Nový Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) medzi pravidelné obsahové náležitosti pracovnej zmluvy určil aj dohodu účastníkov o skúšobnej lehote, ktorá musí byť dojednaná písomne, najviac 3 mesiace. Skúšobnú lehotu nemožno predlžovať. Zamestnávateľ sa môže zo zamestnancom dohodnúť aj na kratšej skúšobnej lehote ako 3 mesiace. V ustanovení § 45 ods. 2 Zákonníka práce skúšobná lehota sa predlžuje o čas prekážok v práci na strane zamestnanca, čo znamená rozdiel oproti doterajšej právnej úprave, podľa ktorej doba prekážok v práci, pre ktoré zamestnanec nemohol v priebehu skúšobnej doby vykonávať prácu, sa započítavala do skúšobnej doby v rozsahu najviac 10 pracovných dní. Na rozdiel od doterajšieho právneho stavu, Zákonník práce zmenil názov skúšobnej doby na skúšobnú lehotu, čo má bezprostredný vplyv na počítanie času. V prípade, ak koniec tejto lehoty pripadne na sobotu alebo nedeľu, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.
Akým spôsobom je definovaná doba?
Ustanovenia o počítaní lehôt sa netýkajú dôb. Počítanie času v zmysle ustanovenia § 37 Zákonníka práce stanovuje dobu, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti a dobu, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinností. Táto doba sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby. Doby na rozdiel od lehôt začínajú plynúť už prvým dňom a končia sa uplynutím posledného dňa stanovenej alebo dohodnutej doby. Doby uplynú bez ohľadu na to, či ich koniec pripadne na sobotu, nedeľu alebo na sviatok. Za doby sa považujú i časové podmienky, na ktorých splnenie je viazaný vznik práva alebo povinnosti (napr. pri dovolenke na zotavenie časová podmienka 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku). Inak sa počíta plynutie času pri lehotách podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré platia subsidiárne (podporne).
Aký je rozdiel medzi procesnými a hmotnoprávnymi lehotami?
Lehoty sú právne relevantné časové úseky, pri ktorých je známy prvý a posledný okamih ich plynutia. Ide teda o pevne vymedzenú dobu, určenú svojim začiatkom a koncom, v ktorej podľa zákona treba niečo vykonať, aby boli spôsobené isté právne následky alebo aby niektoré právne následky nenastali. Z pohľadu právnej teórie, ale aj praxe, delíme lehoty na hmotnoprávne a procesnoprávne. Klasifikačným kritériom na ich deľbu sú samotné predpisy, ktoré ich regulujú. Okrem viacerých spoločných znakov majú lehoty aj jeden odlišný znak. Pri hmotnoprávnych lehotách platí zásada, že právny úkon musí dôjsť aspoň v posledný deň lehoty k svojmu adresátovi, ak chceme, aby sa lehota zachovala. Pri procesnoprávnych lehotách stačí na zachovanie lehoty odovzdanie zásielky na poštovú prepravu. Ďalšou právne významnou klasifikáciou lehôt je deľba na subjektívne a objektívne a to podľa toho, či počítanie času v nich sa odvíja od subjektívnych alebo objektívnych faktorov.