Život v manželstve občas prinesie problémy. Zvlášť to platí v prípade symbolického manželstva dvoch národov v spoločnom štáte, a najmä ak na začiatku takéhoto zväzku figuruje niečo, čo mnohí považujú za do neba volajúci podvod. Ako podvod, ktorým sa začal útlak Slovákov v Československu, sa totiž často interpretuje nedodržanie Pittsburskej dohody, od podpisu ktorej uplynulo presne 90 rokov.
Čo nám dlhujú Česi
V roku 1918 vznikol štát, vďaka ktorému sme sa, možno trochu vulgárne povedané, z diktátu Budapešti dostali do područia Prahy. Vláda prezidenta Masaryka síce bola založená na princípoch demokracie, nepovažovala však Slovákov za národ. Oficiálne existoval len jeden národ, československý, pričom požiadavky na autonómiu pre Slovákov sa dostali na okraj politickej scény. Ani po druhej svetovej vojne sa vzťah medzi Prahou a Bratislavou nevyvíjal podľa predstáv harmonického spolužitia. Česká politická elita na čele s demokratickým, ale čechoslovakistickým Edvardom Benešom Slovákom príliš nedôverovala. Slovenským orgánom preto postupne uberala právomoci. Ruka v ruke s rastúcou centralizáciou moci získaval na Slovensku nadvládu spolu s českým elementom i slizký komunizmus. V Čechách totiž komunisti držali kormidlo moci už od volieb v máji 1946, kým Slovensko sa červenej záplave dokázalo brániť ešte takmer dva roky, kým bolo aspoň čiastočne nezávislé od Prahy.
Mystický dátum
Vzájomné podozrievanie a pocity ublíženosti napokon viedli k rozdeleniu spoločného štátu v roku 1993. "Rozvod“ sa zaobišiel bez rozbitých tanierov, v mnohých však zostala trpká pachuť nevypovedaného pocitu krivdy, pocitu menejcennosti voči "staršiemu bratovi, ktorý nám nedovolil stáť na vlastných nohách“. Tento pocit sa často vydral na povrch po hokejových zápasoch našej a českej reprezentácie, väčšinou sa končiacich zahanbujúcim debaklom slovenského tímu a suchým konštatovaním o "českom komplexe“.
Kde tento komplex v Slovákoch pramení? Tenká červená línia protičeských nálad, tiahnuca sa našou históriou, by predsa mala mať niekde začiatok. Je možné, že tým mystickým počiatočným dátumom je práve 30. máj 1918.
Masaryk potreboval Slovákov
Od začiatku roku 1918 sa vášnivo diskutovalo o podobe budúcej Európy. Sen Tomáša Garrigua Masaryka vybudovať na troskách Rakúsko-Uhorska demokratické Československo sa pomaly napĺňal. Masaryk stál pred jednou z posledných úloh, a to získať podporu USA. Ako uvádza historik Dušan Kováč, nebola to ľahká úloha. Vtedajší americký prezident Woodrow Wilson totiž vôbec nebol naklonený myšlienke vzniku nového štátu. Presadzoval zachovanie Rakúsko-Uhorska s tým, že národy v ňom žijúce získajú určitú autonómiu. "Aby Masaryk mohol presvedčiť Wilsona o tom, že ľudia si prajú niečo iné, potreboval si nakloniť verejnú mienku Američanov, potreboval sa dostať do amerických novín, potreboval zreteľný výraz podpory plánovanej republiky. A presne na to mu poslúžila Pittsburská dohoda,“ hovorí Kováč.
Dohodu napísal Masaryk vlastnou rukou na kus papiera na stretnutí s predstaviteľmi amerických Čechov a Slovákov v Pittsburgu 30. mája. "Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy,“ píše sa v druhom bode dohody. To sa však po vzniku Československej republiky nedodržalo. Pre mnohých sa tak Pittsburská dohoda zmenila na symbol českej vierolomnosti a krivdy. Masaryk dosiahol podporu USA pre vznik nového štátu, a potom akoby na dohodu z Pittsburgu zabudol.
"Keď toto robia na začiatku nášho spolužitia, ako to bude ďalej?“
Túto rečnícku otázku vraj vyslovil Andrej Hlinka, katolícky kňaz a politik, v marci 1919, keď mu delegácia amerických Slovákov na návšteve v Ružomberku ukázala kópiu Pittsburskej dohody. Reagoval tým na skutočnosť, že sa o jej existencii musel dozvedieť práve od amerických Slovákov, a nie od Masaryka. Usúdil, že prezident Masaryk náročky zatajil existenciu Pittsburskej dohody pred Slovákmi, aby im nemusel priznať práva v nej obsiahnuté. Masarykovo mlčanie musel považovať za zradu. Možno práve to bolo príčinou jeho rozhodnutia ilegálne sa vypraviť na mierovú konferenciu do Paríža, kde sa práve rokovalo o budúcom usporiadaní Európy, a tam predložiť požiadavku autonómie pre slovenský národ. Farár - hrdina z Černovej, kvôli ktorému jeho zanietení farníci nechali v roku 1907 do seba strieľať žandárov, to jednoducho nemohol nechať tak. Nemohol len tak prehltnúť, že jeho boj za národné sebaurčenie Slovákov hatí prezident spoločného štátu zatajením závažného dokumentu, ktorý nielen podpísal, ale i vlastnoručne napísal. "Neochota rokovať o Pittsburskej dohode prinútila Andreja Hlinku podniknúť cestu do Paríža a mierovej konferencii chcel predložiť memorandum Za mier v strednej Európe - Memorandum Slovákov mierovej konferencii,“ hovorí historik Peter Mulík z Matice slovenskej.
Nebezpečenstvo autonómie
Mal však Hlinka pravdu? Mulík je presvedčený, že áno. Masaryk sa predsa nedržal dohody, ktorú sám podpísal. Slovákom nedal vlastnú administratívu, nepovažoval ich ani za samostatný národ. V srdci človeka, ako bol Andrej Hlinka, oddaný svojmu národu telom i dušou, mohla právom vzbĺknuť fakľa vzdoru voči takému prezidentovi. Jednoduché vysvetlenia sú lákavé, práve preto, že sú jednoduché. Skutočnosť však bola o niečo zložitejšia. Historik Dušan Kováč upozorňuje, že autonómia pre Slovensko bola v tom čase nereálna. Americkí Slováci ju žiadali, pretože nepoznali reálnu situáciu na Slovensku. Tu totiž nie všetci vítali vznik nového štátu s rozjasanou tvárou. "Bolo veľa Slovákov, ktorí boli proti Československu a priali si zostať v Uhorsku s Maďarmi. Tí totiž v tom čase už Slovákom sľubovali autonómiu, o ktorú Hlinkovi tak išlo,“ dodáva Kováč. Hrozilo, že prípadná autonómia by bola len nestabilným prechodným štádiom k opätovnému pripojeniu "Felvidéku“ k Maďarsku.
Situáciu správne pochopila väčšina popredných predstaviteľov slovenského národa. Presne päť mesiacov po podpise Pittsburskej dohody, na prvom zasadaní Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, bola vznesená i požiadavka autonómie pre Slovensko. Snem ju však zamietol. Záverečný dokument zo zasadania, ktorý vošiel do dejín ako Martinská deklarácia, tak autonómiu nežiadal. Podľa Martinskej deklarácie sa malo s touto otázkou počkať približne desať rokov, kým sa pomery nestabilizujú a na Slovensku sa nevybudujú podmienky pre taký druh samosprávy.
Trapas Andreja Hlinku
"Vyhlasujeme, že národných svojich práv, v Pittsburskej dohode zabezpečených, nikdy sa nezriekneme a že za lepšie blaho národa slovenského bojovať budeme,“ vyhlásil v roku 1933 Andrej Hlinka na Pribinových oslavách v Nitre. Pittsburská dohoda sa stala jeho fetišom, silnou zbraňou, dôkazom vierolomnosti Čechov a ospravedlnením jeho agendy autonómie. Predohrou k tejto dlhoročnej Hlinkovej polohe, ktorá napokon prispela k rozbitiu prvej Československej republiky, bola jeho "pirátska“ výprava na mierovú konferenciu do Paríža v roku 1919. Andrej Hlinka, podľa Dušana Kováča pravdepodobne zmanipulovaný maďarskými politikmi, ktorí si priali destabilizovať Československo, na konferencii vystúpil s požiadavkou slovenskej autonómie. Úplne v rozpore s Martinskou deklaráciou, ktorú sám podpísal.
Akcia sa skončila medzinárodným trapasom a po návrate do Československa bol Hlinka ako rozbíjač štátu zatknutý. Odvtedy si otázku autonómie privlastnila ako svoju agendu Hlinkova Slovenská ľudová strana a ostatné slovenské strany sa voči nej dostali do opozície. Už len slovo "autonómia“ sa stalo rozbuškou konfliktov medzi slovenskými politikmi. Na spoločné presadzovanie autonómie v pravom čase, ako bolo pôvodne načrtnuté 30. októbra 1918 v Martine, sa mohlo zabudnúť. A tým aj na samotnú autonómiu.
Andrej Hlinka to pravdepodobne myslel dobre. Ale akosi pričasto sa na Slovensku stáva, že slovenským záujmom najviac škodí práve ten, ktorý sa vyhlasuje za ich najväčšieho zástancu.
Pittsburg verzus Martin
"Pittsburská zmluva mala ten význam, že bola akousi základnou listinou spoločného štátu Čechov a Slovákov. Neskôr z českej strany určité jeho podmienky neboli dodržané a potom sa ten dokument sa stal centrom politických zápasov za prvej republiky a autonomistického hnutia,“ povedal pred časom bývalý generálny tajomník Slovenskej ligy v Amerike Ján Hollý. Nemal celkom pravdu.
V poslednom bode dohody sa totiž hovorí, že konečné rozhodnutie o usporiadaní nového štátu je v rukách predstaviteľov Čechov a Slovákov, ktorí na jeho území žijú. A Slováci v Martine rozhodli, že žiadnu autonómiu nechcú. Podľa Dušana Kováča je tým celá "pittsburská kauza“ vyriešená. "Bolo by absurdné, aby o zákonoch Československa rozhodovali občania Spojených štátov amerických. Americkí Slováci boli skrátka príliš dlho mimo domova a nemali reálnu predstavu o situácii na Slovensku,“ tvrdí historik. Dôkazom je, že niektorí z nich dokonca po príchode na Slovensko od požiadavky autonómie upustili.
Hlinkova liga
Ale kocky už boli hodené. Hlinka sa už svojej agendy bojovníka za americký dokument nevzdal. Pittsburská dohoda priniesla rozkol nielen do radov Slovákov v Československu, ale aj v USA. Tých členov Slovenskej ligy v Amerike, ktorí prestali trvať na jej striktnom plnení, z ligy vylúčili. Tento najsilnejší orgán amerických Slovákov sa potom stal významným pomocníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v boji za slovenskú autonómiu. V roku 1938 predstavitelia Slovenskej ligy priniesli originál Pittsburskej dohody na Slovensko. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave ich burácaním privítal 100-tisícový dav, úprimne rozhorčený nad "vierolomnosťou“ bývalého prezidenta Masaryka. Posledný úder spoločnému štátu bol už len otázkou času.