Deväť magických dní pred Vianocami je krčma v Chlebniciach bitkom nabitá domorodcami. Chlapi popíjajú trúnok a ponad prázdne poháre zazerajú na prišelca. Keď však kostolné zvony na pravé poludnie vyzvú veriacich na modlitbu Anjel Pána, zopár z nich sa kajúcne prekrižuje. Oravská vieska Chlebnice pri Trstenej je totiž taký malý Jeruzalem na slovenský spôsob.
Pripitý paranoik v krčme si ma zvedavo obzeral a zlostne pritom ceril zuby. Chvíľku váhal, napokon však zvedavosť zvíťazila a ostýchavo si prisadol. Hovorí, že ma pozná. Z dychu mu cítiť asi päť borovičiek a minimálne dve pivá. Vytiahol som na privítanie hosťa škatuľku cigariet a siahol za opasok po zapaľovač. Muž v tom okamihu zversky zajačal, vyskočil zo stoličky, prevrhol na mňa niekoľko pohárov a takmer celý stôl.
"Je to mafiánsky ostreľovač," zareval na celú krčmu.
Zmeravel som aj so zapaľovačom v rukách, muži v krčme si ma prezreli od hlavy po päty. Odľahlo mi, až keď sa chlapi znova chopili svojich pohárikov. V priebehu niekoľkých sekúnd som pochopil, že byť mafiánskym ostreľovačom vo "svätej" zemi, je vždy lepšie, ako byť "tajným", poľujúcim na miestnych duchovných. Obyvatelia svätej zeme na Orave majú s bývalými eštebákmi totiž tie najhoršie skúsenosti a mnohí vidia nepriateľa v každom prichádzajúcom.
Oravský Jeruzalem
Chlebnice je dedinka na polceste medzi Dolným Kubínom a Trstenou. Prezývka svätá zem jej prischla už dávnejšie. Najmä kvôli vysokému výskytu duchovenstva na štvorcový kilometer. Z tejto oravskej dedinky ich totiž pochádza niekoľko desiatok. Steny niektorých domov sa pýšia tabuľkami oznamujúcimi, že v dome sa narodil známy duchovný, iné, honosnejšie domy, zdobia veľké kríže s umučeným Spasiteľom. Pred dvoma kaplnkami -- na hornom a dolnom konci, sa križujú aj celkom mladí ľudia a na ulici sa všetci navzájom zdravia Pochválen buď Ježiš Kristus. Keď pútnik vchádza do svätej zeme autom od Sedliackej Dubovej, rádio vo vozidle sa dokonca automaticky prepne na Lumen, sotva prekročíte hranicu dedinky
"Naši ľudia sú dobrosrdeční a priateľskí, nesmiete sa hnevať, ak niekto reaguje popudlivo," zmierlivo hovorí starosta Chlebníc Anton Staš o niekoľko minút neskoršie. Chlebnice boli ešte donedávna na čiernom zozname vtedajších mocipánov. Z dediny pochádzalo 17 kňazov a 58 rehoľných sestier a bratov, a preto svätú zem, ako oravskú viesku nazývajú domáci, permanentne monitorovala tajná komunistická polícia.
Niektorí domáci sa tu ani 15 rokov po páde komunistického režimu nezbavili strachu a podozrievania. Ak sa objaví vo "svätej" dedine neznámy muž, pre mnohých ešte aj dnes predstavuje provokatéra, eštebáka alebo mafiána. Mafián je pritom to menšie zlo.
Čert nespí
Aj Anna Ligošová, chlebnická ochrankyňa duchovných, si ma najskôr prelustrovala.
"Nie ste vy náhodou komunista?," spevavo opačuje starká a rozpačito si priťahuje pod bradou rožky šatky. "Však aj novinári sú všelijakí, planí i dobrí, už sa nám len priznajte," nalieha. Pritom poškuľuje na starostu s nemou otázkou v očiach.
Anna má 80 rokov a ako hovorí, zatiaľ nemá sklerózu, pamätá si z minulého obdobia všeličo dobré, najmä však zlé. A vraj ju všakovakí páni z okresu všakovako obracali, chlebnických farárov však nikdy nezradila. Ani táto ženička neverí votrelcovi na prvý pohľad.
"Veď povedz ty, starosta -- hovoriť, či radšej pomlčať?," pýta sa napokon hlavy dediny. Starosta z úsmevom prikyvuje. Ligošová, inak švagriná nebohého spišského ordinára Jozefa Ligoša, ktorý pochádzal, akože inak, tiež z Chlebníc, si bôľne vzdychne.
"Naši chlebnickí duchovní boli dlhé roky tŕňom v oku komunistom z okresu. Mnohí farári nesmeli do rodnej dediny po svojom vysvätení ani len vkročiť," hovorí starká. "A čože oni zlé urobili? Len nechceli, aby sa komunisti do ich remesla plietli. Veď ani farári sa do toho ich remesla nemiešali."
Duchovní pod drobnohľadom
V tom čase mali Chlebnice pod "merkom" tajní policajti, chodili do dediny a snorili, keď sa chystala cirkevná oslava.
"Preto sú ľudia ostražití aj teraz, ak sa v dedine objaví sčista-jasna cudzí človek. Veď sem k nám nikto len tak nechodí, nemám pravdu, starosta?," pýta sa. Starosta pokyvuje hlavou.
Anna Ligošová dlhé roky nebojácne nosila farárom v Podháji jedlo v plachte. Tam, v opustenej stodole, sa duchovní, rodáci z Chlebníc, z času na čas potajomky schádzali, samozrejme, v civile.
Chlebnickí kňazi totiž nikdy nepatrili medzi katolíckych duchovných Pacem in terris -- nepodpísali spoluprácu s komunistickou vrchnosťou, a tak nemohli chodiť do rodnej dediny a verejne sa stýkať so svojimi rodákmi. Boli neustále pod drobnohľadom štátnej moci a jej prisluhovačov.
"Ale nikdy sa neprevinili, veď napríklad aj pán farár Borovský slúžil tu neďaleko na lazoch, bol tam učiteľom, lekárom aj duchovným, ba i drevený kostol lazníkom postavil," ožíva tetka Ligošová "A ku komu išiel trpiaci z lazu? Vždy iba k svojmu pánovi farárovi, nikdy nie na okres do Dolného Kubína," tvrdí zápalisto a z očí jej srší spravodlivý hnev.
Farárov a ich tajné stretnutia na svätej zemi však nikto v dedine nezradil.
Pred podozrivou návštevou vždy zavolal na národný výbor okresný funkcionár z Dolného Kubína, takže tajní jakživ žiadneho farára nechytili.
"V dedine sme mali zo päť komunistov na národnom výbore, aj tí sa však pred rokovaním najskôr pomodlili Anjel Pána," usmieva sa terajší prvý muž v Chlebnici Anton Staš.
Aj deti prinášajú obete
Podvečer kreslí zapadajúce slnko na čerstvo napadaný sneh krvavé škvrny. Zo zasnežených grúňov nad vieskou znejú zvončeky oviec, v oknách sa pomaly zažínajú svetlá. Do dediny vchádza skorý zimný súmrak...
Sedíme v starostovom dome, na stole pred nami umocňuje sviatočnú predvianočnú atmosféru adventný veniec s tromi zapálenými sviečkami. Každá sviečka symbolizuje jednu adventnú nedeľu, tretiu zapálil starosta iba v nedeľu ráno. Plamienky blikajú v šere obývacích izieb vo všetkých chlebnických domoch. Staršie ženičky sa večer vyobliekajú do sviatočných rubaníc, zložia ruky na bruchu a potichu spievajú náboženské piesne. V chlebnických domácnostiach je to tak odjakživa. Alebo sa v predvianočnom čase pochytajú za ruky a drobčia okolo adventného venčeka. Od prvej adventnej nedele sa modlia a spievajú náboženské piesne skoro v každom dome. Niektorí dedinčania sa dokonca zrieknu v predvianočnom čase bežných radovánok a nejeden pijan sa počas adventu zapovie, že do Vianoc neprekročí prah svojej obľúbenej krčmy. Aj tunajšie deti prinášajú svoje obete. Štyri dni pred treťou adventnou nedeľou sa v miestnom kostolíku zúčastnia na tzv. rorátnej omši. Rorátna omša umocňuje príchod Ježiša Krista, je to niečo ako obeť mesiášovi, ktorú raz za rok absolvujú v Chlebniciach aj tí najmenší.
Do kostola idú ešte zaránky, za úplnej tmy, v kostole si zapália kahance a modlia sa ruženec. Až potom idú do školy.
"To preto, aby niečo obetovali aj oni pred očakávanou vzácnou návštevou," hovorí mladá žena. Na tohtoročnej rorátnej omši sa zúčastnilo rekordné množstvo detí -- vyše tristo. A vraj ich nikto nemusel ani presviedčať.
Dierkované Vianoce
V Chlebniciach takmer nevidieť svetelné reťaze na oknách ani rozžiarené stromy na zasneženej ulici. Vianoce v hypermarketovom duchu tu budete hľadať márne.
Večer sa schádzajú ľudia v domoch, miestny spevokol dolaďuje po večeroch posledné tóny na vianočné vystúpenie a ochotníci odušu nacvičujú divadelnú hru.
Vo svätej zemi sa na Vianoce bez divadelnej hry nezaobídu. Bolo tak aj voľakedy, keď to vrchnosť zakazovala. Miestni ochotníci chodili dokonca vystupovať aj do vedľajších dedín, režisérka ochotníckeho divadla, dnes už 83-ročná Johana Stašová, nacvičovala hry z dedinského prostredia vyše 50 rokov a vždy si našla cestičku, ako kúsok umenia preniesť ďalej od rodnej dedinky.
Aj Judita Stašová (Stašovcov je v Chlebniciach veru požehnane) v predvianočnom čase nahlas rozjíma.
"Vianoce za našich mladých čias boli krásne," hovorí starká. Vianočný stromček stavala obyčajne hlava rodiny potajomky, drobizg ho mohol vidieť až tesne pred večerou.
Judita si živo spomína aj na ozdoby na vianočnom stromčeku. "Boli jednoduché," hovorí. V chudobných rodinách sa balila do papierikov repa alebo aj kúsky uhlia, v majetnejších domoch zdobili stromček cukrom.
"Večer otec zniesol z povaly vyzdobený stromček a vtedy k nám prišiel Ježiško," zaslzí ženička. Obecný stromček pred kostolom zase stavali regrúti. K stromčeku chodili do polnoci mládenci spievať s harmonikárom vianočné koledy, nechýbala ani miestna muzika.
"Môj otec bol prísny, ale dobrý," spomína Judita Stašová.
"V dome nás bolo sedem detí, otec ešte pred prvou adventnou nedeľou kúpil veľkú písanku, každému dieťaťu do nej úhľadne napísal jeho meno a pod menom nakreslil kolónky na dobré skutky. Do nich potom celý mesiac podrobne zapisoval naše skutky."
Obliekajú Jezuliatko
Dobrými skutkami chlebnické deti pripravovali slávnostný odev pre Ježiška. Jeden dobrý skutok a Jezuliatko malo rukavice. Druhý skutok a pribudla čiapočka, košieľka, topánky... Ak sa však dieťa dopustilo zlého skutku, objavila sa dierka na Ježišovom rúchu.
"Tak dbali naši prísni otcovia, aby sme robili dobré skutky," hovorí Judita.
Na štedrú večer, keď vyšla prvá hviezdička, potom svorne jedli pôstnu kapustnicu a kyslé ryby, opekance s makom alebo neomastené slíže.
"Na stole však v tom čase nesmeli chýbať jačmeň, žito, ovos, cibuľu, cesnak, oblátky s medom, a dobytku sme dali po krajci chleba, aby vedel, že sú Vianoce," prízvukuje tetka.
V Chlebnici dodnes chodia malí aj veľkí speváci spievať vianočné piesne. Keďže domáci nezatvárajú bráničky do dvorov ani dvere od svojich domov, speváci chodia až do predných izieb. V každom dome si starostlivé gazdinky ešte pred príchodom spevákov rozmenili bankovky na drobné mince a vianočných spevákov obdarili desaťkorunáčkou, zavše aj dvadsaťkorunáčkou. V každej rodine oferujú na vianočných spevákov aj dnes asi 700 až 800 korún.
Potom dedinčania odchádzajú do miestneho kostola na polnočnú omšu. Po nej ženy pripravia bravčové rezne so zemiakovým šalátom a všetci sa dosýta najedia. Po Vianociach chodí ešte z domu do domu miestny farár s kostolníkom a kantorom. Trojica chodí až do Troch kráľov. Svätí domy, ale neobíde ani dve miestne krčmy.
"Boli časy, keď pán farár prišiel vysvätiť krčmu a vtedy sa aj chlapi pomodlili," usmieva sa starosta Staš. "A čo mali robiť?"
12 apoštolov
František Hajdúch pečie pred Vianocami pre približne 1 600 "svätých" v dedine vianočné oblátky a trubičky. Niekoľko dní pred sviatkami ich po zasnežených cestičkách roznáša jeho 12 detí.
"Vianočné oblátky sme začali doma piecť, keď sme mali sedem detí," hovorí hlava nadpočetnejšej rodiny v Chlebniciach.
Predtým piekol oblátky organista a do domácností ich roznášali miništranti. Chodili z domu do domu a spievali vianočné koledy. Ľudia im za oblátky dávali peniaze, zavše aj krmu pre statok. Aj tento zvyk patril k Vianociam. Keď organista zomrel, služba v dedine na jedno desaťročie zanikla.
Hajdúchove deti, zväčša chlapci, dostávajú za oblátky asi 40 korún. Ich otec sa totiž musí poriadne oháňať, aby svojich 12 "apoštolov" uživil.
Najstaršia Hajdúchova dcéra má 20 rokov, je vysokoškoláčka, najmladší potomok -- Sebastián, iba dva mesiace.
"Máme smolu, rodia sa nám iba chlapci, dievčatko by nám určite urobilo radosť," netají sa František Hajdúch. Uživiť takú početnú rodinu nie je pre tohto muža vôbec jednoduché. Musí sa poriadne zvŕtať, preto má živnosť aj zamestnanie. Našťastie, celá rodina je členom duchovnom združenia saleziánov Dona Bosca, tí mu čo-to pomôžu.
"V ústrety mi vyšiel aj môj zamestnávateľ, sem-tam sa nájdu aj dobrí ľudia, ktorí pomôžu," hovorí Hajdúch. "Najhoršie to je vo vlastnej dedine," ťažká si vzápätí. "Ale, ako sa hovorí, doma nikto nie je prorokom."
Ježiško nosí MP3
Na Štedrý deň si štrnásti Hajdúchovci zásadnú za sviatočne prestretý vianočný stôl. Stolujú v kuchynke za veľkým stolom pre 14 osôb.
Hajdúchovci minú na darčeky asi tisíc korún na osobu.
"Nejaké autíčka, knihy a MP3," hovorí František Hajdúch. Objednal si ich priamo u čínskeho Ježiška. "Tam sú lacnejšie," vysvetľuje.
Tento muž hovorí, že v Chlebniciach znova zaviedol pred 12 rokmi unikátny zvyk. Dedinčania hľadajú 9 dní pred Vianocami nocľah pre tehotnú Pannu Máriu.
"Naši rodičia tento zvyk praktizovali dlhé desaťročie, potom, nevedno prečo, v Chlebniciach zanikol.
Princíp je jednoduchý. Dedinčania chodia s podobizňou budúcej Bohorodičky po večernej dedine a hľadajú teplé miesto, kde môže Panna porodiť Ježiška. V domácnosti, do ktorej prinesú obraz posledný večer, zostane potom celý rok.
"Ale trvalo dlho, kým sa staronový zvyk v Chlebniciach, aj keď ide o svätú zem, udomácnil," konštatuje krstný otec vianočného hľadania nocľahu.
Deviatnik
Večer idem so staršími ženičkami na deviatnik. Teda hľadať nocľah pre tehotnú Pannu Máriu. S Antonom Stašom vchádzam do domu vdovy Heleny Hudecovej. V prednej izbe si zriadila malý provizórny oltár. Stojí na ňom pozlátený kríž, vedľa neho obrázok kľačiacej tehotnej Bohorodičky a Jozefa, ktorý prosí pre svoju panenskú manželku o nocľah v Betleheme. Kto obrázok kedysi nakreslil, dnes už nikto netuší. Ktosi dávno však, našťastie, v dedine pred rokmi urobil zopár kópií, takže dnes je už skoro v každom dome.
V izbe je chladno ako v kostole a príjemne rozvoniava roztopený vosk z horiacich sviečok. Helena Hudecová už netrpezlivo vyzerá ženičky zo svojho spolku. Medzitým do domu vchádzajú uzimené ženy s vlniakmi prehodenými cez plecia, na prahu si ometajú z čižiem sneh a vnášajú do izby zimu. Navzájom sa vítajú a usádzajú sa na stoličky. Je ich osem, chýba ešte deviata.
"Odkázala, aby sme začali bez nej," hovorí posledná ženička. O chvíľku prišla aj tá. Vysvitlo, že má choré dieťa, tak sa zdržala. Domáca pani začína odobierku od obrázka spevom, nasleduje modlitba. Pobožnosť v dome trvá asi hodinu, Potom si Helena vopchá obraz pod kabát a ženičky sa zberajú do domu Antona Kadučáka.
Pred dverami, za dverami
Vonku poletuje sneh. Ženy kráčajú jedna za druhou vyšliapanou cestičkou v snehu. Prvá búcha na dvere Helena, ktorá skrýva pod vlniakom obrázok.
"Kto to klope na dvere tam," ozve sa spevavo za dverami.
Z druhej strany dverí ktorási žena zanôti: "My dvaja chudobní, Jozef a Mária."
"A čože vám treba?"
"Ponížene vás prosíme, z ďalekej krajiny sme prišli, nocľah by sme chceli..."
Navzájom sa prekárajú asi minútu, potom sa odchýlia dvere na "pol žrde".
Pán domu Anton Kadučák sa najskôr okúňa prijať v noci návštevu, najmä ak ide o pocestnú a navyše tehotnú ženu. Chvíľku sa preriekavajú tí pred dverami s tými za dverami. Napokon Anton Kadučák otvorí dvere, hlboko sa pokloní návšteve a dvakrát pobozká obrázok, po ňom obrázok pobozkajú ostatní domáci, a konečne putuje na domáci oltárik.
Prijímacia "omša" teraz trvá dobrú hodinu a pol. Prítomní sa modlia a spievajú, neustále pridávajú nové piesne a modlitby, až sa pod kožu vtiera chlad. Napokon gazdiná vylovila zo záčinku fľašu pálenku na zahratie a ukončila privítanie...
Medzitým po večernej dedine chodilo ďalších deväť spoločenstiev, pod vlniakmi skrývajú budúcu rodičku a hľadali teplé miestečko v chlebnických obydliach, kde porodí svojho syna...