Konferencie. Odborné publikácie. Rubriky vo vybraných spoločenských časopisoch. Povinné predmanželské poradne. Populárne akcie Slovenskej sexuologickej spoločnosti. Nepravidelné prednášky na školách. Prudérna spoločnosť, ktorá o sexualite otvorene nehovorí, hoci chce poznať odpovede na otázky. Komerčný sex v podobe pornografických časopisov a filmov, šteklivých relácií či erotických salónov oficiálne neexistuje.
Píše sa rok 1980 a večná téma ľudskej sexuality zostáva zahalená pláštikom tajomstva nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Otvorený prístup k sexualite totalitnému režimu nevyhovuje -- zaváňa slobodou. Prijateľný je v podstate iba na vedeckej úrovni.
Správne slová
Otázkami sexuality sa podľa dlhoročnej psychiatričky a sexuologičky Anežky Imriškovej väčšinou zaoberali experti na stránkach odborných časopisov a vo forme reakcií na otázky čitateľov aj v spoločenských periodikách. "V Slovenke či Smene som ústami fiktívnej dôverníčky Aleny alebo Rebeky otvorene hovoril o sexuálnych problémoch," spomína psychológ Dušan Fabián. Nevyhnutnosťou však bola voľba správnych slov. Najmä v prípade osvety bolo prísne stanovené, ktoré slová môžete a nemôžete používať. "Spojenie pohlavný úd som musel nahrádzať spojením pohlavný orgán, hoci som mohol do detailov vysvetľovať všetky podrobnosti," vysvetľuje Fabián.
Sexualita v "červenom"
Problematika sexuality nemala taký mediálny priestor ako je to dnes, hoci záujem o sexualitu bol rovnaký ako v súčasnosti. "Verejné publikácie na tému sex boli menej časté a menej otvorené," dopĺňa psychológ Robert Máthé. Spoločnosť bola prudérnejšia. Výsledky výskumov sa s výnimkou odborných fór a špecializovaných periodík ako boli Československá psychiatrie a Lékařská sexuologie zverejňovali v oveľa menšej miere ako je to v súčasnosti. "Existovala dvojkoľajnosť: na jednej strane výskum, ktorého výsledky sa prezentovali najmä na vedeckých fórach, na druhej strane verejnosť, ktorá sa mohla dozvedieť viac skôr z odborných ako z popularizačných publikácií," zdôrazňuje psychiatrička a sexuologička Danica Caisová.
Už v roku 1970 vyšiel slovenský preklad Lekárskej sexuológie nestora českej sexuológie Josefa Hynie, o štyri roky na to dodnes uznávaná publikácia Lidská sexualita od Jaroslavy Mašlovej-Pondělíčkovej a Iva Pondělíčka. Veľmi populárnou bola opakovane vydávaná publikácia Ivy Šípovej a Jiřího Mellana Mladé manželství, či knihy Miroslava Plzáka.
Ani podmienky na výskum však neboli ideálne -- podľa Máthého sa bádanie v oblasti ľudskej sexuality nemohlo priečiť vtedajšej ideológii. "Väčšina publikácii musela byť zastrešená citáciami sovietskych autorov." Problematické boli najmä ilustrácie, pokiaľ mali znázorňovať pohlavné orgány či rôzne polohy. Problémovými boli aj niektoré slová -- podľa Máthého nesmelo ešte v druhej polovici 70. rokov figurovať v názve jeho diplomovej práce slovo sex. Tradícia tu pritom bola: Sexuologický ústav v Prahe existoval už v roku 1926 a bol jedným z najstarších na svete. Slovenská sexuologická spoločnosť bola o necelé polstoročie mladšia -- vznikla v roku 1971. Literatúra zo západu sa až na niekoľko výnimiek prekladala a šírila v podobe samizdatov medzi odborníkmi.
Sexuálne revolúcie
Železná opona však nebola nepriechodná. Aj za ňu sa najprv v polovici 60. rokov dostala sexuálna revolúcia zo Škandinávie či kultúra neckingu a pettingu zo Spojených štátov amerických v 70. rokoch. Výrazný podiel na páde sexuálnych mýtov mala populárna americká dvojica Masters a Johnsonová, ktorých metódu využívali podľa Fabiána istý čas pri liečbe klientov v jednej liečebni v Čechách. Nové terapeutické smery tak postupne prenikali aj do východného bloku -- psychológ Máthé už koncom 70. rokov liečil pacientov s funkčnými sexuálnymi poruchami psychoterapeutickými metódami.
Strach zostáva
Návšteva odborníka nebola pre ľudí so sexuálnymi problémami jednoduchá nielen v časoch socializmu, ale aj po spoločensko-politických zmenách v novembri ´89. Pocity hanby pretrvávajú napriek osvete až do dnešných dní. "Aj keď je návštevnosť vyššia, ľudia sa nevedia odhodlať a strach či ostýchavosť nevymizli," upozorňuje Caisová. Zmenili sa však podmienky, pribudlo sexuológov. V minulosti sa totiž väčšina problémov riešila s psychológmi, psychiatrami či na oddeleniach zaoberajúcich sa pohlavne prenosnými chorobami. Sexuológov bolo málo a do polovice 80. rokov existovali sexuologické ambulancie podľa Caisovej prevažne pri psychiatrických klinikách. Na rozdiel od súčasnosti sa veľmi často vyskytovala absolútna neinformovanosť o ľudskom tele a sexualite. Psychológ Fabián si spomína na prípad dvoch vysokoškolákov, ktorí sa nevedeli milovať. "Problémy podobného charakteru pritom neboli ničím výnimočným," dodáva.
Hanba a mlčanie
V rodinách sa o sexualite až na niekoľko osvietených výnimiek otvorene nehovorilo. "Rodičia vychovávali deti v pocitoch hanby alebo v tichosti," pripomína Caisová. Situácia sa však podľa väčšiny odborníkov v tomto smere výraznejšie nezmenila ani dnes. Sexuálnu výchovu ponechávajú rodičia na náhodu. "Často sa pritom stáva, že sa deti dostanú k mylným informáciám," varuje Fabián. Spoliehať sa v tomto smere na školu tiež nie je riešením. Sexuálna výchova pritom bola podľa Ivana Lukšíka z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského súčasťou učebných osnov už pred rokom 1989. "Jej výučba však nebola, podobne ako je to dnes, dostatočná," pripomína Lukšík.
Psychológ Fabián však pripomína: "Sexuologická osveta a kultúra boli formované ideológiou, neznamená to však, že sa nerobilo nič." Osveta na niektorých školách sa podľa jeho slov dokonca robila systematicky -- organizovali sa stretnutia s odborníkmi -- právnikmi, gynekológmi, genetikmi, psychiatrami a psychológmi. Osobne sa zúčastnil na mnohých podujatiach -- osveta na diskotékach nebol ničím výnimočným. "Obchádzali sme diskotéky v západoslovenskom kraji a ľudia nám do hlineného prasiatka hádzali otázky." Boli zvedaví a chceli sa dozvedieť.
Pornografia nedostatkovým tovarom
Dostať sa k pornografickým materiálom bolo pred rokom 1989 podľa Imriškovej dobrodružné a ich "štúdium" vzrušujúce. "Za socializmu neboli sexshopy, pornografia a všeobecná dostupnosť prakticky akýchkoľvek sexuálnych materiálov," vysvetľuje Imrišková. Pornografické časopisy a videokazety, nehovoriac už o erotických pomôckach, sa na naše územie pašovali. "Erotické časopisy putovali z ruky do ruky," spomína Fabián. Tí odvážnejší či odvážnejšie si pod rukou zohnali vibrátor.
Na druhej strane, existovali podľa Máthého určité možnosti ako si aj sexuálne povyraziť. Robilo sa to nenápadne a nie každý si to nemohol dovoliť. Občas sa prevalili aj nejaké aféry vtedajších mužov pri moci, ktoré sa potom, samozrejme, snažili ututlať. "Prekvitala ideológia klasickej dvojitej morálky. Neraz tí najväčší moralisti patrili medzi tých, ktorí mali svoje skryté milenky alebo si s obľubou zhromažďovali pornofilmy," spomína Máthé.
Zlatý vek rodiny
Vysoká sobášnosť, nízky vek mladomanželov, viacdetné rodiny. Tak to vyzeralo nielen v bývalom Československu, ale aj v ostatných krajinách východného bloku pred rokom 1989. Zatiaľ čo na Západe sa "zlatý vek rodiny" skončil začiatkom 60. rokov, za železnou oponou pretrvával tradičný rodinný model. "Prakticky 90 percent obyvateľstva aspoň raz uzavrelo manželstvo," hovorí demograf Boris Vaňo. Spolužitie bez sobášneho listu bolo výnimkou -- väčšina takých vzťahov bola dočasná a končila sa manželstvom. "Tí, ktorí žili bez sobášneho listu a slobodné matky bez partnera neboli spoločnosťou tolerované," dopĺňa Caisová. Postoj verejnosti k alternatívnym formám spolužitia bol totiž veľmi kritický. "To, že sa dnes viac ako štvrtina detí narodí mimo manželstva, bolo pred rokom 1989 pre väčšinu ľudí nepredstaviteľné," zdôrazňuje Vaňo. Dôvod?
Rodina ako sebarealizácia
Vstup do manželstva bol pre väčšinu ľudí v období totalitného režimu podľa Vaňa jednou z mála možností osamostatnenia sa a sebarealizácie mladých mužov a žien. V jednofarebnej spoločnosti, kde si boli všetci až na niekoľko výnimiek rovní, ste si nemali z čoho vyberať: budovať si kariéru bez straníckej knižky, hrať tenis alebo halový futbal, kochať sa egyptskými pyramídami či obrazmi vo francúzskom Museé du Louvre bolo pre väčšinu smrteľníkov de facto nemožné. "Mladá generácia mala veľmi obmedzené podmienky na sebarealizáciu a rodina bola takým univerzálnym modelom, kde sa mohli ľudia realizovať," vysvetľuje Vaňo. Po skončení strednej školy, 2-ročnej základnej vojenskej služby či vysokej školy bolo samozrejmosťou vydať a oženiť sa. "Vzťahy sa posudzovali veľmi jednoducho a mladí ľudia sa brali veľmi skoro," potvrdzuje Caisová.
Pôžičky, byty a propaganda
Významnú úlohu pri uzatváraní manželstiev pred rokom 1989 zohrali aj materiálne dôvody: byt a mladomanželská pôžička. Poradovníky na byty sa robili nielen na základe pozície v straníckej hierarchii, peňazí a známostí. Získať byt ste mohli aj vďaka manželstvu či očakávanú prírastku do rodiny. "K univerzálnemu modelu uzavrieť manželstvo patrilo narodenie dieťaťa," pripomína Vaňo.
Bývalému režimu totiž vyhovovalo, že sa ľudia realizujú v rodine. Človek s dieťaťom je totiž ľahšie ovládateľný a vydierateľný. "Keď máte rodinu, máte záväzok prostredníctvom ktorého sa dá robiť nátlak," dodáva Vaňo. Na jednej strane, išlo síce z dnešného pohľadu o veľkorysú podporu rodiny zo strany štátu. Na strane druhej, treba vidieť aj za roh a identifikovať dôvody konania autokratického režimu -- cieľom bolo udržať ľudí ako tak spokojných. Mať veľa detí -- propaganda -- bolo dôkazom spokojnosti a dobrého fungovania socialistickej spoločnosti.
Antikoncepcia? Tabu
Podiel na vysokej sobášnosti a pôrodnosti mala podľa viacerých odborníkov aj málo rozšírená antikoncepcia. Podľa psychiatričky -- sexuologičky Caisovej bola síce antikoncepcia dostupná, ale vo veľmi obmedzenom množstve. Málo sa o nej hovorilo, písalo a na rozdiel od súčasnosti, išlo o "hormonálne bomby". Pre slobodné ženy od 15 do 20 rokov bola dokonca antikoncepcia tabu -- lekár jej ju jednoducho nepredpísal. Po 18. roku života tak urobil podľa Caisovej veľmi neochotne. "Antikoncepcia síce nebola zakázaná, ale v súvislosti s mladými ženami nebola žiaduca." Uvedené pravidlo nebolo síce súčasťou písaného zákona, ale nepísanej morálky. To však platilo aj v iných oblastiach života. Paradoxom zostáva vysoký počet interrupcií, ktorý bol o 70 percent vyšší ako v súčasnosti. "Pre mnohé ženy bolo umelé prerušenie tehotenstva akousi antikoncepciou ex post," vysvetľuje Vaňo. Počet interrupcií kulminoval v roku 1988 po liberalizácii interrupčného zákona, keď bolo zaznamenaných takmer 60-tisíc potratov. Interrupciou sa končilo koncom 80. rokov podľa štatistík Výskumného demografického centra vyše 40 percent tehotenstiev.
Rovnako prudérni
Sex. Slovo, ktoré zazvoní. Rovnako dnes, ako aj pred rokom 1989 v čase vlády jednej strany. Slovenská spoločnosť sa totiž v tomto smere za posledných 27 rokov takmer nezmenila. Rodičia s deťmi o partnerskom, sexuálnom a erotickom živote až na výnimky nehovoria a ponechávajú to na školu či náhodu. "Problém s tým pritom majú aj učitelia," dodáva Mathé.
Homosexuáli sú stále tŕňom v oku pospolitej verejnosti a ešte aj dnes sa nájdu "odborníci", ktorí považujú lásku a vzťah medzi osobami rovnakého pohlavia za nezdravú. Potvrdzuje to aj Imrišková: "Homosexuálnym jedincom sa pred rokom 1989 žilo rovnako zložito ako dnes." Až na pár homosexuálov, ktorí sa uchytili v "šoubiznise", zostáva homosexuálny vzťah prevažne utajovanou záležitosťou. A to napriek tomu, že o homosexualite sa oveľa viac hovorí a postoj spoločnosti je menej odsudzujúcejší ako v minulosti. Za všetko postačí príklad z praxe psychiatričky Caisovej, ktorej telefonoval otec homosexuálne orientovaného syna a žiadal liečbu dieťaťa.
Uspokojivý sexuálny život je pritom neoddeliteľnou súčasťou kvalitného života. Netreba však zabúdať, že každého z nás uspokojuje niečo iné a uspokojovanie našich potrieb nemôže poškodzovať ostatných.
StoryEditor