Mário Radačovský: Nie sme "hopsálkovia v trikotíkoch"

Počas prvých minút premiéry v novej budove SND, vášho baletu o Andym Warholovi, ste stáli pred budovou a prešľapovali z miesta na miesto. Prečo?
- Kvôli mojej rodine. Pokazilo sa im auto v Trnave. Strýko sa musel dvakrát otočiť, ale chvalabohu nakoniec prišli v poriadku.
Ste spokojný s definitívnou podobou Warhola?
- Som veľmi milo prekvapený tanečníkmi. Začínajú chápať pohyb, ktorý od nich vyžadujem. Nebolo to pre nich jednoduché. Aj ľudia z techniky spravili takmer nemožné. V iných divadlách robia takúto produkciu rok. My sme na to mali dva týždne.
Počas druhej premiéry sa však technika pokazila. Museli ste zastaviť predstavenie na desať minút. Tanečníci spomínali, že by bol ohrozený ich život. Čo sa stalo?
- Technika a kulisy sú v predstavení nastavené presne na sekundy. Malý posun spôsobil dominový efekt. Ak by sme to nestopli, mohol si niekto ublížiť. Technický problém sme však už vyriešili. Boli tu odborníci z Nemecka. Divákom som sa vtedy ospravedlnil a predstavenie išlo ďalej.
Ešte stále si myslíte, že otvorenie divadla nebolo predčasné?
- To divadlo sa stavalo 21 rokov. Nič nebolo predčasné.
Vo Warholovi využívate videoprojekciu, balet sa začína a končí titulkami ako vo filme. Doteraz SND takto nepracovalo. V čom je ešte predstavenie nové?
- Riskuje titulom. Ľudia sa ma často pýtali, prečo Warhol. Ako to ideš robiť? To bude nejaká jeho osobná výpoveď? Okrem tanečníkov je tam práve dôležitá úloha videoprojekcie, ktorá prináša pohľad na dianie z nadhľadu. Získate prehľad o dobe, v ktorej Warhol žil a nájdete asociácie.
Nedávno ste sa vyjadrili, že vám Balet SND pripomína štvrtú cenovú kategóriu. Platí to aj naďalej?
- Moje vyjadrenie vyvolalo vtedy veľký rozruch. Povedal som to pre istý týždenník, ale vytrhli to z kontextu. Nemyslel som tým tanečníkov, ale produkciu. V pláne boli niektoré predstavenia, ktoré by publiku nepriniesli nič nové. Mám rád klasiku, no treba aj riskovať. Balet mi nikdy nepripadal ako štvrtá cenová. Robia veľký pokrok dopredu.
Z tanečníka, choreografa ste sa stali riaditeľom najväčšieho baletného súboru na Slovensku. Ako to zvládate?
- Učím sa... Asi to príde až časom, skúsenosťou a rokmi. Ja som do toho vhupol rovnými nohami a mnohé veci stále riešim z pohľadu interpreta či choreografa. Z interpretačného hľadiska mám skúsenosti, a to vyžadujem aj od tanečníkov. Robí to niekedy problém.
To by mala byť skôr výhoda, či nie?
- Asi áno. Tento mesiac bol však plný stresu a mnohokrát som ho prenášal na tanečníkov. Dosť rýchlo reagujem a keď som frustrovaný, dokážem byť veľmi zlý. Pripravil som ich však na to, aby ma vtedy nebrali osobne.
A zvládli to?
- Dúfam, že áno.
Na spoluprácu na Warholovi sa vám podarilo získať Richarda Dulude, scénografa z umeleckého súboru Cirkus Slnko z Kanady. Ako?
- Je to môj kamarát. Povedal som mu o Warholovi a myšlienka ho nadchla. Pretože mu nemôžeme toľko zaplatiť, išlo skôr o kamarátsku výpomoc. Bol však veľmi rád, že sa mohol zúčastniť na takej významnej udalosti, akou bola premiéra v novom divadle.
S kým významným plánujete spolupracovať v budúcnosti?
- Z konkrétnych projektov budeme robiť na jeseň komornejšiu vec od vynikajúceho choreografa Kyliána. Priestor bude aj pre Lukáša Timuláka, ktorý išiel do Holandského divadla tanca (NDT) po mne. Chystáme sa na koprodukcie aj s viacerými inými divadlami. Myslím si, že Bratislava má potenciál stať sa centrom tanca minimálne v strednej Európe. Máme na to úžasné podmienky.
Veľa kvalitných tanečníkov odišlo za posledné obdobie do zahraničia. Chcete ich prilákať späť?
- Niektorí sa už vracajú. Na budúcu sezónu príde Andrej Kremz. Chcel by som, aby Nina Poláková, ktorá tancuje vo Viedni, prišla aspoň na pol úväzku. Je dôležité, aby aj ostatní vystúpili u nás, aspoň raz - dvakrát do roka, aby nemali zatvorené dvere.
Nemyslíte si, že niektorých odradili nelichotivé podmienky? Napríklad nedávno tanečníkom zrušili dôchodky...
- Nie je to fér, čo sa udialo. Stredná generácia tanečníkov dala kultúre 20 rokov. Zničili si telo a kultúra namiesto toho, aby ich odmenila, tak sa na nich vykašlala. Musíme nájsť spôsob, ako sa o týchto ľudí postarať. Alebo potom nech majú také výplaty, aby si mohli našetriť na dôchodok. Ak v štyridsiatke tanečník nezíska miesto profesora, choreografa či riaditeľa, môže ísť robiť šoféra autobusu.
Ako by ste to zmenili?
- Keď rodičia vedia, že nástupný plat v Národnom divadle je 12-tisíc, potom nechcú dať svoje deti na balet. Balet sa musí dostať na úroveň ostatných umeleckých disciplín. Je stále za operou, činohrou. Musíme ho zmeniť. Robiť predstavenia, ktoré prilákajú diváka. Keď získa uznanie divákov, budú väčšie tržby.
Boli ste prvým tanečníkom z východnej a zo strednej Európy, ktorému sa podarilo dostať ku svetoznámemu Kyliánovi? Prečo vás to lákalo práve do Haagu?
- Aj vtedy, aj teraz je NDT jeden z najlepších svetových súborov. Kylián je pre mňa najlepší svetový choreograf. Určite patrí do top trojky. Keď som jeho choreografie videl na videách, okamžite som sa do nich zaľúbil. Najväčšie šťastie pre mňa potom bolo, keď ma zobral.
Viete, čím ste ho zaujali?
- Asi som mal šťastie. Na konkurzy tam totiž chodí každý rok okolo štyristo ľudí a berú dvoch. Zmeškal som konkurz, možno to bolo dobre (smiech). Napísal som mu list a išiel som tam. Mali na mňa čas, iba na jedného. Asi som sa mu hodil typovo aj výškovo. Moja silná stránka bola "partnerina" (tanec s partnerkou) a jeho duetá sú vynikajúce.
Boli ste tam sedem rokov. Čo vám pobyt v NDT dal?
- Všetko, čo doteraz viem ako interpret a teraz už trošku aj ako choreograf. Neuveriteľné množstvo kontaktov. Na premiéry v NDT sa chodí pozerať celý svet. Osobne som sa spoznal s najväčšími hviezdami tanečného neba. Či už s Majou Pliseckou alebo Anthonym Dowellom z Kráľovského baletu v Londýne.
Potom ste išli do Kanady...
- Kanada bola iná záležitosť. Neviem, či je to túžba každého Slováka. Vždy som chcel ísť aspoň na rok buď do USA, alebo do Kanady. Vybral som si Kanadu, aj keď pán Kylián nebol veľmi spokojný. Chcel, aby som išiel do New Yorku do ABT (American balet theatre). Potom sa so mnou nerozprával asi dva mesiace. No v Montreale som našiel svoju životnú priateľku a svoju rodinu. Asi to tak malo byť. Myslel som si, že tam pôjdem na rok... a už som tam doživotne.
Doživotne? Takže na Slovensku neplánujete ostať.
- Mám tu síce svojich rodičov, ktorých mám veľmi rád, ale svoj pobyt tu vnímam skôr prechodne. Ak budem riaditeľom dva, tri roky... Za ten čas sa azda podarí nejaké veci naštartovať. Nemyslím si, že riaditeľ baletu by tu mal byť desať, dvadsať rokov. (Ale výnimka potvrdzuje pravidlo. Pán Kylián bol riaditeľom 23 rokov.) Po čase treba zmenu. Aj pre ľudí, aj pre toho riaditeľa. Ak riaditeľ stratí odstup od ľudí, začne byť benevolentnejší, treba odísť.
Vaša priateľka patrí medzi tri najlepšie baletky v Kanade. Ako sa vyrovnala s tým, že pôsobíte až na Slovensku?
- Ťažko, ale drží mi palce. Aj keď do Kanady chodím raz za päť týždňov, je to pre nás zložité. Bude na Slovensko chodiť častejšie, možno sem zavíta na dlhší čas. Uvidíme po roku, ako mi to tu pôjde.
Je nejaký rozdiel vo vnímaní baletu medzi ľuďmi na Slovensku, v Holandsku a v Kanade?
- Myslím si, že na Slovensku o nás vie málokto. Na druhej strane si asi myslia - bože, za to vám aj platia? Obecenstvo nie je dostatočne vyspelé. Ani my sme však nespravili veľa pre to, aby sa to zlepšilo. Je dôležité, aby sme publikum učili. Aby chodili na balet, máme im čo ponúknuť. Nie sme len takí "hopsálkovia v trikotíkoch". Myslím si, že tanec je nádherná disciplína, ktorá má výhodu, lebo nepotrebuje jazyk. Každý ho môže pochopiť, lebo rozprávame telom.
Čím ste si túto "vizitku" zaslúžili?
- Málo sme spravili pre to, aby o nás vedeli. Dám ruku do ohňa za to, že veľa ľudí v Bratislave nebolo ešte ani raz na balete. A nečudujem sa. Propagácia bola slabá. Boli sme arogantní. Treba ponúknuť ľuďom také tituly, na ktoré neboli zvyknutí, zaujímavé tituly. Možno na základe toho si potom pôjdu pozrieť aj Carmen či Rómea a Júliu. Holandsko to už má za sebou. Oni boli geniálni v tom, že začali jazdiť po krajine a vychovávať publikum. Tiež to bol klasický súbor, ale veľmi zlý súbor. V Bratislave máme omnoho lepší súbor, ako bol v Haagu. Oni však začali jazdiť a postupne meniť estetiku publika, ktoré si zvyklo. Nebáli sa riskovať. My sme boli orientovaní na staršiu časť publika alebo na mladšiu. Celé stredné spektrum nám vypadlo.
Takže teraz budete experimentovať...
- Áno. Taký experiment je aj Warhol. Veľmi ma potešil profesor Štefan Nosáľ po generálke. Balet sa mu páčil, ale obával sa publika. Hlavne ako prijme vizuálnu stránku. Viem, že ľudia boli zvyknutí najmä na celovečerné balety s dejom. Ale treba im ponúknuť aj také veci, na ktoré neboli zvyknutí, a zaujímavé tituly. Prečo by sme nezaviedli taký trojzložkový balet? Má výhodu v tom, že jedno číslo môže naštudovať uznávaný choreograf a ostatné niekto začínajúci. Chcem dať priestor mladým ľuďom. Tí sa neboja.
Chystáte sa cestovať so súborom aj po Slovensku, tak ako riešili nezáujem publika Holanďania?
- Budeme cestovať, samozrejme. Slovensko je priorita číslo jeden, ale už sa črtajú aj spolupráce v Európe. Hlavne Viedeň. Napojiť sa s Viedňou, Budapešťou, Prahou. Tento malý kruh pospájať.
V minulosti sa SND na zahraničných scénach prezentovalo častejšie...
- Dvadsať rokov dozadu bolo v celej Európe všetkého menej. Nielen Slovensko sa zmenilo, ale aj ostatné krajiny. Aj v Európe sa pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi robilo oveľa menej muzikálov. Tie prišli až z USA. Kultúra a šport boli za socializmu vývozný artikel. Teraz sme síce prešli ekonomickými zmenami, čo je skvelé, ale na kultúrne sa akosi pozabudlo. Niekto si možno myslí, že náš vývozný artikel sú autá, ktoré sa tu iba vyrábajú, ale to je omyl.
Pochádzate z Partizánskeho. Nemali rodičia problém pustiť vás ako deväťročného do Bratislavy na tanečné konzervatórium?
- Spočiatku boli proti, ale zmenili názor. Prehovorila ich teta, ktorá mala k tancu vzťah. Nalákala aj mňa, lebo videla inzerát na prijímacie skúšky v jednom časopise.
Vedeli ste vtedy, do čoho idete?
- To máte ako s riaditeľovaním. Tiež som bol hodený do vody a musel som sa naučiť plávať.
Na Slovensku prevláda stereotyp, že balet vyvoláva asociáciu spojenú s homosexualitou. Prečo?
- Pretože sme nespravili nič pre to, aby sme ľudí presvedčili, že to tak nie je. V každom inom odbore je toľko homosexuálov, ako aj tu. Ľudia si myslia, že chlapi, keď sú jemní, citliví, nehanbia sa ukázať svoje pocity, musia byť homosexuáli. Môj otec je veľmi citlivý a nie je homosexuál. Pre mňa predstavuje najväčšieho chlapa na svete. Nehanbí sa rozplakať, rozosmiať, pritúliť. Celá spoločnosť sa musí naučiť, že balet nie je o homosexuáloch, ktorí sa obchytkávajú. Pokiaľ budeme robiť zo sexu tabu, tak sa nám dotyky budú zdať neprirodzené.
V poslednom čase ste porotcom v známej tanečnej súťaži Bailando, ktorej mottom je, že tancovať môže každý. Je to skutočne tak?
- Ježiš... Vedel som, že aj na to príde... (smiech). Určite nie. Neprofesionálne môže tancovať každý, ale profesionálne nie.
Prečo ste prijali tú ponuku?
- Ján Ďurovčík mi hovoril, aby som to zobral: "Keď tomu rozumieš, aby to nezobral niekto iný, kto sa tomu nerozumie." Zobral som to aj kvôli baletu. Tá šou má miliónovú sledovanosť. Pokiaľ doteraz niekde na Slovensku ľudia nevedeli, že balet existuje, teraz majú zrazu pred sebou človeka, ktorý ho reprezentuje.
Hovoríte jednotlivým párom skutočne to, čo si myslíte?
- Snažím sa byť pravdivým porotcom, aj keď sa mi niekedy ťažko hodnotí. Napríklad bol tam jeden pán, ktorému transplantovali srdce. Podľa výkonu, ktorý podal po takej náročnej operácii, by si určite zaslúžil desiatku. Ale z tanečného hľadiska som mu ju dať nemohol. Tá šou je však hlavne o emóciách.
Aký by mal byť tanec, aby ľudí oslovil?
- Na javisku ste nahí. Môžete mať oblečený kožuch, vidíme vás. Na javisku sa ukáže sila osobnosti a výkony. Tanečníci robia z dobrých choreografov vynikajúcich choreografov a zo zlých veľmi dobrých choreografov.
Tancujete teraz niekde?
- Väčšinou tancujem s mojou priateľkou na galavečeroch. Nedávno sme boli vo Viedni, pôjdeme na galavečer hviezd do Budapešti. Koncom júna po Európe a do USA.
Budete tancovať aj na pôde SND?
- Možno si to skúsim budúcu sezónu so súborom. Ak niekto zo súboru ochorie a nebudeme mať záskok, zaskočím ho.
Tancovali ste takmer všetky klasické postavy. Máte ešte nejaký nesplnený sen?
- Áno. Jeden sen sa mi ešte nesplnil. Onegin od Johna Franka. Mám na to ešte tak tri až štyri roky do štyridsiatky, pokiaľ neskončím s tancovaním. Keď sa mi to dovtedy nesplní, neprekáža mi to. Ostane mi jeden nesplnený sen.
Iba jeden?
- Ja som spokojný. Rodinu som vždy chcel mať. Mám aj nevlastnú dcéru. To bol asi taký môj najmenej realistický sen. Keď som mal rakovinu, povedali mi, že nemôžem mať deti. Nakoniec ma osud zavial do Kanady a splnilo sa mi aj toto želanie. Našiel som tam svoju polovičku, stal sa otcom síce nevlastnej dcéry, ale ona ma vníma ako vlastného. A čo potrebujete viac? Peniaze? To je zbytočné.