V predchádzajúcich častiach (HN 10. 9. a 2. 10.) sme sa venovali všeobecnej charakteristike kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a povinnostiam predávajúceho. V tejto časti -- záverečnej, týkajúcej sa kúpnej zmluvy -- budú uvedené povinnosti kupujúceho. Základnou povinnosťou kupujúceho je prevziať tovar a zaplatiť zaň kúpnu cenu.
Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu
Povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu za tovar je zakotvená v § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom nie je potrebné určiť čas, miesto a spôsob platenie kúpnej ceny. To znamená, že táto povinnosť kupujúceho je daná zákonom. Nezakotvenie však nezbavuje kupujúceho povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, pretože v takomto prípade platia podporne všeobecné ustanovenia III. časti Obchodného zákonníka, najmä ustanovenia týkajúce sa náhrady škody (§ 373 a nasledujúcich paragrafov), úrokov z omeškania (§ 369) a omeškania veriteľa (§ 370 a nasledujúcich paragrafov). Ďalej je povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu ustanovená v § 447 až § 450.
Kúpna cena
Podľa už uvedeného je zrejmé, že kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu predávajúcemu. V praxi sa môžu preto vyskytnúť dva druhy kúpnych cien -- a to dohodnutá a nedohodnutá. Dohodnutú kúpnu cenu je kupujúci povinný zaplatiť s odvolaním sa na citované zákonné ustanovenia a § 448 ods. 1. Nedohodnutie kúpnej ceny rieši ustanovenie § 448 ods. 2 a 3, podľa ktorého môže predávajúci požadovať zaplatenie kúpnej ceny, za ktorú sa predával obvykle taký alebo porovnateľný tovar v čase uzavretia zmluvy za zmluvných podmienok obdobných obsahu kúpnej zmluvy. To znamená, že kupujúci v prípade nedohodnutej kúpnej ceny je povinný zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu určenú pomocou cien obvyklých za podobné množstvo tovaru rovnakého množstva a kvality, poskytovaných podnikateľmi v bežnom obchodnom styku, a to buď pri vnútroštátnom obchodnom styku alebo v obchodnom styku s cudzinou.
Čas platenia kúpnej ceny
Čas okamihu platenia kúpnej ceny upravuje ustanovenie § 449, ktoré hovorí, že kupujúci je povinný kúpnu cenu zaplatiť v mieste odovzdania tovaru alebo dokladov sa na tovar vzťahujúcich, pokiaľ si strany dohodli, že kúpna cena sa má platiť pri odovzdaní tovaru alebo týchto dokladov. Ide o najbežnejší spôsob platenia kúpnej ceny, kedy kupujúci zaplatí kúpnu cenu pri preberaní tovaru. Strany kúpnej zmluvy si, samozrejme, môžu určiť čas platenia kúpnej ceny odlišne od tohto ustanovenia, najmä v lehote alebo po uplynutí stanovenej lehoty (najčastejšie predávajúcim), ktorá začína plynúť dňom dodania tovaru a jeho prevzatia kupujúcim. Všeobecne však s vzhľadom na ustanovenie § 450 platí, že kupujúci nie je povinný zaplatiť predávajúcemu kúpnu ceny pred tým, ako predávajúci umožní kupujúcemu nakladať s tovarom alebo s dokladmi týkajúcimi sa tovaru. Existuje aj výnimka s tohto všeobecného pravidla, ktorá je upravená v § 450, ktorá hovorí, že všeobecný spôsob platenia kúpnej ceny neplatí, pokiaľ dohodnutý spôsob dodania tovaru alebo platenia kúpnej ceny by bol s touto podmienkou v rozpore. To znamená, že strany si môžu odchylne upraviť dodanie tovaru a platenie kúpnej ceny -- napr. kupujúci môže byť povinný zaplatiť kúpnu cenu ešte pred dodaním tovaru.
Povinnosť prevziať tovar
Táto povinnosť kupujúceho je zakotvená v § 451 veta prvá, podľa ktorého je kupujúci povinný urobiť úkony, ktoré sú potrebné podľa zmluvy alebo zákona na to, aby predávajúci mohol kupujúcemu dodať tovar. Opäť zákonodarca necháva širokú dispozičnú právomoc stranám zmluvy, ktoré si môžu túto povinnosť (kupujúceho prevziať tovar, a teda aj povinnosť predávajúceho dodať tovar), upraviť ľubovoľným spôsobom na základe vzájomného súhlasu, premietnutého v zmluve. Pokiaľ túto dispozičnú právomoc strany nevyužijú, nastupujú ustanovenia Obchodného zákonníka preto, aby citované povinnosti strán upravili. Možnosť nakladať s tovarom zahŕňa okrem objektívnej možnosti s ním nakladať aj subjektívnu, t. j. vedomosť kupujúceho, že s tovarom môže nakladať. To znamená, že povinnosti kupujúceho prevziať tovar musí presne korešpondovať s povinnosťou predávajúceho dodať tovar, a to nie len fakticky ale predávajúci musí nielen zabezpečiť, aby sa kupujúci o dodaní tovaru dozvedel a nemal o tom pochybnosť. Pokiaľ si kupujúci nesplní svoju povinnosť prevziať tovar, prechádza na neho nebezpečenstvo škody na tovare (osobitne je nebezpečenstvo škody na tovare upravené v § 368 ods. 2) v súlade s ustanovením § 455.
Nebezpečenstvo škody na tovare uľpievajúce na kupujúcom
Ako už bolo spomenuté, pokiaľ si predávajúci splnil svoju povinnosť dodať tovar kupujúcemu riadne (v požadovanej kvalite a kvantite), v čas a dohodnutým alebo pre príslušný tovar primeraným spôsobom a kupujúci si nesplní povinnosť tento tovar prevziať, prechádza na kupujúceho nebezpečenstvo škody na tovare, čo znamená, že kupujúci by niesol zodpovednosť, keby sa v takomto prípade predmetný tovar poškodil alebo zničil bez ohľadu na to, či by takémuto poškodeniu alebo zničeniu prišlo zavinením kupujúceho, alebo aj bez jeho zavinenia. Zákonodarca opäť dáva v § 459 dispozičnú právomoc stranám zmluvy, aby si moment prechodu nebezpečenstva škody na tovare upravili odchylne od citovaných zákonných ustanovení.
Ako je to s nebezpečenstvom škody na tovare?
Z ustanovení Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že nebezpečenstvo škody na tovare (t. j. zodpovednosť za poškodenie alebo zničenie veci alebo tovaru) sa viaže k tomu, kto s daným tovarom disponuje, teda kupujúci alebo predávajúci. Otáznym je len prechod tohto nebezpečenstva z toho, ku komu sa viaže (predávajúceho), na "nadobúdateľa" tohto nebezpečenstva (kupujúceho). Zjednodušene sa dá povedať, že nebezpečenstvo na tovare, alebo inak "zodpovednosť za škodu tovaru", ľpie na samotnom tovare a kupujúci ho pri splnení všetkých dohodnutých, eventuálne zákonných ustanovení kúpnej zmluvy nadobudne spolu s tovarom jeho prevzatím.
Uchovanie tovaru
Ďalšou povinnosťou kupujúceho je urobenie vhodných opatrení, primeraných okolnostiam a povahe tovaru na jeho uchovanie, pokiaľ kupujúci od predávajúceho prevzal tovar a zamýšľa ho odmietnuť (§ 463). Táto povinnosť vyplýva kupujúcemu priamo zo zákona, a to v prípade, že nepovažuje dodaný tovar za dodaný riadne a včas (napríklad: vady tovaru, chybné množstvo tovaru atď). V tom prípade má kupujúci právo tovar odmietnuť (toto odmietnutie musí adresovať v dohodnutej alebo predpísanej forme predávajúcemu) a po dobu, keď odovzdá tento vadne dodaný tovar predávajúcemu, je kupujúci povinný zabezpečiť uchovanie tovaru tak, aby neprišlo k jeho znehodnoteniu alebo strate. Túto svoju povinnosť si môže kupujúci splniť napríklad aj tak, že uloží tovar v skladisku tretej osoby na účet predávajúceho (§ 465).
Po prečítaní všetkých častí týkajúcich sa kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka, by mohol mať čitateľ dojem, že strany kúpnej zmluvy majú zákonom predpísaných veľmi veľa povinností. Práve opak je pravdou. Zákonodarca dáva širokú dispozičnú právomoc stranám zmluvy a preferuje najmä dohovor strán. Zákonné ustanovenia týkajúce sa kúpnej zmluvy a právnych vzťahov vzniknutých z takejto zmluvy nastupujú na upravenie práva a povinností predávajúceho a kupujúceho len vtedy, keď si tieto strany svoje práva a povinností zmluvne nedohodnú, s výnimkou takzvaných kogentných ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú vymenované v § 263 a od ktorých sa strany zmluvy nemôžu odchýliť ani vzájomným dohovorom. To znamená, že tieto kogentné ustanovenia majú prednosť pred dohodou strán.
Poznámka: V mene čo najzrozumiteľnejšieho obsahu autor za uvedenými číslami paragrafov neuvádzal vo väčšine prípadov právny predpis, ktorého sa tieto paragrafy týkajú. Všetky citované paragrafy, uvedené v tomto článku, sa týkajú Obchodného zákonníka číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.