Katolícky kňaz a predstavený Inštitútu Krista Veľkňaza Marian Kuffa zo Žakoviec pri Poprade kašle na zákony. Vyštudovaný poľnohospodársky inžinier, ktorý sa stal duchovným až vo veku 35 rokov, sa preto zopárkrát ocitol v rukách polície. (perex)
Počas ostatných 16 rokov prišiel farár do rozporu so zákonom niekoľkokrát. Výnimkou nebol ani tento rok. Pán farár ich mal niekoľko. Ochrancom zákona a štátnym úradníkom leží v žalúdku jeho zariadenie pre odkázaných.
Farár im s obľubou hovorí, že domov pre bezdomovcov, narkomanov, alkoholikov, prostitútky a slobodné matky postavil na vlastnom pozemku, za vlastné peniaze a s vlastnými ľuďmi -- slúži pritom pre štátne deti.
50 na 50
Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach začal budovať ešte ako 30-ročný bohoslovec. Neskoršie, keď bol vysvätený za kňaza, požiadal spišského biskupa Františka Tondru, aby mohol svoje kňazské povolanie vykonávať práve v Žakovciach medzi svojimi zverencami. "Som jeden z nich, medzi nami nie je žiadny rozdiel," tvrdí.
Farár Kuffa nemá čas na zbytočné reči. Takmer 24 hodín je v montérkach a pracuje na dostavbe zariadenia. Nemá dokonca ani mobilný telefón, pretože by ho zdržoval od roboty a vôbec netuší, aký je jeho kňazský plat. Pracuje od rána do večera, zveľaďuje domov pre vyše 200 stratených duší, delí sa s nimi i peniaze aj jedlo.
"Niektorí u nás vydržia dlho, zmenia sa a začínajú žiť odznova, iní pána farára len zneužívajú," tvrdí sociálna pracovníčka Mária Bernáthová. "Obyčajne k nám prídu bez občianskeho preukazu, bez prostriedkov, keď im to farár všetko vybaví, samozrejme, zo svojho, zdupkajú. Pán farár ich všetkých znova prijme, ak požiadajú. Polovica z nich je však pripravená vrátiť sa späť do života." .
Na zoznamoch
Roman je bývalý ekonóm a tri roky abstinujúci alkoholik. Do inštitútu prišiel pred tromi rokmi, keď už vonku nevládal žiť. Dnes je z neho iný človek a na Vianoce je pripravený vrátiť sa domov. "Najskôr som bol na červenom zozname, ako každý iný, kto bol prijatý," vysvetľuje Roman. Osoba na červenom zozname musí absolvovať lekárske vyšetrenia, odovzdať mobil, peniaze, nesmie sa vzdialiť z inštitútu bez sprievodu a každý deň ísť raz do kostola.
Do kostola k farárovi Kuffovi chodili aj moslimovia a ostatní inoverci. "Všetci máme len jedného Boha, vôbec nezáleží na tom, ako ho nazývame," hovorí Kuffa. On sám si odskočí do kostola rovno zo stavby a v montérkach.
Po troch mesiacoch sa Roman ocitol na modrom zozname. Vtedy už mohol odísť aj do dediny bez sprievodu. Keď sa zverenec ocitne na bielom zozname, už by mal byť slobodný a môže ísť kam chce.
Policajti a sudcovia
V zariadení Mariana Kuffu si podávajú kľučky aj policajti. Farára totiž neustále niekto ohovára a podáva na neho trestné oznámenia. Na mieste, kde dnes stojí zariadenie, malo totiž voľakedy stáť golfové ihrisko pre horných desaťtisíc. Dokonca mu hrozilo väzenie alebo mastná pokuta. Napokon všetky spory vyhral.
"Kašlem na zákony, ktoré neumožňujú každému žiť aspoň trocha dôstojne," hovorí kňaz, ktorý pre štátne deti začal stavať na pozemku, pôvodne určenom na stavbu golfového ihriska.
Aj dedinčania sa hnevajú na farára a podávajú žaloby. Zožal búrku nevôle, keď na ich úroveň postavil žobrákov, bezdomovcov, alkoholikov, narkomanov a prostitútky... Pohár ich trpezlivosti pretiekol, keď si presadil, že títo ľudia, pokiaľ on bude v obci farárom, budú v kostole stáť vždy v prvom rade. Dedinčania si zvykli, pán farár si zvykol, boh dá a možno si zvykne aj ostatné Slovensko.