrhovateľa nerešpektuje a žiadosti o prechod nájmu bytu nevyhovel.
V čom spočívala obrana odporcu?
- Odporca žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa podmienky prechodu nájmu bytu požadované ust. § 706 ods. 1 OBZ, keďže ako maloletý prirodzene viedol spoločnú domácnosť so svojimi rodičmi, nakoľko neexistuje súdne rozhodnutie o jeho zverení do výchovy starého rodiča.
Aké dokazovanie súd vo veci vykonal?
- Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov (susedov nebohého zomrelého nájomcu, ako i susedov rodičov navrhovateľa), oboznámil sa s vyjadrením zákonnej zástupkyne navrhovateľa (matky), oboznámil sa s obsahom Rozhodnutia o pridelení bytu na zomrelého nájomcu, s obsahom Nájomnej zmluvy, s obsahom Zmenového lístka k evidenčnému listu nájomníka, s úmrtným listom nebohého nájomcu bytu a po takto vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu vo veci vydal rozhodnutie.
Aký skutkový stav bol zistený vykonaným dokazovaním?
- Nájomcom bytu nachádzajúceho sa v Bratislave, vo vlastníctve odporcu, bol až do svojej smrti dňa starý otec navrhovateľa.
Navrhovateľ je na uvedenej adrese k trvalému pobytu prihlásený od roku, v zmenovom lístku k evidenčnému listu zo dňa je zapísaný ako spolubývajúca osoba, na poštovej schránke v predmetnom obytnom dome mal od roku vyznačené svoje meno. Nájomca bytu zomrel dňa, pričom v čase od do bol v dôsledku zhoršenia jeho zdravotného stavu hospitalizovaný. Na základe výsluchu navrhovateľa, vyjadrenia jeho zákonnej zástupkyne, svedkov súd zistil, že navrhovateľ sa k starému otcovi do predmetného bytu nasťahoval v roku. Z výpovede navrhovateľa a jeho zákonnej zástupkyne vyplynulo, že došlo k presťahovaniu len osobných vecí (šatstvo, hygienické a školské potreby), a to postupne v menších množstvách, preto súd nevykonal podrobné dokazovanie na presné zistenie doby nasťahovania sa navrhovateľa do bytu a spôsobu tohto nasťahovania sa a v tomto smere príslušné výpovede svedkov ani nevyhodnocoval. Nebohý nájomca bytu požiadal vlastníka bytu o prevod vlastníctva bytu, ktorý právny úkon sa však za života starého otca nezrealizoval.
Pokiaľ ide o charakter spolužitia starého otca so svojím mal. vnukom, mal súd za preukázané z vykonaných výpovedí, že navrhovateľ sa so svojím starým otcom spoločne stravovali (mimo obedov starého otca zabezpečovaných opatrovateľskou službou a obedov vnuka v školskej jedálni), navrhovateľ pomáhal so zabezpečovaním nákupov, upratoval a pod., ktoré skutočnosti jednoznačne vyplynuli z výpovede navrhovateľa, vyjadrenia jeho zákonnej zástupkyne a svedkýň - susied starého otca. Svedkovia - susedia starého otca taktiež uviedli skutočnosti o pripravovaní sa navrhovateľa na vyučovanie v predmetnom byte. Z výpovede navrhovateľa a jeho matky bolo zrejmé, že navrhovateľ s nebohým nájomcom sa podieľali spoločne na platení nájomného a ostatných platieb súvisiacich s obhospodarovaním bytu a na ďalších výdavkoch súvisiacich s bežným životom. Svedkovia - susedia rodičov navrhovateľa jednoznačne uvádzali, že navrhovateľa od roku vídali menej často a že od jeho rodičov majú vedomosť, že býval u starého otca. Zo svedeckých výpovedí, ako i z výpovede samotného navrhovateľa a jeho matky vyplynulo, že navrhovateľ sa od hospitalizácie nebohého nájomcu opäť zdržuje v byte svojich rodičov.
Ktoré ustanovenia hmotného práva mal súd na zreteli pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania?
- Ide o § 706 ods. 1 OBZ o prechode nájmu bytu na osobu vnuka nájomcu v prípade ich spolužitia v spoločnej domácnosti ku dňu smrti nájomcu a v prípade, že vnuk nemá vlastný byt.
Aké úvahy viedli súd k rozhodnutiu vo veci?
- V zmysle citovaného ustanovenia je dňom rozhodným deň smrti hlavného nájomcu bytu, preto i z vykonaného dokazovania treba brať zreteľ na okolnosti zistené k tomuto dňu. Keďže doba pre prípad spolužitia vnuka a prarodiča nie je stanovená, súd mal za to, že z okolností prípadu sa musí vždy dať vyvodiť záver, že išlo o spolužitie v jednom byte s úmyslom žiť takto do budúcnosti.
* Pokiaľ ide o splnenie podmienky nevlastnenia vlastného bytu navrhovateľom, súd vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ nemal nájomný ani žiadny iný (napr. vlastnícky) pomer k žiadnemu inému bytu, nedisponuje žiadnou nájomnou zmluvou, resp. titulom nadobudnutia a listom vlastníctva k nijakému bytu. Ak zo strany odporcu bolo poukazované na neplnoletosť navrhovateľa, s ktorou odporca dával do súvislosti jeho vzťah k bytu svojich rodičov, súd mal za to, že nájomcami takéhoto bytu sú vždy len rodičia a ich dieťa môže mať v byte z titulu osoby spolužijúcej len právo bývania. Tézu o nevlastnení vlastného bytu mal preto súd v predmetnom konaní za jednoznačnú a zrejmú.
* Súd sa v rámci dokazovania zameral na zisťovanie, či navrhovateľ v deň smrti svojho starého otca viedol s týmto spoločnú domácnosť. Súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 706 ods. 1 OBZ nekladie podmienku prihlásenia sa k trvalému pobytu, nekladie podmienku evidovania u prenajímateľa, resp. správcu bytu (berúc do úvahy, že v prípade navrhovateľa došlo i k takémuto formálnemu dotiahnutiu právneho stavu). Právne relevantným v tomto smere je len faktické žitie, resp. nežitie v spoločnej domácnosti, pričom príslušné ustanovenie zákona v rámci vymedzovania osôb, ktorým môže svedčiť prechod nájmu bytu, nerozlišuje medzi osobami plnoletými a neplnoletými.
* V tejto súvislosti mal súd za to, že v prípadoch spolužitia neplnoletého potomka (vnuka, vnučky) s nájomcom bytu (prarodičom) je k splneniu podmienok uvedených v § 706 ods. 1 OBZ potrebné, aby dieťa bývalo s nájomcom bytu ako príslušník jeho domácnosti so súhlasom svojich zákonných zástupcov a nie je nevyhnuté rozhodnutie príslušného orgánu o zverení do výchovy. Je potrebné totiž rozlišovať pojmy vedenie spoločnej domácnosti, ktorý je upravený v § 115 OBZ, a pojem zverenie do výchovy v zmysle zákona o rodine. Ak sú naplnené pojmové znaky spoločnej domácnosti, ktorú v zmysle § 115 OBZ tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, ide o príslušníkov spoločnej domácnosti, bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k zvereniu jednej osoby do výchovy druhej.
* Spolužitie fyzických osôb sa považuje za trvalé, ak sú tu okolnosti, ktoré nasvedčujú úmyslu viesť takéto spoločenstvo trvale, a nielen na prechodnú dobu.
* V predmetnej veci súd v tomto smere vychádzal zo skutočnosti, že v čase nasťahovania sa navrhovateľa do predmetného bytu zdravotný stav nájomcu nebol v takom zlom štádiu, že by bolo možné uvažovať o účelovosti takéhoto úkonu. Práve opačne, súdu sa javila byť hodnoverným dôvodom nasťahovania sa vôľa bývať spolu perspektívne ďalej a vzájomne si pomáhať.
* Navrhovateľ preukázal, a teda uniesol dôkazné bremeno, že v deň smrti svojho starého otca žil s týmto vo faktickom i trvalom spolužití, poskytujúc starému otcovi nielen spoločnosť, ale i svojmu veku primeranú starostlivosť o domácnosť i pomoc a podporu starému otcovi, ako i svoj záujem v byte bývať. Splneniu tejto zákonnej podmienky v danej veci neprekážala ani neplnoletosť navrhovateľa (17 rokov jeho veku), pretože bolo preukázané, že navrhovateľ skutočne na základe vlastného rozhodnutia a so súhlasom svojich rodičov býval so starým otcom, t. j. nielen prespával, ale aj nakupoval, upratoval, učil sa v tejto domácnosti a navštevovali ho tu i jeho kamaráti a pod. So starým otcom žil s úmyslom trvale tu bývať, k čomu nasvedčuje nielen prehlásenie jeho trvalého pobytu, ale aj skutočné presťahovanie si vecí a vytvorenie si domáceho zázemia v tomto byte, ktorému tvrdeniu neodporuje ani tá skutočnosť, že ďalej navštevoval svojich rodičov, keďže je pochopiteľné, že potreboval ich pomoc, usmerňovanie i pocit spolupatričnosti s nimi, čo však nemožno chápať ako bývanie v dvoch domácnostiach. Je pravdou, že o mal. deti sa starajú predovšetkým ich rodičia, ale usporiadané rodinné vzťahy a pocit zodpovednosti rodičov a starých rodičov kategoricky nevylučuje možnosť, že nielen deti, ale aj vnuci môžu žiť, a teda viesť spoločnú domácnosť so starými rodičmi, najmä ak títo vedia už posúdiť otázku záujmu svojho bývania, otázku pomoci starým rodičom. Takáto dohoda rodičov, starých rodičov a vnúčat nie je v rozpore s pravidlami spolužitia a morálky spoločnosti, ako ani so zákonnou povinnosťou rodičov starať sa o svoje maloleté deti.
* Ďalším pojmovým znakom spoločnej domácnosti je spoločné uhrádzanie nákladov na svoje potreby, čo treba charakterizovať ako hospodárske spolužitie, pri ktorom osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddelené finančné prostriedky a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môže ktorá osoba užívať.
* Pokiaľ ide o prípad osoby neplnoletej, študujúcej a bez vlastného príjmu, je prirodzené, ak uhrádzanie nákladov je realizované najmä z prostriedkov osoby majúcej finančný príjem. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľovi boli zverované k dispozícii finančné prostriedky spolužijúceho nájomcu a navrhovateľ mal právo používať ich voľne na nákup spoločných vecí. Vzhľadom na vek navrhovateľa a jeho postavenie študenta je taktiež samozrejmé, že ho (a taktiež starého otca) finančne podporovali zákonní zástupcovia (rodičia) a poskytovali financie na spolužitie ich syna so starým otcom v rozsahu, akým mal na uhrádzanie spoločných nákladov prispievať navrhovateľ za bežnej situácie, t. j. ak by bol zárobkovo činný. Nemožno vyvodzovať záver, že vzťah spoločného uhrádzania nákladov existoval priamo medzi nebohým nájomcom a zákonnými zástupcami navrhovateľa, nakoľko takúto situáciu treba vlastne kvalifikovať ako plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči svojmu dieťaťu v zmysle zákona o rodine. Neplnoletý navrhovateľ sa teda podieľal na zabezpečovaní spoločných nákladov a potrieb podľa svojich možností a úmerne svojmu veku.
* Pokiaľ bolo v konaní preukázané, že krátky čas pred smrťou (cca 3 týždne) navrhovateľ v byte nebýval, a to z dôvodu hospitalizácie nájomcu bytu, súd mal za to, že je v súlade s príslušným ust. § 706 ods. 1 OBZ, ak súd tento fakt zohľadní práve so zreteľom na nízky vek navrhovateľa, pričom súd považoval za prirodzené, ak neplnoleté dieťa v takom prípade sa zdržuje v rodičovskom byte. Zmysel príslušného ustanovenia nemôže byť vykladaný tak úzko, aby bol na ujmu do úvahy prichádzajúcej osoby na prechod nájmu bytu a z tohto dôvodu nemôže byť zmenené ani spochybnené právne postavenie tejto osoby, navyše ak išlo v danom prípade práve o obdobie vianočných sviatkov. Možno dôvodne predpokladať, že v prípade iného vývinu skutkových okolností (napr. smrť nájomcu v domácom prostredí) by spoločne bola domácnosť vedená i v deň smrti nájomcu, ktorý je časom rozhodným.
Aký je teda záver odôvodnenia súdneho rozhodnutia?
- Vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ nemá vlastný byt a v čase rozhodnom viedol s nebohým nájomcom spoločnú domácnosť zohľadniac špecifiká ich vzťahu najmä vzhľadom na vek navrhovateľa, vyhodnotil súd návrh na určenie prechodu nájmu bytu na navrhovateľa za dôvodný, navyše keď zo strany odporcu nebol takto zistený skutkový stav žiadnymi dôkaznými prostriedkami vyvrátený a argumentácia odporcu v rámci jeho obrany bola podľa názoru súdu právne irelevantná.
Rozhodnutie o náhrade trov konania
O trovách konania súd rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému navrhovateľovi priznal v plnej miere právo na náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a v trovách právneho zastúpenia advokátom podľa vyhlášky o odmenách advokátov.