Stravovanie zamestnancov
1. Zamestnávateľ poskytoval pred 1. decembrom 2003 zamestnancom stravu v cene 70 Sk . Bol povinný po zvýšení stravného zvýšiť príspevok na stravovanie?
2. Čo v prípade, ak zamestnanec prinesie potvrdenie od lekára o potrebe diétneho stravovania. V danom prípade môže zamestnanec požiadať zamestnávateľa o zabezpečenie iného spôsobu stravovania?
3. Ako zamestnanec pracujem u svojho zamestnávateľa na polovičný úväzok (20 hodín týždenne). Mám nárok na poskytnutie stravného?
-- Jednou z povinností zamestnávateľov vyplývajúcej zo zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov je zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov. Táto povinnosť vyplýva pre zamestnávateľa vo vzťahu k všetkým zamestnancom, ktorí sú u neho zamestnaní v pracovnom pomere. Zamestnávateľ je povinný v zmysle § 152 Zákonníka práce zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu. S účinnosťou od 1. 12. 2003 sa zvýšili sadzby náhrad stravného pri tuzemským pracovných cestách. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vydalo opatrenie o sumách stravného zverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 467/2003 Z. z.
Týmto opatrením sa zvýšili sadzby stravného nasledujúco:
* zo 72 Sk na 80 Sk, pri pracovnej ceste nad 5 do 12 hodín,
* zo 110 Sk na 122 Sk, pri pracovnej ceste nad 12 do 18 hodín,
* zo 170 Sk na 188 Sk, pri pracovnej ceste trvajúcej nad 18 hodín.
Paragraf 152 Zákonníka práce upravuje nároky zamestnancov na zabezpečenie stravovania.
Z uvedeného ustanovenia vyplývajú pre zamestnávateľa nasledujúce povinnosti:
* zabezpečovať zamestnancom vo všetkých pracovných zmenách poskytovanie stravy,
* prispievať zamestnancovi sumou v rozpätí od 55 % ceny jedla až po 55 % hodnoty stravného poskytovaného na pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.
Zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie zamestnancov rôznymi spôsobmi:
* poskytovaním stravy vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa v blízkosti pracoviska,
* prostredníctvom dovozu stravy od výrobcu alebo dodávateľa stravy, prípadne prípravou stravy z dodávaných čerstvých alebo mrazených polotovarov,
* nákupom stravovacích poukážok na zakúpenie jedla u konkrétneho poskytovateľa stravovania,
* zabezpečením stravovacích poukážok niektorej zo spoločností pôsobiacich v oblasti stravovania tým, že zamestnanci si vyberú sami zariadenie poskytujúce stravovacie služby.
Každý zo zvolených spôsobov musí spĺňať nasledujúce:
* stravu zamestnanec dostane priamo na pracovisku alebo aspoň v jeho blízkosti,
* strava by mala pozostávať z jedného hlavného teplého jedla vrátane vhodného nápoja
* podané jedlo musí zodpovedať zásadám správnej výživy.
Zákonník práce pripúšťa aj finančnú kompenzáciu stravovania v prípadoch, keď iný spôsob nie je možný, t. j. ak podmienky výkonu práce vylučujú stravovanie zamestnancov na pracovisku a nie je možné zabezpečiť ich stravovanie v stravovacom zariadení blízko pracoviska. Môže ísť napr. o práce na výstavbe diaľnic, práce lesných robotníkov a pod.
Najbežnejší spôsob riešenia stravovania zamestnancov je forma poukážok na stravu -- gastro lístkov. Zamestnancovi odpadajú starosti s prípravou stravy, nevznikajú mu s tým súvisiace náklady, nemusí sledovať cenu jedla, nemusí zamestnávať zamestnancov, ktorých práca by súvisela podávaním stravy zamestnancom. Taktiež odpadajú starosti s administratívou v oblasti prijímania do pracovného pomeru, prihlasovania v Sociálnej poisťovni a pod. V prípade zabezpečovania stravovania prostredníctvom stravných lístkov cez stravovacie spoločnosti však nie sú jednoznačne vymedzené povinnosti zamestnávateľa a nároky zamestnancov. Týka sa to jednej z povinností zamestnávateľa, a to výšky príspevku zamestnávateľa na stravovanie. Suma, akou zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravovanie, priamo ovplyvňuje sumu, ktorú zamestnanec za stravný lístok zaplatí. V praxi vznikajú nejasnosti, ktoré sa týkajú predovšetkým ceny stravného lístka. Túto problematiku Zákonník práce ani iný právny predpis nerieši jednoznačne. Je otázne či možno pod cenou jedla chápať cenu stravného lístka, v akej výške je príspevok na stravovanie považovaný za daňový výdavok, aká je spodná hranica ceny stravného lístka, či sa musí zvýšiť príspevok na stravovanie z dôvodu zvýšenia stravného, či je možné poskytovať namiesto teplého jedla studenú suchú stravu, z čoho má pozostávať hlavné jedlo, aby zodpovedalo správnej výžive, či je možné namiesto stravného poskytovať príspevok a ak áno, tak v akej výške a pod.
Povinnosti zamestnávateľa
V § 152 ods. 3 Zákonníka práce sa píše o povinnosti zamestnávateľa prispievať zamestnancovi na každé jedlo sumou stanovenou v rozpätí, v ktorom spodnou hranicou je 55 % z ceny jedla. Cena jedla však v Zákonníku práce nie je špecifikovaná. Žiadny právny predpis neustanovuje spodnú hranicu ceny stravy, a to ani vtedy, ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie sprostredkovane formou stravných lístkov u iného poskytovateľa stravy. Poskytovanie stravy prostredníctvom gastro lístkov je rovnocenným spôsobom zabezpečenia stravovania zamestnancov, ako podávanie jedla na pracovisku. Za cenu stravy možno považovať hodnotu stravného lístka, vyznačenú na stravnej poukážke, pretože v tejto cene si zamestnanec môže zakúpiť teplé hlavné jedlo, ako aj nápoj.
Nárok na stravu majú všetci zamestnanci vykonávajúci prácu v pracovnom pomere. Ak zamestnanci pracujú vo viaczmennom pracovnom režime, majú nárok na stravu nielen zamestnanci rannej zmeny, ale aj zamestnanci pracujúci v odpoludňajšej alebo nočnej zmene. Každý zamestnanec, ktorého výkon práce je dlhší ako 4 hodiny, má nárok na stravovanie. Na zabezpečenie stravovania nemajú právny nárok zamestnanci vyslaný na pracovnú cestu, pretože ich nároky na stravu upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. V prípade, ak by sa pracovná cesta začala až po odpracovaní viac ako 4 hodín, bola by splnená základná podmienka na vznik nároku na stravovanie. Z nároku sú vylúčení zamestnanci, ktorých pracovná cesta nebude trvať aspoň 5 hodín, ale nesplnia ani podmienku odpracovania viac ako 4 hodiny.
V zmysle Zákonníka práce im nárok na stravovanie nevznikne, a taktiež nebudú mať nárok ani na stravné podľa zákona o cestovných náhradách. Nárok zamestnanca na zabezpečenie stravovania nie je podmienený žiadosťou o jeho poskytnutie. Je to jeden z pracovných nárokov zamestnanca, ktorý je upravený podľa § 152 Zákonníka práce. Zamestnanec však môže z vlastnej vôle možnosť stravovania, ktorú mu zamestnávateľ ponúkne, aj odmietnuť. Tieto úkony by však mali byť zrealizované takou formou, ktorou by nebolo spochybnené splnenie povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, taktiež ani slobodné rozhodnutie zamestnanca, nevyužívať ponúknuté stravovacie služby.
Čo v prípade, ak zamestnanec prinesie potvrdenie od lekára o potrebe diétneho stravovania?
-- V danom prípade môže zamestnanec požiadať zamestnávateľa o zabezpečenie iného spôsobu stravovania. Zamestnávateľ môže pre zamestnancov, ktorí potrebujú iný druh stravy, ponúknuť stravovanie v zariadení, ktoré takúto stravu poskytuje. Nie je to však povinnosť zamestnávateľa, ktorá by mu vyplývala zo Zákonníka práce. Nakoľko nie sú dostupné zásady správnej výživy, nie je možné vylúčiť, že by táto povinnosť mohla vyplývať z daného predpisu.
V prípade, ak zamestnávateľ zamestná zamestnanca pracujúceho na polovičný úväzok, t. j. s týždenným pracovným časom 20 hodín rovnomerne rozvrhnutom po 4 hodiny denne čo sa týka stravovania, tam je podmienkou na vznik nároku výkon práce dlhší ako 4 hodiny. To znamená, že zamestnanec, ktorý pracuje v 4-hodinových zmenách, nemá právny nárok na stravovanie. Pracovný čas zamestnanca pracujúceho na kratší ako ustanovený týždenný pracovný čas nemusí byť rozvrhnutý na všetky pracovné dni. V prípade, ak by zamestnanec pracoval napr. 3 dni po 5 hodín, splní podmienku vzniku nároku na zabezpečenie stravovania. Ak by 4. deň pracoval len 3,5 hodiny, za tento deň mu nevznikne nárok na stravovanie.
Zákonník práce pred svojou novelou platnou od 1. 7. 2003 umožňoval rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zamestnávateľ zabezpečí stravovanie, avšak len so súhlasom odborového orgánu. V prípade nejestvovania odborového orgánu, nemal zamestnávateľ oprávnenie využiť predmetné ustanovenie. Po novele uskutočnenej zákonom č. 210/2003 Z. z. je možné rozšíriť okruh fyzických osôb aj po dohode so zamestnaneckou radou alebo zamestnaneckým dôverníkom. To umožňuje poskytovať stravu napr. fyzickým osobám, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, osobám, ktoré u zamestnávateľa vykonávajú civilnú vojenskú službu, bývalým zamestnancom.
Zákonník práce (§ 152 ods. 5) umožňuje zamestnávateľovi so súhlasom zástupcov zamestnancov upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas prekážok v práci. To znamená, že ak sa so zástupcami zamestnancov dohodne poskytovanie stravy napr. aj počas čerpania dovolenky, zamestnancovi na poskytovanie stravy v tejto dobe vznikne nárok.
Čo sa týka nároku zamestnancov, ktorí pracujú v 12-hodinových zmenách, ustanovenie Zákonníka práce § 152 ods. 3 umožňuje zamestnávateľovi zabezpečiť ďalšie hlavné jedlo v prípade, ak pracovná zmena zamestnanca trvá viac ako 11 hodín. Z toho vyplýva, že právny nárok na ďalšie hlavne jedlo zo Zákonníka práce nevyplýva. Spôsob zabezpečenia poskytnutia ďalšieho hlavného teplého jedla je pritom rovnaký ako pri základnom nároku na stravu.
Pracovné cesty
Od 1. 12. 2003 došlo k zvýšeniu stravného na pracovných cestách v trvaní 5 až 12 hodín z dovtedajších 72 Sk na 80 Sk. Podľa § 152 Zákonníka práce na nároky zamestnancov na stravovanie táto zmena nemala vplyv. Cena stravného lístka sa z tohto dôvodu meniť nemusela. V osobitných prípadoch sa mohlo stať, že zvýšenie stravného na pracovných cestách vyvolalo dosah na hodnotu stravného lístka. Taká situácia nastala v prípade, ak so zástupcami zamestnancov bolo priamo dohodnuté, že stravný lístok sa bude poskytovať vo výške stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.
V uvedenom prípade musí zamestnávateľ zabezpečovať od 1. 12. 2003 stravné lístky v hodnote 80 Sk. V prípade ak zamestnávateľ už pred 1. 12. 2003 poskytoval stravné lístky v hodnote 80 Sk, nemá povinnosť zvýšiť cenu stravného lístka. Má však povinnosť zvýšiť sumu príspevku na stravovanie hradeného z nákladov. To znamená, že zo sumy 39,60 Sk na každé hlavné jedlo (platné do 30. 11. 2003), od 1. 12. 2003 musel byť príspevok zvýšený na 44 Sk. Výška príspevku podľa Zákonníka práce je limitovaná z oboch strán.
Daňový aspekt
Tento príspevok je uznaný ako výdavok na daňové účely. V prípade, ak by chcel zamestnávateľ zahrnúť do nákladov príspevok vo vyššej ako maximálnej sume, suma poskytnutá nad 44 Sk s výnimkou príspevku na stravovanie poskytnutého zo sociálneho fondu, nebolo by možné túto vyššiu sumu považovať za náklad alebo výdavok na daňové účely v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Problematiku zdaňovania príspevku na stravovanie upravuje zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.
V zmysle § 5 ods. 7 daného zákona sú od dane oslobodené príjmy poskytnuté ako hodnota stravy poskytovanej zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku, alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov. Predchádzajúci zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov jednoznačne oslobodzoval od dane takýto príjem zamestnanca len ako nepeňažné plnenie. Nový zákon o dani z príjmov pojem NEPEŇAŽNÉ PLNENIE v súvislosti s poskytovaním stravy už nepoužíva.